Alebo 52 kilometrov v Bielych Karpatoch



Je skoré sobotné ráno a teplomer ukazuje 4°C. Prichádzam na ihrisko do Bošáce, kde turistov vítajú organizátori pochodu - bratia Struhárovci. Dáme rýchly pokec a idem sa zapísať. Lenže akosi netuším, na ktorý okruh. Spal som asi hodinu a neviem odhadnúť, na koľko sa cítim. Panej teda hovorím, že nech políčko s počtom kilometrov nechá prázdne. Na ktorý okruh pôjdem, sa rozhodnem až v Zabudišovej. Tam sa rozdeľujú trasy na 30 km a vyššie.

Z ihriska z Bošáce vyrážam o 6:30. Začiatočný úsek je ideálny na rozbeh. Rovinka, ktorá vedie popri potoku Bošáčka a bývalých (prebúdzajúcich sa) mlynov. Stúpanie začína v Trenčianskych Bohuslaviciach smerom k vrchu Hájnica, a aj prvé výhľady - Turecký vrch, Beckov, Inovec... Pokračujem cez lúky smerom k Zabudišovej a stretávam skupinky turistov, ktorí vyrážali predomnou. Nálada je perfektná, prichádza radosť z pohybu a tak sa za Zabudišovou rozhodnem, že pôjdem 52 km okruh. Veľkou motiváciou je pre mňa úsek na českej strane a obľúbená Kykula, hoci k hranici sú to ešte 2 hodiny.

Na Troch chotároch stetávam správnu partiu zo Zabudišovej a potom po žltej ťahám rovno na Kykulu. Na vrchole si dávam krátku pauzu, ako vždy keď sem prídem. Kykula je miesto, na ktoré myslím často. Hlavne v kancli, keď chcem uniknúť a teleportovať sa myšlienkami inde... Teraz v máji ponúka navyše pohľady na rozkvitnuté stromy a kopaničiarov na políčkach, idylka. S Kykulou sa mi spája aj chata Vyškovec, ku ktorej prechádzam okolo zvoničky. Obsluhuje klasicky šenkárka Žaneta. Objednám si pivo a zlú kávu. To pravé kombo pre tento moment s výhľadom na Vršatecké bradlá.

Z Vyškovca pokračujem ďalej po červenej a teda po ceste hrdinov SNP. Je to práve ten jeden úsek SNPéčky, ktorý vedie cez Česko. Nevýhodou je cesta po asfaltke, výhodou možnosť občerstvenia a výhľadov na Moravu. Pri Mikulčinom vrchu si spomínam, ako som tu bol pred niekoľkými rokmi v tom istom čase na bicykli a bol ešte sneh. Dnes je tu čerstvo a vietor, ktorý ustane pri obci Lopeník, kde schádzam z asfaltky k lesnej cestičke. Začína veľmi pekný a kľudný úsek, ktorý pokračuje až k značke Březová, kde musím zísť z červenej značky.

Riadim sa podľa papiera, ktorý mi dali pri štarte. Odhadujem, že môžem byť v 2/3 cesty. So silami som na tom dobre, a tak rovno pokračujem k moravskej Novej Hore. Po pravej strane sa v mrakoch ukazuje vysielač na Javorine a rozhľadňa na Jelenci. S nimi aj klasická otázka: Nie je vážne vyšší Jelenec ako Javorina? Stále nie. Predomnou sa objavuje lúka a s ňou úsek cez slovenskú Novú Horu, ktorý som ešte nikdy nešiel. Dostávam sa k hraničným kameňom a pri vrchole ma dobiehajú chalani z Nového Mesta. Kecáme, zrýchľujeme tempo až postupne prejdeme do behu. Keď uvidím chalupy a kríž v Hornom Kameničnom, odpájam sa. Tu si to chcem pozrieť bližšie.

V Hornom Kameničnom zároveň končí žltá značka a pripája sa tu úsek 30 km okruhu. Stretávam skupinky turistov, ktorí oddychujú a šetria sily do cieľa. Obzvlášť pekné sú zakvitnuté lúky pod Bestinným s výhľadom na Lopeník a Predpolomu. Tiež by som posedel, ale bojím sa, že by som sa už nepostavil. A tak pokračujem k Dorotkovcom a predstavujem si, ako budem večer ležať vo vani. Táto predstava sa dupľuje klesaním po asfaltke z Rolincovej. Ako sa neskôr dozvedám, najťažší úsek pre viacerých. Na ihrisko do Bošáce prichádzam presne o 17:00. Idem sa ohlásiť k pani, u ktorej som sa ráno zapisoval a s radosťou jej oznamujem, že som sa dal nakoniec na 52ku. Zoberiem si pivo a guláš. Sadnem k Jožkovi Struhárovi a môj mozog sa snaží vstrebávať jeho slovný flow... Som šťastne unavený. Po dlhom čase som konečne dobre spal.



Ráno nad Haluzicami.


Poludnie na Vyškovci.


Rozkvinuté Vyškovecké Bošáčky.


Pod zvoničkou.


Za Trojákom.


Cesta na Březovú a odbočka na žltú značku.


Rolincová a pár kilometrov do cieľa.