Tento rok bol Tour de Felvidék skoro, otázku čo s načatým rokom vyriešil Vilo tak, že zorganizoval akciu s rovnakými pravidlami, len inde. Štart v piatok 15. septembra o 21:30 v Tešíne, finiš pri kine Scala v Brne v nedeľu do 13:30. Bodované stanovištia po Slieszsku a Morave, za zozbieranie všetkých šiestich farieb bonusový bod, sólo, self-supported. V polovici septembra je už výrazne kratšie svetlo a školský a pracovný rok sú už dostatočne rozbehnuté na to, aby človek mal po celý čas plánovania, dopravy na miesto a konania akcie výčitky svedomia, že si vlastne nemôže dovoliť venovať toľko času takejto činnosti, mal by byť niekde úplne inde a robiť niečo úplne iné.

Desiati štartujeme spod Wieża Piastowska w Cieszynie a po chvíli sa viacerí stretávame pri Šikmom kostele sv. Petra z Alkantary (1. bod) kúsok za Karvinou. Je dávno tma a nič z okolia nevidím, rád by som si spojil vizuálny dojem s príbehom-kronikou, knihou Šikmý kostel od Karin Lednickej o drsnom živote na prelome 19. a 20. storočia, ktorý sa (pre tie časti rodín, čo prežili) stal po banskom nešťastí ešte ťažším, o rozkvete a úpadku, až z toho ostal iba ten kostol. Pedstavujem si, že ak by som videl, mal by som pocit, že lepšie časi už boli, niečo ako Gemer s inou architektúrou z iného obdobia. Reálne ale nevidím nič, je tma, je mi striedavo zima, striedavo teplo, možno sa tak vlastne dostávam celkom blízko jadru, fáram do tmy.

Posledný kúsok do Ostravy prichádzame spolu s Dominikom, strácam ho pri pokuse o skratku, ako sa približujem k ulici Stodolní (2. bod), míňa ma auto s oknami dole a hudbou naplno. Všade naokolo je noc, ale na Stodolní je poludnie, davy, rozbité sklo, krik, tanec, ako by možno povedal Boris Filan, človečina!

Cestou do Chuchelnej (3. bod) na čerpačke stretávam Adama a Vlada, noc postupuje, ľudia a autá sa vytrácajú z ulíc, teplota ide dole. S Adamom dávame od asfaltky krátku lesnú cestu na Vikštejn (4. bod), neskôr sa stretávame na zastávke, kde si polhodinu pospím, budím sa na zimu.

Na horizonte vidím, že sa bude brieždiť, dakto píše, že nameral 4 stupne. Mám na sebe všetky vrstvy, ale aj keď šilapem naplno a trochu ma to zohreje, dávno som sa tak netešil z toho, že znovu vyšlo slnko. Lávový prúd pri Mezine (5. bod) je bod takmer zadarmo, kúsok za ním začína stúpanie na najvyšší kopec Jeseníkov, Praděd (6. bod). Ten bod by sa dal získať ďaleko jednoduchšie niekde inde, ale chcem tam ísť. Kúsok pred vrcholom dopočúvam podcastovú sériu Transfér o živote transrodových ľudí na Slovensku. Začiatkom noci som si púšťal kadejaký metal, ale po chvíli som prepol na toto a dal to celé naraz. Od vysielača sa spúšťam dole, po čase odkladám bicykel pri cintoríne v Tvrdkove (7. bod), líham si do kúska tieňa na betón za zastávku. Po chvíli prichádza Vilo a vyráža smerom k vyhliadke Mrtvý muž (8. bod), kde sa neskôr stretáme. Hore idem po lesnej ceste vhodnej nie pre cesťák, ale skôr pre XC a po hlúpej úvahe, že po turistickej trase to bude lepšie, nesiem bicykel dole po ceste vhodnej na downhill. Dorážam do Šumperku, kde už Vilo s Joškom sedia v bistre J&J (9. bod), jeme, pijeme, fandíme bežcom, dnes sú v meste preteky na 10 km.

Fyzicky na tom nie som zle, ale prechádza ma nálada, lebo viem, že o pár hodín sa zotmie a nemám mentálnu energiu absolvovať ďalšiu rovnakú noc. V Mírove sa fotím pri väznici (10. bod), nemám už moc vody ani jedla, v miestnej krčme sa nedá platiť kartou, hotovosť nemám. Vyrážam smerom na juh za ďalším bodom, ale terén je ubíjajúci, česi si tu stavajú dediny zásadne na kopcoch, stále sa opakujú zjazdy a výšľapy, energia ide dole. Vo Vranovej googlim možnosti doplnenia zásob po ceste, ale nič rozumné ma v dohľadnej dobe nečaká. Zvažujem, či zakempujem v niektorej zo zastávok ešte teraz z večera, kým je ako tak teplo alebo sa fyzicky prekonám s vidinou lákavého cieľa a pôjdem nonstop priamo do Brna na prvý ranný vlak. Pripomínam si, že nočná depresívnosť pri únave je normálna, treba ju prekonať a rozhodovať sa až za svetla. Je 20:15, tma, a ja hľadám na bookingu ubytovanie. Ako najrozumnejšie riešenie nachádzam hotel Excalibur v Moravskej Třebovej, čo je skoro 30 km zachádzka, ale stojí mi to za to. Ubytúvam sa a nechávam sa vzkriesiť sprchou, pivom, radlerom, gnocchi so syrom a mäsom, po siedmych hodinách spánku ráno o 6:00 vyrážam späť na cestu ako nový človek. Za ten čas mi ušla teoretická možnosť pozberať pár bodov naviac, prakticky to ale reálne nebolo. Ranná hmla sa rozostupuje, dorážam do Hartinkova (11. bod) a asi najkrajšou časťou cesty, dolinami za Úsobrnom, k rozhľadni Kopaninka s turniketom (12. bod). Kúsok pomedzi dediny a ďalší luxusný úsek Punkevním žlebem k Čertovej branke (13. bod).

Čas sa kráti, navigácia je v odhade času príchodu pesimistická, ale riskujem to a nejdem ešte do Brna, zachádzam na Veverskú Bitýšku do časti Šanghaj (14. bod). Jeden väčší kopec, okolo priehrady a vchádzam do Brna, začína veľkomestský pocit, v cieli som pohodlných 20 minút pre limitom. Skoro všetci sú už tu, limonáda, pivo, ovocie, chleba s nátierkou, fantastická hostina, hlásenia o tom, kedy kto na tom ako bol. Spokojnosť s akciou aj životom, všetko je fajn.

Celkovo za mňa cca 440 km, 6000 m, 15 bodov, 7. miesto. Víťaz mal cca 600 km, 8100 m, 21 bodov. Česko je krásne a spoznávať ho týmto spôsobom je zážitok nadosmrti. Ak bude druhý ročník, isto idem.