Toto je stvrte cislo newslettera Nigerijskeho princa a idem konecne pisat o praci.

Mojim “zamestnavatelom” je Messenger, kurierska firma ktora vznikla v roku 91. Pouzivam uvodzovky, pretoze samozrejme je to pravne odoberatel mojich kurierskych sluzieb, ktore poskytujem ako cerstvy zivnostnik.

Messenger okupuje zvlastne miesto v Europskej cyklokurierskej kulture. Vsetci vedia, ze v Prahe musia existovat nejaki cyklokurieri ale na ziadnych majstrovstvach – ci uz europskych alebo nebodaj svetovych – ich dlho nikto nevidel.

Vzdy sa potesim ked sa mozem rozpravat s nejakym zahranicnym kuryrom, pretoze v tejto praci funguje princip medzinarodneho profesneho bratstva (a velmi rad dodam – bez hviezdicky! – sesterstva), kde sa vsetci zaujimaju o remeslo toho druheho. Znie to trapne romanticky, ale pravda je, ze jedini ludia ktori rozumeju cyklokurierom su ini cyklokurieri. Je to pocit zdielaneho outsiderstva medzi prijebanymi smradlavymi pankacmi na bicykloch, a ked som sa s niekym z nich dlhsie rozpraval, skor alebo neskor sa spytali to iste: co kurieri v Prahe? A ja som vzdy povedal to jedine, co sme vedeli: existuju.

Prazski mesici ziju mimo tejto internacionalnej komunity v casovej kapsule starosvetskeho cyklokurierstva. Praca a sposob akym ju robia je z dob natolko davnych, ze ked som Mlademu popisoval okolnosti mojej prace, citil som sa ako profesor Challenger zo Strateneho Sveta. Som si celkom isty, ze nikde v Europe uz aspon dvadsat rokov neexistuje firma s podobnymi podmienkami.

Messengri prevazaju obalky a male balicky a skoro vobec nepracuju na nakladnych bicykloch. Celosvetovo nezvratnym trendom je pritom koniec obalkovej prace, ktoru znicila digitalizacia ktora prenikla aj do statnej byrokracie. Cyklokurierstvo je preto stale viac nadrozmerne (viď #carryshitolympics) a zacinaju mu dominovat kargo bicykle. Platformy na roznasanie jedla ako W/Bolt, Uber Eats apod mozu byt zahanbujucim surodencom toho “😎” messengerstva, ale zvestovali prechod z audio-dispecingu na cisto textove appky ako Gophr, alebo rozne smartfonove VoIP riesenia. Uz digitalne vysielacky ake pouziva Svihaj Suhaj su povazovane za oldschool, ale v Prahe jazdim s predpotopnou analogou vysielackou, ktora polovicu casu znie ako zle naladene radio. Navyse nema handsfree sluchatko, takze ju nosim pripnutu na popruhu ruksaku skadial bliaka na celu ulicu (a recepciu) ten specificky mix kurierskeho rozhlasoveho vysielania plneho futbalu, auto- a cyklo- problemov, prihod z premavky, prijebanych politickych reci, a mega vtipnej tupoty. Priklad: vcerajsia diskusia o krase Heydrichovych mileniek vyvrcholila replikou “Baarová byla obyčejná coura, vole” a ja som skoro spadol z bicykla. A okrem toho sa na vysielacke oznamuje praca, a prave pracovne vysielanie je zdaleka najnezrozumitelnejsie pre ostatnich: “Ikstrím pikouš z Komoušú na Vence, velkej ovar z Rohaňáku, malej pres z Jatek na Smetaňák. Pak tady máme nějaký esdéčka: Rigerák na Čechomor, Milada na stopáďo – všechno velký.”

Ale tym najvacsim unikatom kultury u Messengeru je specificka podmnozina kurierov, ktori nejazdia na bicykloch, motorkach, autach ani dodavkach. Jazdia metrom. O peso kurierstve som maximalne pocul, ked som sa niekde preklikal na Kurta Boona, ako o referencii mestskej logistiky New Yorku priblizne z 80. rokov. A prave taky je vibe kurierskej prace v Prahe a nikto z mojich zahranicnych kolegov tomu nebude vediet uverit. Moj pracovny ruksak by vam mozno prisiel obrovsky, ale pre vacsinu cyklokurierov by bol nepouzitelny lebo sa nanho neda nic pripnut a do vnutra zmestis tak maximalne 4 krabice od topanok. Ak by som ale miesto tohto batohu mal klasicky frajersky kuriersky vak na jednom ramene, taky co dnes nosia iba instagramovy fixkari, bol by som ako historicky kinofilmovy obrazok kuriera z konca 20. storocia.

Praha je excelentnym a zabavnym miestom na pracu, obzvlast v porovnanim s Bratislavou. Je kopcovita aj v stvrtiach relevantneho centra, bohato posiata polo-segregovanymi pruhmi, a jej vodici nie su vobec agresivny ani nepredvidatelny. Zasielky sa nosia medzi vsetkymi kancelarskymi komplexami a roznymi stabilnymi klientami na specifickych adresach mimo nich. Nezanedbatelny pocet adries ale patri aj sukromnym osobam, ktore potrebuju jednorazovo nieco priniest alebo poslat. Prave vdaka nim tato praca nie je nudna, pretoze sa nejedna iba o seriu permutacii tych istych prijebane nazvanych korporatnych budov v architekture medzinarodneho stylu.

Zacal som pracovat vo stvrtok, v utorok som uspesne preskakal firemny/karierny rebricek a dostal sa medzi velkych chlapcov a dievcata (kluky a holky ;-D ) na vysielacku medzi full-timerov. V piatok pred siestou vecer sedim na jatkach, tlacim obrovske balenie najprepalenejsich tradicnych lupienkov, mam za sebou skoro desat hodin prace, pred sebou posledne 3 dorucenia a som stastny.

Zrazu zacne bliakat vysielacka.

2 (dispecer): Ty jo, ta sedumnástka, ten Adam – to je kurýr! Neni tady ani tejden a takhle líta.
017 (kuryr): Ďakujem, ja sa celý den veľmi zabávam.
2 (dispecer): Ne jako fakt, takovejhle hráč sem dlouho neprišel. Ty to bereš jako… hodně hrubě.

Vsetci su so mnou spokojni. Dokonca aj ostatni kurieri, ktori vedia vedia ze im beriem pracu (a navyse som Slovak) nemozu pindat, pretoze pracujem dobre. Skoro okamzite som zacal zarabat ~75% toho, co najskusenejsi miestni cyklosi, pricom az po troch tyzdnoch mi cele sirsie centrum zapadlo do seba a viem si konecne robit trasu cez vsetky jednosmerky, skratky a vyhodne obchadzky bez toho, aby som musel konzultovat mapy. Ked som zacal pracovat mimo mojho domovskeho mesta, stal som sa presne tym, cim som chcel byt – kariernym cyklokurierom. Ale ani so vsetkou aroganciou mne vlastnou som si nemyslel, ze mi to pojde tak dobre.

Dnes som konecne podpisoval pracovnu zmluvu ako novopeceny zivnostnik, kym mi sef kurierov v mojej firme hovoril, ze pracujem “na jedničku”. Rozpravali sme sa hlbsie o tom ako maju nastavene platy, a toto je moment kedy musim vytiahnut subjekt, s ktorym mam ideologicky problem. Podme sa pozriet na cisielka.

Plat vo firme Messenger sa vyratava z obratu, co je objem penazi ktore kurier denne zarobi. Tato suma svieti v kurierskej aplikacii v ramci statistik. Moj najvacsi denny obrat, ktory som dosiahol bol 3800 kaček (vole), ale moj bezny denny priemer je skor okolo 2900 kaček (vole). Tento obrat je ale trik, nafuknute cislo z ktoreho si este firma berie svoj podiel. Tento podiel cini 30%, co povazujem za velmi rozumny cut, pretoze kurierovi ostava 70% z ceny zasielky.

Lenze tretinovy cut je rezervovany pre najdlhodobejsich kurierov a novym kurierom sa nechava iba ako akysi náborový příplatek po dobu prvych troch mesiacov. Od stvteho mesiaca ostava kurierovi 55% ceny zasielky, pricom tento podiel rastie o percento po kazdom odpracovanom roku. To znamena, ze nato aby som sa dostal spat na 70% by som, podla pravidiel, musel pracovat 15 rokov.

Najostrielanejsi cyklokurieri zarabaju vyse 4000 korun denne. V momente kedy sa dostanem na tuto uroven (ktora je samozrejme zavisla od hospodarskych nalad a financnych cyklov), a zaroven budem uctovat 55% svojho denneho “obratu” (lol) bude moj denny zarobok na urovni 2200 korun.

2200 korun je priblizne 88 eur, co je krasne cislo ktore je zaroven nebezpecne blizko mojho denneho zarobku u Svihaj Suhaj. Tato praca je pritom narocnejsia. Moj ideologicky problem s ciselkami sa netyka iba penazi, ale aj osobnych metrik ako su prejdene kilometre a nastupane metre, preto zo zasady nemeriam svoje denne statistiky. Napriek tomu som presvedceny o tom, ze tu najazdim a nastupam viac, a navyse za dlhsi pracovny cas ako v Bratislave. Pri 9 hodinovej pracovnej dobe sa bavime o placi tesne pod 10 eur na hodinu.

Tento naborovy priplatok je navyse v pripade predcasneho ukoncenia zmluvy spatne vymahatelny, to znamena ze ak by som zajtra skoncil v praci podla zmluvy by som mal svojich vymakanych 15% náborového příplatku vratit.

Rozpravam sa s Richardom, ktory je na mojej firemnej SIM karte predulozeny ako Šéf, a vobec sa nanho nehnevam. Je to dobry manazer a toto je dobra firma s dobrou pracou. Po odchode pisem moje nove zistenia Chrisovi z lavicky na Arbesovom náměstí. Je mi zima, som hladny a navyse neviem, ako sa tento placek familiarne vola. Arbesak? Strielam.

Chris je zhrozeny, a pyta sa, ako maju vyargumentovany takyto system. Ale ja presne rozumiem rozhodnutiu za kazdym jednym pravidlom, pretoze su dokonale samozrejme. Chris navyse iba zacina prichadzat na to, ze skutocnym ur-argumentom cohokolvek v kapitalizme su iba dve veci: efektivita, a vsetko co ti bude tolerovane.

Uz pri zjazde na Arbesovo si pripustam veci, ktore som si uvedomil v momente ked mi Richard dakoval za to, ze som na vysielacke tym jeho nevdacnym kurierom hovoril ako popici to tu v Prahe je. V skutocnosti je to este horsie ako v Bratislave, pricom je to najlepsia praca aku si viem predstavit a nic by som na nej nemenil, az na tie skurvene ciselka.

Moj problem s ciframi je, ze su priserne objektivne a jednoznacne, co znamena ze zakryvaju a klamu pretoze objektivne a jednoznacne veci v skutocnosti neexistuju. Dlhodobou pracou pre Messenger by som robil kurierstvo, ktore uz nikde inde neexistuje a robil ho presne tak ako kuriercim – s laskou a pychou. Zaroven by som zo seba robil uplneho kokota a nechal sa ponizovat.

O mesiac oslavim 35. narodeniny, co znamena, ako mi povedala Dorotka, ze som stary kokot a pritom som v prime of my life. Som pohanany neustalym vlastnym sebapozorovanim, cize som v priamom a priznanom kontakte s mojimi narcistnymi sklonmi, a tiez som som zraniteľnejší ako stredoškoláčka (Childish). Moji blizki sa cuduju, ako zvladnem robit take atleticke kusky a moje telo sa pritom pomaly ale isto rozpada. Uz sa ani nikto neunuva hovorit mi, ako marnim svoj potencial, pretoze vedia ze ma to nielen netrapi, ale som vysostne stastny z kazdeho uprsaneho dna na bicykli. Ormosko sa zasmial, ked som mu povedal ako budem smutny, ked po uraze budem musiet prestat kuriercit a zacat robit nejaku intelektualnu pracu. Rubem tu do bicykla ako uplny chuj a sice ma mierne z kopcekov boli vonkajsok laveho kolena, ale to neznamena ze by som tuto pracu nevedel robit do dochodku. Vsetci Suhaji ktorych poznam a ktori toto povolanie robili dlhsie, ako ja uz s kuriercenim skoncili, alebo vedia ze by skoncit mali. Jano Spaniel je vynimka potvrdzujuca pravidlo, a Winczko vyhral loteriu tym, ze sa prebojoval do By-Expressen v Kodani.

Najviac som tu v kontakte s mojimi dobrymi kamaratmi, ktorych som mal to stastie ucit. Vsetci su rani dvadsiatnici a ziju si absolutnu studentsku stoku, a ja ju zijem spolu s nimi, len narozdiel od nich je to pre mna uz druhy krat. Slovak v Prahe je absolutne cliché, nieco ako vychodnar v Bratislave, ale zaroven je smiesne exoticky (je skutocne vtipne ako Cesi nadsene odpovedaju po slovensky). Ked som Chrisovi hovoril ze odchadzam do Prahy, nemilosrdne mi povedal ze to je najdalej ako sa mozem prestahovat bez toho aby som skutocne odisiel. Velmi trefne vystihol, preco je Slovak v Prahe tak otrepany: toto je skutocne najblizsie mesto, ktore je skutocne mestom, a preco ist dalej? Ten rozdiel je tak priepastny, ze ked som po dvoch tyzdnoch prisiel na vikend do Bratislavy, mal som pocit akoby som sa navratil do Vrutok.

Lenze ja som sa do Prahy prestahoval za pracou, nie za Prahou, a tuto pracu tu nemozem s dobrym svedomim vykonavat. A je to uplne z toho isteho dovodu, kvoli ktoremu uz nebudem stredoskolsky ucitel, ani prasivy woltak: hanbil by som sa sam pred sebou. Som kurva dobry cyklokurier, viem byt kurva dobry cyklokurier aj na cudzom ihrisku, ale praca v tomto meste je pod moju uroven.

Vianocami sa konci hospodarsky cyklus a januar a februar su najnevdacnejsie obdobie na hladanie prace v odvetvi, ktore priamo zavisi od dopytu. Wincko nevyhral loteriu pracou v By-Ex, v skutocnosti sa tam prebojoval svojim odhodlanim. Kodan je jedine mesto ktore prichadza do uvahy ako pokracovanie mojej cyklokurierskej kariery, ale rovnako je to absolutna fantazia mimo dosahu reality. Bratislavskym cyklokurierom sa uz stat nemozem, pretoze svoje miesto som posunul novej generacii a navyse by to bolo ako pokusit sa o zachranu nastupom do potapajucej sa lode. No future.

Mam to stastie, ze aj ked robim veci, ktore som pred tym nerobil, tak ich robim dobre. Mam prvotriedne vzdelanie a som vyjebany stredostavovsky intelektual, lenze najpysnejsi som na to, ze pracujem manualne. Bohuzial uz nemam vieru vo svoju karieru a vzdavam sa.

Zajtra Richardovi napisem, a vysvetlim mu ze bud koncim hned alebo moze vyuzivat moje vynikajuce sluzby – ktore v tomto predvianocnom obdobi tak potrebuje – do konca roka ak nebude chciet ziadnych 15 percent naspat. Najom mam zaplateny do 20. decembra a vobec neviem co budem robit potom. Asi si najdem skurvenu pracu hlavou a budem robit vsetko to, co som nechcel. Budem robit nejaku kancelarsku robotu, do toho lepit nejakymi debilnymi stlpcekami do nejakeho podpriemerneho slovenskeho media (tj. ktorehokolvek zo slovenskych medii) a stazovat sa na to, ako ma boli chrbat od sedenia za pocitacom.

Proletari vsetkych krajin, vzdajte sa.