Richar Kollar pise:
https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=pfbid08wAXR738a9h9zYsWu2b1VhLyxPEJxHCfCnHgxmjaGPqisjxaNhYYhVxv4y2yKeApl&id=2247644
Pred pár rokmi mi zachránilo reggae život.
Bolo to na festivale Pohoda a bol som s manželkou v jednom zo stanov. Stáli sme tam blízko ďalších kamarátov pri jednom z oporných stĺpov. Hrali reggae a po pravde, trochu mi to liezlo na nervy.
Tak sme si povedali, že dosť, a išli sme von. Tam bol silný vietor a všeličo tam lietalo. Išli sme proti vetru, nebolo to ľahké. Vtedy som si všimol, že ľudia z miesta, kam ideme ukazujú za nás. Tak sme sa obzreli. Stan spadol. Ušli sme pár sekúnd pred tým, ako spadol.
Až neskôr sa ukázalo, že práve ten stožiar, pri ktorom sme stáli, zabíjal.
Našťastie pre nás, reggae nie je naša parketa a tak si pamätám len ten chaos pri odjazde aut, keď sme sa dve hodiny márne pokúšali dostať z parkoviska. Napokon sa nám to podarilo, skôr ako iným, ktorí sa pokúšali takmer celú noc. (Prečo to tak je si sebecky nechám pre seba ako dôležité tajomstvo.)
-------------------------------
Dnes som bol na Pohode prvýkrát s mojou malou dcérou. Festival Pohoda je predsa len nielen o hudbe, umení, či lete, ale aj o mladosti. K tomu môžem osobne už prispieť len málo. Ale našej Dorote sa tak fakt páčilo, ak niekto počul jej plač, tak len preto, že sa jej niečo tak veľmi páčilo, že už nechcela inam. Ale tam inam sa jej zase veľmi páčilo. Tento festival ponúka pre deti skutočne oveľa viac, ako som si vedel sám predtým predstaviť. Dcéra mala parádny deň a to ešte nebol večer.
Čakali sme na zotmenie, aby sme sa zviezli aj na veľkom kole. Ešte bolo trochu svetla, tak si si išli pozrieť kúzelníka Talostana aspoň na chvíľku. Na pódiu však len oznámili, že o 25 minút príde búrka a rodiny s deťmi môžu ísť do letiskovej veže. Prišlo mi to síce zaujímavé, ale rozumiete, svoju skúsenosť s touto situáciou som už mal (a to o tornáde, ktoré som prežil v USA, azda inokedy).
Takže prišlo na premyslený plán. Okamžite čo najrýchlejšie z areálu na parkovisko a odtiaľ niekam, odkiaľ sa dá ísť autom aspoň dvomi rôznymi cestami.
A tak sme išli rýchlo. Cestou ešte dcére vysvetľujem, že za chvíľu aj tak všetko zatvoria a všetci pôjdu dnes preč. Že odchodom o nič neprichádza. Okoloidúci sa pritom dosť smiali. Hej, kúpiť si lístok a ísť na Pohodu neznamená, že rozumiete tomu, aké nástrahy predstavuje počasie.
Pohľad na oblohu hovoril, že Miroslav Šinger síce 25 minút odhadol zrejme presne, ale kým nám to oznámili, tak pár minút predsa len ubehlo a tých minút bude menej. Po príchode na parkovisko sme sa teda aj s kočíkom rozbehli. Sám nechápem, že ostatní nebežali. Ale tak, už som písal vyššie, že kúpou lístku človek neprechádza testom na správanie sa v extrémnom počasí.
Beh to bol dlhý, parkovisko je dlhé a najmä, ak bežíte k prvému autu pri východe. Rozumiete, pre istotu, keby bol problém s odchodom z letiska. Ale tak niečo sme ubehli, niečo prekráčali rýchlou chôdzou a dážď nás chytil len v posledných sekundách. Plus plné oči piesku. Rýchle naloženie veci do auta a odchod.
Odchod bezproblémový, keďže sme boli najbližšie k východu, ako sa dalo. 10 sekúnd po naštartovaní sme boli mimo areálu. Potom kúsok cez pole a následne cez dedinu.
Tak to začalo. Brutálna búrka, v princípe nebolo vidno nič. Tak max 3 metre pred auto, aby som sa vedel vyhýbať popadaným dopravným značkám.
Našťastie som krokom prešiel až k prvej odbočke k Trenčianskym Stankovciam a tam sa dalo ľahko nájsť pomerne bezpečné miesto na prečkanie toho najhoršieho. Aj keď tie lampy pouličného osvetlenia sa dosť nebezpečne kývali.
Za nami už neprešlo žiadne auto. Cesta bola prázdna aj keď sme už odchádzali ďalej, pre istotu smerom na Trenčín, keďže na ceste do Beckova, ktorou som šiel deň pred tým v noci, som očakával s vysokou pravdepodobnosťou popadané stromy.
Ďalej už nič zaujímavé, keď sme prišli do Bratislavy, boli ešte ružové zore a bolo už po daždi.
Snáď sa budeme môcť zajtra na festival ešte vrátiť. Predsa len sme nestihli s dcérou viacero vecí, a tiež by si rada pozrela znovu ten tancujúci autobus. Tam sa tancovalo fakt výborne.
-------------------------------------------------
Z môjho pohľadu je šialené, ako slabo ľudia pracujú s informáciami. Nemyslím teraz organizátorov, ale hlavne účastníkov festivalu. To sa fakt niekto išiel skryť pred búrkou do festivalového stanu, špecificky toho jedného?
Taktiež si v tejto chvíli spomínam na všetkých milovníkov cyklistiky, verejnej dopravy (ja som inak veľký fanúšík verejnej dopravy) a podobne, ktorí považujú cestu na festival autom za no-no. Veru tak. V situácii, ako bola táto bolo totiž jediné bezpečné miesto široko-ďaleko okrem letiskovej veže len auto. Práve to, čo zaberá toľko verejného priestoru. Práve preto dokáže okrem dopravy poskytnúť aj útočisko pre pohromou, ako bola táto.
Mám skutočne obavu o budúcnosť tohto fantastického festivalu, asi najkvalitnejšej veci, ktorá na Slovensku v jeho novodobej histórii vznikla. Počasie sa totiž bude ďalej a ďalej radikalizovať, väčšia disperzia počasia, otepľovanie, to všetko znamená štatisticky viac koncentrovanej energie búrok. Toto sa bude opakovať znovu, otázkou je len či o 3 alebo o 5 rokov.
Mám obavu, že aj nabudúce vlezú pred búrkou do stanu návštevníci, aj keď to bude vyslovene zakázané. Predsa len, kto by chcel zmoknúť a kde je lepšie sa ukryť ako v stane. A to v rozprávke o troch prasiatkach aj to prvé malo dom aspoň zo slamy a to druhé z dreva. Veru, slovenské rozprávky sú na iné témy ako bezpečnosť stavieb.
Pre našu dcéru to bol skvelý deň na festivale. Je škoda, že mnohí, vrátane detí na to budú spomínať ako na najnapínavejší deň v ich živote. Cítim s nimi, ale zároveň mám pocit, že by skutočne mali mnohí venovať oveľa viac pozornosti vyhodnocovaniu informácií, ktoré dostávajú. Môže to byť občas úplne rozhodujúce.
Držím palce Mišovi Kaščákovi a jeho tímu, dnes som mal pocit, že množstvo krokov urobili veľmi dobre. Ale žiaľ, nestačilo to.
