Sedeli sme na lavičke na konci dediny a prišla k nám líška. Za nami bol les a Ukrajina. Pred nami krásny výhľad na Užhorod a Zemplín. Sobrance, Kristy, Lekárovce, Sliepkovce, Vojany... Ku všetkým miestam sa dá dostať spojmi. Teda okrem víkendu. Vtedy do dediny nič nejazdí. Ale v pondelok by to išlo. Možno aj do Pribeníku a Čiernej nad Tisou? To budú hlavné destinácie výletu po Dolnom Zemplíne, ktorý bude mať 11 prestupov.

Niečo po siedmej stojím na zastávke v hlúčiku žiakov a dôchodcov. Obzerajú si ma, lebo nevedia, ku ktorému domu ma majú priradiť. Ranné postávanie v tichu preruší pán, ktorý prehovára k okolidúcemu psovi. Prichádza autobus. Po 3 a pol hodine a prestupoch v Sobranciach, Michalovciach, Trebišove a Michaľanoch vystupujem v prvej cieľovej stanici - Pribeník.


Ticho v Pribeníku

Hneď na stanici ma zaujme búda s názvom JC Butik. Okrem nej nie je v okolí žiadny iný obchod. Len zastávka autobusu, na ktorej nikto nečaká. Nazriem do JC Butiku, je otvorený (a prázdny). Niet sa čo čudovať, je predsa pracovný pondelok. Prvých ľudí stretávam v obci pred potravinami. Štyria chlapi pod vínnou révou, pijú pivo a mlčia. Podobne rušno je aj pred synagógou. Tu dnes vetrajú koberce. Synagóga ma inak fascinuje. Je maličká, no zachovalá. Po vojne v nej skladovali hnojivá a obilia. V súčasnosti nesie názov Galéria národov a slúži ako výstavný priestor.

Ďalšou pozoruhodnou pamiatkou obce je Majláthov kaštiel. Nachádza sa v ňom kostol, ale aj stredná škola. Pred školou si možno všimnúť tabuľu o čerpaní eurofondov s cieľom: zvýšenie počtu žiakov. Prechádzam k druhým potravinám, kde stretávam ďalšiu skupinku ľudí. Opäť mlčia a to ticho kričí. Vybavuje sa mi kniha Satanské tango od Krasznahorkaia. Presne s takou atmosférou sa mi spája to, čo vidím v pondelok na obed v Pribeníku. Ticho a čakanie. Dojmy s ktorými sa presúvam na vlakovú stanicu a chcem pokračovať smer Čierna nad Tisou. Zase JC Butik a zastávka, tentokrát s dvomi školákmi. Prichádza autobus a veziem sa do Kráľovského Chlmca, kde mám na prestup sotva 20 minút. Napriek tomu ma toto mesto stíha očariť. Kľukatá ulica a chodníky, ktoré mi pripomínajú Užhorod. Paneláky nad mestom aj ďalšia židovská synagóga? Sem sa musím vrátiť na dlhšie, teraz ale čaká Čierna nad Tisou.


Privítanie v obci.


Synagóga alebo Galéria národov.


Na Hlavnej ulici.


Show Must Go On v Čiernej nad Tisou

Boli sme tu pred niekoľkými rokmi, keď sme išli vlakom do Mukačeva. Bola nedeľa podvečer a od prekladiska sme počúvali zvuk posunovania vlakov, čo vytváralo príjemnú atmosféru. Dnes je pracovný deň. Zvuk zo železnice nepočuť. Strieda ho hlasný škrekot vrán v parku. Je čas obeda, a tak sa najprv rozhodnem niekde najesť. Pani na lavičke ma posiela do Reštaurácie V Centre, čo mi v súvislosti s týmto mestom prichádza ako celkom milý vtip. V reštaurácii sedia okrem mňa dvaja veľkí chlapi. Takých dnes stretnem v meste ešte niekoľko. Všetkých spája jedno, šetria úsmevom. Zato pani čašníčka je milá. Vyberiem si z menu, ktoré odolalo inflácii a pri platení sa s pani dohadujeme ohľadom prijatia tringeltu. Nakoniec sa dohodneme.

Hneď za Reštauráciou V Centre je pozoruhodná budova. Kostol vybudovaný z kotolne. Je ekumenický a slúži pre rímskych a gréckych katolíkov aj pre protestantov. Neďaleko neho je Hotel Družba a Disco Bar Lion, teda ich pozostatky v budovách s vybitými oknami. Na Námestí pionierov postáva pár ľudí a z rozhlasu začne hrať Show Must Go On. Po pesničke pani hlási, že súkromný podnikateľ ponúka na trhovisku priesady po 50 centov.

A v Čiernej nad Tisou je máj. Vidno to na niektorých bytovkách, ktorých okná zdobia halúzky s farebnými stuhami. Pred jednou z bytoviek rozbíja holohlavý pán v tielku s tromi ďetmi orechy. Všetko obrazy, na ktoré budem pri zaspávaní myslieť. Ešte si však treba pozrieť železničnú stanicu, bez nej by výlet sem nemal zmysel. Ako som očakával, na stanici sa nič nezmenilo. Časová kapsula. Nakoniec, ako celé mesto. Nič sa nedeje, a predsa sa deje všetko. Miesto, kde končí Slovensko. Alebo začína? Možno to ma na tomto mieste tak priťahuje a núti sem vracať.


Námestie pionerov v pondelok na obed.


Železničná stanica. Časová kapsula.


Máj.


Na sídlisku.


Sedím sám v autobuse do Lelesu a ideme po ceste, ktorá smeruje ku hranici. Ukrajina a Čop sú na dohľad. Okrem nás sa tu premávajú na štvorkolkách pohraničníci. V Lelese vystupujem z autobusu a mám takmer hodinu čas. Viem, že by som mohol ísť pozrieť Most svätého Gottharda alebo Kláštor premonštrátov. Namiesto toho sedím na zastávke a pozerám ako Rómovia prichádzajú z káričkami k potravinám a odvážajú si zemiaky. Dnes už nechcem nič, len si dať dokopy obrazy, ktoré som videl. Času mám dosť. Čaká má ešte cesta autobusmi a posledné prestupy. Vo Veľkých Kapušanoch, Michalovciach a Sobranciach.


Pred autobusovou stanicou vo Veľkých Kapušanoch.


Vo vnútri autobusovej stanice. Veľké Kapušany.