(Z diskusie s kamošom)

O uhloch pohladov, o šírke objektívne platného, o vnímaní, rozširovaní vnímania a z toho plynúcej zmeny v myslení, vnímaní, uvažovaní, konaní.

Sorry za wall of text, ale jednoducho a výstižne (tak ako to chápem z môjho dlhodobého seba-pozorovania, ako  aj ako som si to zosyntentizoval z rozprávania aj pozorovania iných ludí, aj z psychologickej aj spirituálnej literatúry ktorá sa rôznou mierou tejto témy dotýkala) sa ti to snažím vysvetlovať už aspoň pol roka, stále to bereš úplne inak než ako to myslím, tak musím trocha zoširšie.
Podla toho ako to ja chápem, tak ani  náhodou nejde o sebaklamanie, skôr ide o to že na akýkolvek jav sa vždy pozeráme len  na určitý výsek jeho objektívnych charakteristík, aj len na určitý výsek jeho objektívnych vzťahov s inými javmi. Platia objektívne, ale okrem iného (ktoré  tiež objektívne platí) a to je klúčové.
Rovnako nejde ani o "neakceptovanie, nerešpektovanie svojho vlastného prežívania, svojej prirodzenosti", naopak, ide o presunutie či rozšírenie pozornosti aj do širších, inakších (rovnako objektívne platných) súvislostí, ako spomínam v predošlej vete, na to čo objektívne platí zároveň s tým ako to berieme teraz, teda to čo platí tiež, "okrem iného". Rovnako nejde o mentálny úkon bez väzby na konanie a správanie sa, lebo podla toho ako to chápem, tak popis, "to ako niečo beriem", či už verbalizovaný, alebo len pocitovo zapísaný, ako výsledok predošlých zážitkov či vnemov súvisiacich s tým predmetom, asociácií a spomienok zo zážitkov s tým predmetom, rozprávaní iných, konaní iných, atď,  z ktorých sa ten popis, "to ako niečo berieme"  sformoval, je základná úroveň z ktorej konanie a správanie sa vychádza, určuje ho, nejde to oddeliť, robíš niečo, máš nejaké vzorce, uvažuješ nejako, vychádzajúc z tej základnej úrovne ktorou je ten popis, tie asociácie z minulosti s tým predmetom. Čiže ak introspekciou nahliadneš a potom zmeníš, alebo skôr rozšíriš túto základnú úroveň, aj na iné objektívne charakteristiky toho predmetu, automaticky sa ti zmení správanie, myslenie, uvažovanie o tom predmete, lebo z tej úrovne toto všetko automaticky (čiastočne vedome, čiastočne podvedome) vychádza.

Teraz jeden širší príklad. Dvaja hypotetickí ludia, hypoteticky aj preto,  lebo tých vplyvov čo to utvárajú je jasneže viac, ale v princípe pôsobia všetky takto rovnako ako to opisujem. Tiež trocha extrémne príklady čo sa týka vyhrotenia do jedného pólu, ale na  pochopenie princípu dobré.
Jeden človek čo miluje prírodu, turistiku, rastliny, zvieratá, les, čundre, stanovanie, splavy, hiking, atď. Prečo to tak berie? Lebo ako malý býval na dedine, kde bolo všade naokolo kopu lesov, jeho rodičia ako tiež milovníci týchto vecí, ho učili mať rád prírodu a zvieratá, podnecovali v ňom, príkladom aj verbálnym vedením, aj učením rečou, to, že prírodu treba chrániť, rastliny a zvieratá a hmyz sú pekné a zaujímavé, že ekológia a ochrana prírody má zmysel. Brávali ho pravidelne do prírody, kde to dieťa malo s nimi pekné zážitky a tiež mu ukazovali rôzne rastliny a zvieratá a hmyz a vzbudili v ňom tak lásku k prírode. Takto mu vytvorili s touto témou pozitívne asociácie, ktoré to dieťa, adolescent potom už ďalej rozvíjal čítaním o prírode, pozeraním telky o tej téme a potom aj chodením do prírody s jeho kamošmi a tak ďalej tieto pozitívne asociácie s tou témou prehlboval a posiloval. Keď potom niekto spomenie pred ním prírodu, alebo čunder alebo čokolvek spojené s prírodou, automaticky to v ňom vyvolá pozitívne asociácie a teda aj pozitívne pocity a pozitívne myšlienky a potom aj konanie v súvislosti s tou témou.

Druhý človek, hypotetický, ale v princípe ako príklad toho ako to funguje, neznáša prírodu, býval odjakživa  vo velkom meste v priemyselnej oblasti krajiny, jeho rodičia na neho nikdy moc nemali čas, boli stále v robote, on vyrastal na velkom sídlisku plnom betónu a domov. Jeho rodičia z ich rodiny si doniesli asociácie s prírodou že nebaví ich tam chodiť, aj tak je tam len "kadejaká háveď" a nebezpečné zvery a môžu zablúdiť a nachladnúť, môžu sa pošmyknúť a zlomiť si nohu alebo môže spadnúť na nich strom. Vždy radšej chodili vo volnom čase na zábavu do mesta, na pivko, do kaviarne, do kina, "na kultúru",  do divadla, max na grilovačku na záhradu s kamošmi, ale nikdy nie na turistiku, nikdy nie  na dlhšie do prírody, na splav, nikdy ich nezaujímala ochrana prírody, prírodu vždy brali len ako surovinu pre ludský pokrok. Toto dieťa z rodiny, rečou, modelovým učením, odkukaním myšlienkových, pocitových aj vzorcov správania jeho rodičov, dostalo asociácie s predmetom príroda, že nechce sa mi tam chodiť, načo, veď stromy mám aj v parku, ale radšej  pod nimi nestávam, čo ak ma osere holub, aj tak radšej sa idem zabaviť s kamošmi do kina alebo na pivo. V lese aj tak sú len všeliaký bodavý hmyz (poznámka, objektívne áno, *okrem iného* (toto okrem iného je v tomto čo  ti chcem vysvetliť klúčovým pojmom)), čo ak tam zablúdi a v noci zomrie, čo  ak tam stretne kadejakých podivínov čo ho len okradnú a zabijú, čo ak ho zožerie medveď alebo vlk. Proste ak niekto spomenie pred týmto človekom prírodu, "poďme stanovať", "ideme na turistiku", automaticky to  v takomto človeku vyvolá všetky tieto negatívne asociácie s týmto predmetom a aj takto negatívne pocity a myšlienky odporu a zbytočnosti a nudy, či až strachu a aj odpovedajúce konanie v súvislosti s tým predmetom.  

Teraz si zober že obidva tieto uhly pohladov sú objektívne platné, všetky tie východzie premisy sú objektívne platné, ale platí to že "okrem iného", okrem toho druhého ako to má zasociované ten druhy človek. Obidva pohlady berú ako základ, len určitý výsek charakteristík toho predmetu, len určitý výsek vzťahov toho predmetu k iným javom, vychádzajúc z asociácií s tým predmetom. Ak by jeden z týchto ludí mal dlhšiu sériu velmi intenzívnych zážitkov s týmto predmetom ktoré by mali opačnú "polaritu", zrazu by sa mu do toho popisu, toho "ako to berie" vnorili aj iné uhly pohladov a iné asociácie (ktoré rovnako sú objektívne platné), ale vyvolávali by v ňom potom (podla toho čo by prevládalo), buď zmiešané pocity, alebo naopak opačné pocity a myšlienky a z toho by potom vychádzalo jeho tak tým "zafarbené"  myslenie, uvažovanie, konanie...

Rovnako, ak človek dlhodobo viacnásobne pravidelne introspektívne preskúma čo má aké minulé spomienky a zážitky a pocity spojené, asociované s nejakým predmetom, tak ak ide potom ešte ďalej, dostatočne hlboko do  tej introspekcie, že nejde len do mentálnej úrovne, ale aj do pocitovej a potom ešte ďalej do tej tichej úrovne za pocitmi a myšlienkami, toho "kto je ten čo si uvedomuje keď sa uvedomuje, taký ten "tichý pozorovatel na pozadí vnímania aj myslenia, kto je ten čo myslí vo mne"",  tak je schopný vnímanie rozšíriť aj do toho (rovnako objektívne platného) "okrem iného", je schopný niečo začať "brať inak" (objektívne platne) a potom tomu odpovedajúc sa mu automaticky zmení jeho myslenie, uvažovanie, konanie, o tom predmete.
Ako príklad tohto preusporiadania sa (nie len ako mentálny úkon, ale celkovo preusporiadania si vnímania s výsledkom zmeny myslenia, vnímania, konania), ti dávam tento môj trocha rozšírený popis toho, čo som ti v skratke spomínal už, len ako som sa o  tom bavil minule s kamoškou z roboty čo tieto témy tiež rieši, len nie šamanizmus (som si to uložil):
ako som si šamanskou liečbou (aka ultra hĺkovou introspekciou a následným preusporiadaním sa na tej hlbokej úrovni) uzdravil, preusporiadal vnímanie ohladom toho že som nechcel mať deti:
https://kyberia.sk/id/9191135/

Je to zjednodušene povedané niečo v princípe podobné ako to porekadlo že "cez stromy nevnímaš les", že vždy vnímame len určitý úzky výsek objektívny charakteristík nejakého javu a určitý úzky výsek objektívnych vzťahov toho javu s inými javmi, ale nevnímame aj to iné "okrem iného"  objektívne charakteristiky a vzťahy toho javu. Môžeš trebarz napr. vnímať ružu ako pichlavý nezaujimavý ker, alebo ako krásnu rastlinu ktorá má krásne kvety, áno aj pichliače, ale zameriaš sa na kvety a jej celkový prínos k estetike toho priestoru. Všetko to  záleží od predošlých asociácií s tým predmetom, ani si nemusíš na tie predošlé zážitky s tým predmetom pamätať, aj tak v tebe zostávajú uložené ako pocitové zápisy, ktorá ak sa teraz s tým predmetom stretneš, ti automaticky vyvolajú tie pocity ktoré s tým máš z minulosti asociované, spojené.
A teraz to najpodstatnejšie, popis, "to ako niečo  berieme" funguje nie len ako "mapa" (podla ktorej sa vieme orientovať), ale zároveň pôsobí aj ako filter vnímania ďalších vnemov súvisiacich s tým predmetom. Filter ktorý uzatvára to čo si schopný vnímať v súvislosti s tým predmetom, v rámci svojho popisu. Čiže čokolvek ďalšie čo zažívaš s tým predmetom, vnímaš akoby cez filter toho predošlého naasociovaného s tým predmetom, vnímaš skreslene (niečo ako keď lúč svetla preniká farebným rôzne priehladným sklom a to zafarbí to svetlo "vnímania") tým, čo už si s tým predmetom zažil. Z tohto  v extrémnych prípadoch vzniká skostnatelosť a nepružnosť v uvažovaní a vnímaní a konaní. Ale v malom to funguje u každého, že to fixuje rozsah vnímania tých charakteristík a vzťahov toho predmetu do rámca toho popisu.

A teraz späť k tým vzťahom čo sme sa bavili, rovnako ako s tým predmetom príroda (vyššie) máš takto z minulých zážitkov s tým človekom, naasociované popisy, s iným človekom, "to ako ho berieš". Rovnako ti to filtruje či skresluje vnímanie jednak aj v spomienkach a jednak aj ako berieš jeho ďalšie konanie, v rámci tohto popisu. To čo je mimo toho popisu (objektívne platné tiež) máš tendenciu podvedome odfiltrovať, a to ti ten tvoj popis len utvrdzuje. Z tohto tvojho popisu toho človeka ti potom automaticky (čiastočne podvedome, čiastočne vedome) vyvstáva vnímanie toho čo ten človek teraz robí,  ako myslí, ako uvažuje, ako rozpráva a ako  sa správa. V podstate až, áno, akékolvek vnemy čokokolvek či kohokolvek sú skreslované predošlými asociáciami s tým predmetom alebo subjektom.
Introspekcia je potom schopná rozšíriť ten priezor, ten náhlad, aby si bol vo vnímaní schopný (komplexnejšie) zohladňovať viac (objektívne platných) súvislostí a charakteristík toho predmetu alebo subjektu, viac vzťahov toho s inými javmi alebo luďmi. Tým že to potom "bereš" inak, automaticky potom myslíš, vnímaš, konáš inak, podla toho náhladu.
Dokonca ešte ďalej, to že si vzťah popíšem napr teda že je to stratené, zabité, neriešitelné, ti viaže vnímanie všetkého nasledujúceho v súvislosti s tým vzťahom. Rovnako ti to viaže aj akoby tvoju "mentálnu energiu" smerom k tomu vzťahu, k tomu človeku. A ty potom  nie si schopný vnímať iné (objektívne platné) uhly pohladov na neho a rovnako ti to blokuje aj tvorivosť v konaní a rozprávaní sa s tým človekom, akoby sa uzavrieš voči tomu novému tvorivému riešeniu,   že nie si schopný tvorivo vyriešiť v komunikácii s tým človekom nejaký spoločný problém. Oproti tomu keď sa na to najprv celé introspektívne pozrieš a potom z toho "priestoru" zámerom vnímanie presunieš do "nového priestoru" že chceš to brať aj inak (objektívne platne ale iný výsek tej charakteristiky, iný výsek asociácií) a z tejto inej polohy vnímania, ti potom automaticky vyplynie väčší pocit nádeje a väčšie  uvolnenie sa a menší kŕč v súvislosti s tým vzťahom, iné asociácie s tým a z toho plynúce iné pocity a myšlienky a konanie. A si schopný vnímať niečo (rovnako objektívne platné, len iné uhly pohladov), čo človek ktorý sa uzavrie voči tomu, schopný vnímať nie je. Akoby ten posun vo vnímaní niečoho, ti ten filter vnímania posunie svojim smerom, a si potom schopný vnímať iné uhly, ktoré tam objektívne aj predtým boli platné, len si ich pred  tým posunom nebol schopný vnímať.  

Gnothi seauton. To je jediná cesta z čohokolvek.