Prišlo to z ničoho nič. Pocit, že mám nájsť notebook a písať. Tak som našiel notebook a píšem. Možno tak trocha coming out, možno spoveď. Vždy si spomeniem na to, ako moja žena vravieva, že odkedy začala fajčiť, prestala chodiť na spoveď, pretože ten pocit bol lepší ako rozhrešenie.

Dnes je to 1,66 mesiaca bez nikotínu a alkoholu. 2,66 roka preč z Bratislavy. Mám rád okrúhle výročia. Tak som uťal abstinenciu, otvoril si fľašu vína, a píšem. Veď máme načúvať svojim pocitom, všakže.
Pred 2,66 rokom sme odišli preč z mesta. Lebo sme to tak cítili. Lebo sme akosi usúdili, že to nie je miesto pre nás. Ani pre psa. Že chceme každý deň oprieť pohľad o kopce. A o zem, ktorá je naša, a dokáže nás uživiť, ak bude treba. OK. Vtedy sme to ešte tak neprežívali. Primárne išlo o toho psa. A o to, že nechceme ďalší prenájom. A ani kupovať byt v meste.

Long story short - o pár týždňov neskôr kupujeme usadlosť na samote (nie úplne obývateľnú), a dom v malej dedine uprostred ničoho. Storočný vidiecky dom, prerobený, síce absolútne nevhodne, ale znesiteľne. V záhrade bľačia dve ovce. Majiteľ hovorí, že na jar kúpi jaňatá, nechá ich do zimy spásať záhradu, a potom ich porazí. Tak mu vravíme, že dom berieme (nemali sme veľmi na výber), ale aj s ovcami (ktorým sme chceli dať život). So ženou sme si vraveli, že máme toľko lásky, že sa o ňu musíme podeliť.

K psovi berieme spoločníčku (ktorá by inak skončila v útulku), a začíname žiť svoj sen. V jesennej rose zbierame naboso čerstvú zeleninu, za slnečných dní oberáme jablká, večer pozeráme ako zapadá slnko s pohárom vína na hornom konci záhrady, zbližujeme sa s ovečkami, pod nohami mi chrúme namrznuté lístie z hrušky a všetko navôkol je pokryté inoväťou, mám pocit zadosťučinenia keď konečne v polke decembra dorúbem drevo na zimu, vŕzgajúcim snehom nosíme vodu a seno našim ovečkám, ktoré sa nás pomaly ale isto prestávajú báť.
V zime nenadávame na poľadovicu, sneh a zápchy, ale tešíme sa, keď rozblatená zem stuhne, pokryje ju sneh. Ponárame sa do ticha. Hľadíme do ohňa. V spálni je 12 stupňov. Nevadí. Zohrievame sa. Navzájom. Aj so psami. Ráno nám ale neostáva nič iné, len vstať, postarať sa o zvieratá. Zakúriť. Navariť. Nebolo to jednoduché, ale bolo to krásne.

Na jar pribúdajú ďalšie zvieratá. Zachránené. Hľadajú domov. Nie na mäso. Rozbieha sa šialený kolotoč. Jednodňové barančeky vyhodené za mliečnou farmou, kohútiky v sáčku v kontajneri, mladí capkovia ktorí sa nedostali včas do Talianska, zajace, pre ktoré mali majitelia miesto len v mrazáku, čiperné kozy, ktoré žiaľ prestali dávať mlieko, a capko s priateľkou, ktorých majiteľka vychovávala hladovkou a kladivom. Každý so svojou osobnosťou. Končia u nás. Hľadáme pomocníkov, dobrovoľníkov. A ide to, chvílu lepšie, chvíľu ťažšie.
Za rok sa u nás vystriedalo (na kratšie či na dlhšie) asi 60 dobrovoľníkov z celého sveta. Máme svoj mikrosvet. Máme čo sme chceli. Teda skoro. Chceli sme byť už dávno na “svojej samote” a nie vprostred dediny. Mať priestor. Na život. Na pestovanie. Zdržali sme sa pri zvieratách. Zachránili sme životy. Sú naozaj menej ako tie ľudské? Niekedy nad tým rozmýšľam, a čím ďalej tým viac sa prikláňam k tomu, že medzi životom naších zvierat a ľudskými je minimálny rozdiel.

A potom čítam diskusie o kaproch. O darovaných kozách. A uvedomujem si, že to, čo je pre mňa samozrejmé vnímajú úplne inak. Úplne. O 180 stupňov inak. Zvieratá ako tovar. Zvieratá ako výrobný prostriedok. Zvieratá ako darček. My ako páni tvorstva.

Dokážem rešpektovať chovateľov a poľovníkov. Áno, aj ako vegán. Dokážem rešpektovať - keď si niekto vychová zviera, od malička, potom si ho zabije, zamrazí, uvarí a zje. Každý sme nastavený inak. Bavíme sa s chovateľmi a poľovníkmi. “Svoje zvieratá” nikto z nich nezabíja bez emócií. Nie je to pre nich jednoduché. Nevravím, že s ich konaním súhlasím a že ho chápem - to nie - ale rešpektujem ho. Na rozdiel od väčšiny populácie, ktoré zvieratá vidia len v strúhanke, alebo omáčke zo zeleného korenia, ale nemôžu si bez mäsa predstaviť život.
Netvrdím, že to čo robíme, dáva zmysel. Viac krát sme na túto tému mali nie úplne príjemnú debatu - čomu to pomôže, keď zachránime 20 zvierat (áno, dnes sme +- na tom čísle) keď to je počet “odpadových kusov” ktorý jedna farma vyprodukuje na jar možno za dva-tri dni. A možno aj z toho plynie moja frustrácia - samotné zachraňovanie hospodárskych zvierat veľa zmyslu nedáva. Bolo by lepšie keby neexistovali. Respektíve, bolo by najlepšie, keby nikdy nevznikli, neboli počaté. Eticky, aj environmentálne. Áno, sú na svete, a narodia sa ako “odpad” kvôli tomu aby ľudia mali dostatok mlieka a vajec. Keď sa na to pozrieme cez čísla, zachraňovať ich zmysel absolútne nedáva, a z toho plynie veľká časť mojej frustrácie. Snažím sa hovoriť si, že napriek všetkému to čo robíme, zmysel dáva.

Lebo možno stovke ľudí ročne, ktorá nás navštívi (a mohlo by to byť viac), ukážeme, že aj “hospodárske zvieratá” majú osobnosti (a necháme ich nech si s tým naložia ako uznajú za vhodné) a že palacinky, halušky (a kopec iných jedál) sa dá robiť aj bez vajec a materského mlieka kráv.
Ale naspäť k spovedi.

Dnes pri čistení maštale som rozmýšľal nad tým, že budúce Vianoce by som rád dal celej svojej rodine rád pod stromček terapeuta. Vypísal som sa už z kadečoho. Tak to dávam na papier, nech si ma to neskôr nájde.

Toto som písal dva roky vzad.

Stále žijeme, fungujeme, odkedy sme zistili, že čakáme ľudské mláďa, novým zviertám sme dali stopku. Čochvíľa má malá Aurora rok a pol. Dve percentá a dary nám pomáhajú udržiavať naše štvornohé a operené decká pri živote. Plány sú stále veľké. Chýba čas, aj peniaze. Stránka je na vedľajšej koľaji, ale "v procese". Na zimu prameň dobrovoľníkov vysychá. Ak si chcete na 2-3 týždne zamakať s vidlami a stráviť čas v prírode, ste vítaní. Nájdete nás na https://www.instagram.com/home_regained alebo onej nedokončenej https://homeregained.com/

Peace.