Zaujímavé čítanie o tom, ako deti v USA vyrastajú inak - bez mestskej dopravy, bez samostatného pohybu do 16-tich, všade autom.

https://dennikn.sk/4172016/najvacsi-rozdiel-medzi-ceskom-a-usa-samostatne-deti-na-uliciach-v-obchodoch-autobusoch-a-vlakoch/

Tie naše deti totiž odrazu, vďaka MHD, nepotrebovali, aby sme ich všade rozvážali ako v Amerike. Mohli nasadnúť do električky alebo do autobusu a dostať sa kamkoľvek samy. Možno sa vám to zdá banálne, ale v našich deťoch vyvolávala možnosť byť nezávislý od rodičov euforické stavy.

„Kde si sa tu vzal?“ vítali synovia udivene jedenásťročného kamaráta Filipa, ktorý sa zrazu objavil u starej mamy v dedine za Prahou, kde sme boli na návšteve. „Pricestoval som vlakom a zvyšok prešiel pešo,“ povedal Filip z pražských Vinohradov, celkom nevzrušene, kým našim chalanom sa rozšírili oči od obdivu.

„Aj my chceme ísť sami vlakom!“ jasali. „Môžeme ísť za dedom do Klánovic!“


https://dennikn.sk/3709706/aj-dvesto-metrov-na-zastavku-je-privela-ako-strach-o-deti-paralyzuje-americkych-rodicov/

Prespávanie detí je pre Američanov veľká téma a jedna z tých, na ktoré sa pozerajú úplne inak než my.

Prvé dieťa, ktoré u nás kedy prespalo, bol syn rodiny z Rumunska, ktorého mama prežila v Európe podobné detstvo ako my. Andrew mal trinásť rokov, mal telefón a môj muž bol v tom čase v Prahe, takže ja som bola jedinou dospelou osobou v dome. To určite pomohlo.

Druhý raz to bol americký chlapec rodiny z New Yorku, ktorá sa na Floridu prisťahovala nedávno kvôli nižším daniam. Rodičia vtedy desaťročného Jamesa boli vystrašení, ale zároveň mu chceli umožniť zažiť samostatnosť.

Býva 300 metrov od nás. James to zvládol dobre, ale mama stála už o siedmej ráno pred naším domov, vraj či my dve nepôjdeme na fitness prechádzku. Bola to jediná fitness prechádzka, na ktorej sme my dve predtým aj potom spolu boli.

Keď u nás James chcel prespať po druhý raz, boli sme nadšení, že už to pre neho začína byť samozrejmosť, a ako rodina sme boli radi, že nás jeho rodičia napriek všetkým svojim obavám považujú za natoľko dôveryhodných, že nám dieťa zveria. Keď som sa zrazu o druhej v noci prebudila pre búchanie na dvere, najskôr som nechápala, čo sa deje.

Po schodoch schádzal bledý James s oblečením napchaným vo vreckách pyžama, obaja rodičia čakali v aute pred domom, v telefóne som našla niekoľko zmeškaných hovorov. Nedokázal zaspať a začal sa báť. Napísal mame a tá bola obratom pri ňom, ani ona sama nespala, pretože na neho stále myslela.