Tretí raz som išiel na jedinú Tour, ktorú naozaj sledujem - Tour de Felvidék. Štartovalo sa v piatok 21. júla o 22:30 z Výbornej, do nedele 14:30 bole treba prísť do bufetu pri Kačíne v Bratislave. Viac navštívených stanovíšť = viac bodov, ak prídeš neskoro, body strácaš, jazdí sa sólo, self-supported.

V duchu tradície sa na miesto dopravujem najzložitejším možným spôsobom, ako sa dá, posledných pár kilometrov ma z Kežmarku previezli Pavla s chlapcami, bicykel mi príde dodávkou. Kým naň čakáme, Jurko si skúša tanečné kroky z folklórneho súboru, čo pritiahne dve miestne dievčatá, trištvrte hodinu prebieha intenzívna kultúrna výmena, pýtajú sa, kde spíme, my vravíme, že nespíme a vvyrážame proti noci.

Väčšina súťažiacich prečítala mapu s bodovanými stanovišťami rozhádzanými po celom Slovensku tak, že treba ísť na sever, rovnako aj ja. Vidím pred sebou zo 10-15 červených svetielok, v adrenalíne po štarte to mnohí trochu hrotia, za Lendakom sa pripájam na Cestu slobody smer Poľsko, v kopci sa každý postupne ukľudňuje a ide si svoje tempo, kolóna sa trhá. Pred Ždiarom mám pred sebou zafixované 3 červené svetlá, to napravo sa zrazu začne kývať, počujem brechot, po chvíli sa stabilizuje, je mi úplne jasné, čo ma čaká. Po chvíli vidím pred sebou na ceste čakať ma 3 psy, dva sú malé, jeden stredný. Rozbiehajú sa popri mne, vrčia a brechajú, idú pomerne natesno. Už si myslím, že som ich dal, keď sa približujú znovu, zberám v sebe všetku mentálnu energiu a vzduch a okrikujem ich ako Muad'Dib, psy možno uznávajú moju mentálnu dominanciu, možno nechápu, hlavne ale vzdávajú to.

Za Ždiarom odbočujem doprava do ešte väčšieho kopca, spúšťam sa do Osturne (1. bod), odtiaľ opäť cez kopec, som v Poľsku, štrikujem sa skratkami lesmi a dedinkami do Tatranskej Bukoviny, potom už po hlavnej do Zakopaného (2. bod). Tam ma krátko naháňajú ďalší dva psy, síce trochu väčší, ale civilizovanejší, nedávam im nádej a rovno ich okrikujem, môj hlas dvíha prach a lístie, odráža sa od tatranských štítov, obyvatelia sa doma prežehnávajú. Preháňam, prach a lístie tam neboli, keďže v Zakopanom chodí v strede noci auto polievať ulice. Následných pár kilometrov je pohoda, niečo robí adrenalín, niečo vysoká hladina cukru, ktorý do seba sypem aj lejem, niečo predstava, že nie za dlho začne svitať. Dostávam sa späť na Slovensko, Suchá hora, Hladovka, Vitanová. Začína pršať, predpoveď ukazuje, že to bude iba chvíľa, tak si líham do sympatickej plechovej zastávky pri semafóre, hodinou spánku prekonávam dážď a opäť vyrážam. Je napršané a snažím sa nenamáčať zospodu (musím si zaobstarať blatníky), tak idem ľahkým tempom, obchádzam kaluže, stredom cesty, po chodníkoch, svitá. V Námestove bočím smer Rio de Klin, stretávam viacero súťažiacich, k soche je to ku koncu pomerne stupanie, ale nie je to dlhé, pohoda (3. bod). Cez Lokcu, Brezu, Zákamenné a Oravskú Lesnú prechádzam na Kysuce, vo Vychylovke (4. bod) si sadám na kofolu a klobásu, postupne dojdú ďalší traja, prebehne prehánka a idem cez Novú a Starú Bystricu do Čadce. Tu mám naplánované pozberať 3 body, čo nie sú moc ďaleko od seba, ani nie sú príliš ťažké - z Rakovej odbočka na Zákopčie a osadu u Holých (5. bod, holých som nakoniec videl inde).

Naspäť do doliny a na západ, v Turzovke odbočka na Klokočov, potom mierne retardovaná skratka cez les, ktorou si šetrím kopec kilometrov. Ako tlačím bicykel po kamenistom chodníku v 20 percentnom sklone, padá mi plechovka radleru, ktorá sa mi na zadnej kapse hojdá posledných 30 kilometrov a robí sa mi na nej malá dierka - akurát veľká na to, aby to na mňa striekala najbližšiu hodinu, akurát malá na to, aby sa cez ňu nedalo piť. Odvtedy tlačím po kameňoch dvadsaťkilový bicykel jednou rukou, druhou si striekam radler do úst, z repráku to zachraňuje Pump up the jam. Dorážam na Biely kríž (6. bod), spúšťam sa dlhou bezchybnou asfaltkou krásnymi lesmi až do Bílej, a uvažujem, ako skoro sa sem viem nejako vrátiť na dlhšie, prípadne, ako sem presťahovať zvyšok rodiny a dožiť tu. Za Bílou zas bočím do hory, na Kelčovskom sedle (7. bod) stretávam Dominika, Jakuba a Ondreja. Zjazd do Makova, cez hrebeň Javorníkov (Melocík) do Bytče.

Keďže pochádzam z Považskej, mám to tu naokolo prejazdené hore-dole, presne viem čo čakať, mozog púšťam na autopilota a na kofole vo Vrchteplej po návšteve pamätníku SNP (8. bod) sa ospravedlňujem Dominikovi a Šimonovi, že som ich neupozornil na možnosť odpustiť si zbytočný stupák medzi Plevníkom a Kostolcom a ísť hore aj dole pohodlne cez Manínsku tiesňavu.

Pokračujem cez Považskú, cez Sverepec, postupne sa stmieva, v Ilave si sadám na kebab, mám prvú vážnejšiu krízu, ani nie tak tela, ako zmyslu. Mal som v pláne pozberať ešte nejaké body okolo Váhu, ale dáko ma s ubúdajúcim svetlom opustila energia, postupne nachádzam výborné argumenty, prečo by som nemal ísť po bod k hotelu pod Vršatcom (dokopy párkilometrová zachádzka, 500 výškových metrov), prečo neísť na Veľkú Javorinu a tak celkovo prečo by mi nemalo stačiť dôjsť do cieľa a nehrotiť to, však načo. Uspokojujem sa s týmto nastavením a idem si už pohodovým tempom na Trenčín, na prvej zastávke pri cyklotrase za mestom si usteliem na lavičke a spím 5 hodín.

Budím sa o štvrtej, začína sa brieždiť, som až príliš luxusne vyspatý a vo výbornej nálade, akurát si teda hovorím, že som to príliš skoro vzdal s tým zberom bodov. Na to, aby som išiel rovno do Bratislavu je času priveľa, ale na pôvodný plán už nie, tak si dávam za cieľ aspoň Miléniový kríž nad Smrdákmi. Dostávam sa tam cestičkami od Nového Mesta. Celým telom zažívam, že je to výrazne iná krajina, ako na severe - hornatú krajinu definovanú vetviacimi sa dolinami s riekami vystriedala kopčeková kopaničiarska naoko polorovina, reálne ale stále sa striedajúce strmé stúpania a strmé klesania, tento jediný bod sa nakoniec v číslach ukazuje ako najviac vydrený, stojí ma o 1000 výškových metrov naviac oproti tomu, keby som z Trenčína išiel priamo do Bratislavy. Ešte včera večer sa mi zdalo 500 výškových metrov za Vršatec priveľa, ďakujem psychika. Na druhú stranu, je tu fakt pekne a je radosť vracať sa do Bratislavy inou cestou, než cez popri Malých karpatoch z ktorejkoľvek strany alebo nebodaj líniu cez Galantu alebo popri Dunaji, čo už som išiel veľakrát.

Ku koncu ma trochu chytá panika (trávenie, natiahnutá šľacha nad pravou pätou), tak to trochu hrotím, aby som mal rezervu na defekt alebo to, že mi niečo už ozaj odíde a neprišiel som preto cez limit, zo Záhorskej Bystrice beriem skratku cez les, dorážam tesne pred druhou. V bufete je výborná nálada, prvých pár minút mi trochu chýba kyslík, zato ostatní vyzerajú byť tak v pohode, akoby si vyšli s rodinou na korzo na nedeľnú prechádzku do galérie, sú to všetko borci a borkyne!

Celkovo teda za mňa cca 500 km, cca 5000 výškových metrov, 9 bodov, 8. miesto, cca 6 vypitých energetických nápojov rôznej farby, pár litrov koly, tisíc ovocných tyčiniek, gumených medvedíkov a orechov. Opäť mám jasnú predstavu, čo všetko zmeniť v setupe bicykla a nákladu, tréningu, oblečení a tak. Ďakujem pekne organizačnému výboru za znamenitú prácu, teším sa o rok.