Medzi Szegedom a Suboticou bolo pre pár mesiacmi obnovené vlakové spojenie. Ako fanúšikovia vlakových výletov sme sa rozhodli, že to preskúmame a strávime pár dní v srbskej Subotici.

Subotica, Zabadka, Szabadka...
Po hraničnej kontrole v Röszke sa dostávame do Srbska. Ako prvé nás upúta neslávny pohraničný plot, ale tiež pekne zrekonštruované vlakové stanice a tabule písané v cyrilike, maďarčine a srbštine. Rovnako pestré je to aj v samotnej Subotici. Tretinu obyvateľov tvoria Maďari, potom Srbi a následne ďalšie národnosti. Zaujímavosťou je etnická skupina Bunjevci, ktorej jazyk sa v Subotici oficiálne používa (my sme sa s ním stretli pri návšteve synagógy).

V minulosti bola Subotica na hranici Uhorska s Osmanskou ríšou. Často sa tu menilo obyvateľstvo, ale aj názov mesta. Okrem pôvodného Zabadka mala Subotica ďalších 200 názvov. Počas obdobia Uhorska tu bolo vystavaných mnoho budov v štýle maďarskej secesie, ktoré dnes do Subotice lákajú turistov.

My sme začali prehliadku mesta nedeľným trhoviskom, kde dalo za bagateľ kúpiť všetko od oblečenia až po microgreens. Z trhoviska je len na skok do synagógy a tu nás čakal jeden z najkrajších zážitkov výletu. Synagóga mi silno pripomínala tú v Oradei, ale táto subotická bola ešte zachovalejšia a v spojení s hudbou ponúkala priestor na dlhé rozjímanie a obdivovanie štýlu art noveau. Ak teda niečo netreba vynechať v Subotici, je to práve synagóga. A kúsok od nej je cukráreň, ktorá láka výkladom so zákuskami a nápisom Kolači 150 DIN. Priestory cukrárne sú pomerne strohé, ale ako sme sa dozvedeli od pani, cukráreň ma už 105 rokov dlhú tradíciu.


Nedeľný trh.


Krásna synagóga.


Zo synagógy do cukrárne.


"Guys, you´re in Balkan!"
Pokojné nedeľné poobedie pozývalo k obdivovaniu secesnej architektúry, ktorá je na každom kroku a nedá sa prehliadnuť. Nazreli sme aj do múzea porcelánu, kde nás pán Nikola previedol rodinným múzeom a Zuzku odmenil darčekom. V rámci objavovania sme nazerali aj do dvorov, v ktorých sa atmosféra vracala späť v čase. Celkovo, Subotica sa mení z mesta na "dedinu" doslova za centrom. Staré korene stromov nadvihujú široké chodníky a autá sa natriasajú na ošúchaných dlažobných kockách. Výklady a vitrínky majú často najlepšie časy za sebou alebo v nich možno vidieť skutočné rarity, napríklad obchod vareškára. Čo je ale v Subotici náročné nájsť, sú reštaurácie bez fajčenia. Keď sme sa pýtali na nefajčiarske tipy domáceho, odpovedal: Guys, you´re in Balkan! Miesto, kde sa nefajčilo sme nakoniec našli - McDonald's. Aj ten bol však netradičný. Ako jediný na svete je umiestnený v budove v štýle Art Nouveau.


V múzeu porcelánu.


Raichle Palace a námestie.


Radnica a v nej McDonald´s.


V uličkách.


Palić
Subotica nie je veľké mesto. Hlavné pamiatky sa dajú prezrieť aj za jeden deň. Preto sme ďalšie ráno pokračovali v prehliadke maďarskej secesie v mestečku Palić, kam sme sa doviezli vlakom. Všetky pamiatky sú situované v parku pri jazere Palić, ktoré je najväčším prírodným jazerom v Srbsku. V komornej, priam kúpeľnej atmosfére sme korzovali popri vilách, fontánach, hudobnom salóne, ženskom štrande a idylku zakončili vyprážaným obedom v lokálnej pizzérii.


The Grand Terrace.


Ženski štrand.