O emočnej inteligencii, o Hĺbke, a o priestoroch v nás a medzi nami

Niečo sa stratilo, v priebehu vekov, aby sa to potom znova našlo, vrátilo do obehu silnejšie.
Život nie je priama čiara, línia od niekadial niekam. Je to cirkulácia, kolobeh, troška podobne ako vodný vír v rieke, alebo špirála, "točíme sa v kruhoch" starého, dokým nám neodopne celý kontext toho, o čo aktuálne ide. Potom sa posunieme o rád vyššie, do ešte širšieho kontextu uchopenia toho čo sa nám deje a posúvame sa v tom kontexte stále ďalej, stále širšie, stále hlbšie.
Zmení sa kontext, zmenia sa asociácie, zmení sa nám vnímanie, zmení sa všetko čo dokážeme v tej novej polohe. A tak stále dokola, posúvame hranice našej reality, toho čo sme schopní vo vnímaní obsiahnuť, aby sme vnímali viac a z toho vychádzajúc aby sme boli schopní konať stále širšie, hlbšie, kvalitnejšie, presnejšie, lepšie.

A teraz ako ďalej, ako toto prakticky uchopiť, praktické použitie vyššie spomínaného.
Nie, nebudú to žiadne buzzwordy, ani otrepané wannabe-duchovné frázy, ani nebodaj ezoterika, bude to nové uchopenie toho aktuálne konsenzuálne platného a posunutie toho ďalej, do novej polohy, nového usporiadania, stále širšieho kontextu a teda nového konkrétneho použitia v praktickom živote.
Ludia akoby zabudli, alebo ich to skôr väčinou nikto nenaučil, ako dôležité je vnímavať, nonstop to, čo cítia vo vlastnom tele. Na čokolvek na čo zamerajú svoju pozornosť, či už je to na predstavu, ideiu, spomienku, niečo čo sa práve deje, niečo čo je spomínané v reči, zneje/znie v tele ako odozva, vnem, ktorý rezonuje to v nás s tým čo sme už o tom v minulosti spoznali a zažili a ako celková vlna či prúdenie, premieta sa do nás do toho, čo sme schopní vnímať, vykonať, vymyslieť alebo ďalej cítiť či vytvoriť.
Je preto klúčové pravidelne sa zameriavať na vnútorný priestor, toho čo cítime v našom tele, v našom systéme psychika-telo, ako hlboko sa premietajúci vnem do tela. Meditácia, introspekcia, sebaintegrácia, tie popkultúrnou ezoterikou, popkultúrnou psychológiou a popkultúrnou sebaterapiou dosť sprofanované pojmy. A pritom v nich nejde o nič iné, než o pravidelné zameriavanie sa na to, čo v rôznych modalitách zamerania pozornosti vnímame vo vlastnom tele, vo vlastnej pozornosti, vo vlastnom vnímaní.
Takto jednak takto vo vlastnom vnímaní spoznávame to, čo v nás zneje/znie z minulosti, vnímame, spoznávame aj to čo v nás zneje/znie dnes, a zároveň v načiahnutí sa pozornosťou cez toto hlboké vnímanie smerom do nového, budúceho, vnímame aj to, čo je možné spraviť, pochopiť, urobiť, utvoriť, ako budúce, ako možnosť prejavu, tvorby.
Postupne, takou čudnou fintou, či nezvyčajným, neočakávaným procesom, že pravidelným zameriavaním pozornosti na samotnú pozornosť, pravidelným zameriavaním vnímania na samotné vnímanie, tým čím viac sa na tieto naše vlastné hĺbky pravidelne dlhodobo zameriavame, akoby sa naučíme v týchto "vodách" viac pohybovať, lepšie širšie hlbšie spoznávať všetky kontexty o ktoré tam išlo aj ide a zároveň akoby sme stále viac schopnejší spoznávať to nové, ešte nevytvorené, možné, v nás aj v priestore, to posúvanie do nových kontextov, nových šírok a hĺbok v rámci toho čo sme schopní vnímať a potom z toho vychádzajúc, aj do toho, čo sme schopní našou vlastnou akciou spraviť. Či už v rámci sebaskúmania a sebatvorby, alebo v rámci progresu kvality našich vzťahov s druhými luďmi, alebo v rámci vzťahov k aktuálne živým ideám a procesom v spoločnosti.


O hĺbke medzi nami

Táto hĺbka v nás, má potom ďalší rozmer, nerozširuje sa, neprehlbuje sa vo vnímaní len akoby dovnútra do nás samotných, do nekonečna. Rozširuje sa aj potom ďalej do hĺbky toho, čo sme schopní vo vnímaní obsiahnuť, aj do emočných priestorov medzi nami. Tým potom, že sa naučíme uvedomovať si a lepšie hlbšie, širšie vnímať svoje vlastné hlboké priestory, ktoré rezonujú v našom tele, to, čo v rôznych situáciach vnímame vo svojom vlastnom tele, tým tak potom sme schopní stále lahšie a lepšie vnímať aj emočné väzby, procesy a diania v psychických emocionálnych priestoroch medzi nami (a inými bytosťami) - len tým že na ten priestor medzi nami zameriame svoju pozornosť, svoje vnímanie. V týchto priestoroch sa dá potom vnímať nie len ten samotný vzťah a väzby a procesy v ňom, ale aj samotné hlboké vnútro druhej bytosti. Čo v ňom beží.
Nejde len o mentálny úkon či predstavu, naopak, ide o uvedomovanie si vo vnímaní najprv svojho vnútra (vo všetkých kontextoch, o čo tam beží) a o aplikovanie tejto praxou neustále sa zdokonalujúcej sa schopnosti uvedomovania si vo vnímaní (ako vnem čo rezonuje, čo cítiť v našom tele) toho čo beží vo vzťahoch s druhými luďmi (zase to cítiť ako rezonancia toho čo práve "beží", vo vlastnom tele).
Takto stále viac sa učíme, vnímať jednak to, čo beží v nich samotných, v ich živote druhým luďom, alebo všeobecne druhým bytostiam v ich vlastnom vnútornom prežívaní a jednak sme schopní potom stále lepšie, širšie, presnejšie a kvalitnejšie vnímať väzby, spojenia a procesy v rámci našich vzťahov, zase ako rezonanciu ktorú je cítiť v tele a ktorá v sebe nesie informáciu o tom, čo ňou znie. Rovnako ako schopnosť vnímať svoje vlastné hĺbky, táto schopnosť vnímať aj hĺbky medzi nami sa praxou zdokonaluje. Takto sme potom stále lepšie schopní nie len vnímať signály toho, čo ten druhý aktuálne cíti, ale zároveň aj to, čo v ňom aktuálne beží a čo všetko v tom čo sa v ňom práve deje, rezonuje ako ozvena podobného z minulosti smerom do súčastnosti. Rovnako sme takto schopní stále lepšie širšie hlbšie vnímať aj to čo práve beží vo vzťahoch s druhými bytosťami.


Ďalšie použitie vyššie spomenutého
Ide to ešte ďalej, dá sa takto vnímať aj akoby vo vnímaní "načítavať" a "dekódovať" a potom prakticky použiť v tvorbe niečoho nového, nie len to, čo bežalo v minulosti a čo sa ozýva časopriestorom v nás a medzi nami do prítomnosti, dá sa vlastné vnímanie zamerať potom aj ďalej do toho, čo ešte existuje len ako zatial nevytvorená možnosť. Akoby sa dá navnímavať to, čo práve je, a potom keď sa vnímanie posunie do toho čo ešte len môže byť, ako výsledok toho čo zatial je, dá sa, či už to nazvem "vo vnímaní utvoriť", alebo vo vnímaní načítavať to nové potenciálne, možnosti nového, ktoré môžeme či už v nás, alebo v našich medziludských hĺbkach/medziludských vzťahoch, alebo v rámci nejakej ideje či stavu či skôr procesu v spoločnosti utvoriť/pretvoriť/posúvať nanovo, ako niečo nové čo ešte nebolo, ale môže byť a preto ani nie že musí, ale môže sa stať, uskutočniť, vytvoriť.