Kamaráti sa nám na nejaký čas usadili na severe Španielska a pozvali nás na návštevu. Po malátnej zime a dlhom hľadaní leteniek sme sa nakoniec stretli na letisku v Santanderi a strávili spolu týždeň po Veľkej noci.

Rovno z letiska sme pokračovali na drink do San Vicente de la Barquera, kde práve prebiehal nácvik na námorný sprievod La Folía a mladí „námorníci“ v skupinkách spievali. Odtiaľ na prírodnú atrakciu Bufones de Pría, čo sú vlastne trhliny na súši, cez ktoré vplyvom vlnobitia prúdi voda. Aj keď bol oceán celkom rozbúrený, prúdy boli pomerne malé. Ako to vyzerá v plnej paráde, sa dá vidieť tu.


Bufones de Pría


Pastvinami na Pico Pienzu
Astúria je čarovná aj vďaka horám, ktoré sú neďaleko oceánu. Na druhý deň sme využili pekné počasie a vybrali sa na vrch Pico Pienzu. Trasa prechádza cez horské pasienky a postupným stúpaním odhaľuje výhľady. Z jednej strany na Biskajský záliv a mestá Astúrie. Z druhej na pohorie Picos de Europa. Bohužiaľ sa dal vidieť aj dym z množstva požiarov. Počas týždňa našej návštevy ich vraj bolo až 70.


Pastviny pod Pico Pienzu


Picos de Europa a požiare


Centrá Astúrie
Z veľkých miest sme si pozreli Gijón (alebo po astúrsky Xixón) a Oviedo. Gijón je najväčším mestom Astúrie a je viac priemyselný. Zároveň leží pri oceáne, čo mu dodáva pohodovú atmošku. Oviedo je síce menšie, bez oceánu, ale je hlavným centrom Astúrie. V jeho uliciach sa dobre prechádza a má moc pekný park Campo de San Francisco. Gijón a Oviedo sú tiež mestami, kde sa dá zohnať jedlo bez mäsa (v menších mestách je to takmer nemožné). A to v pankáčskych bistrách Puzzle v Gijóne a La Raposa v Oviedo.


Pláž San Lorenzo v Gijóne


Elogio del horizonte v Gijóne


Camino del Norte
Kúsok od miesta, kde sme bývali (Prado) vedie trasa Camino del Norte. My sme si z tejto trasy prešli len pár kilometrov, ale popravde, v apríli to ešte nebola celkom sranda. Jednak silný vietor od oceánu a k tomu premenlivé počasie, raz slnko, raz dážď. Možno aj preto sme stretli len pár pútnikov, cca štyroch. Ale ako trasa je Camino del Norte fakt moc pekná a musí byť zážitok, dať si tých 800+ kilometrov do Compostely. Čo som si všimol reklamy, tak aj ceny ubytka pre pútnikov sú stále priaznivé.


Oceán a Camino del Norte


V apríli sme veľa pútnikov ešte nestretli


Aspoň nejaké živé duše


Rybárske mestečká
Astúriu si budem spájať aj s malými (a malebnými) rybárskymi mestečkami. Do Ribadeselly sme prišli vyhladovaní po celodennej turistike. Večera v jedinej otvorenej reštaurácii bola odmenou. Potom sme chodili súmernými uličkami, prešli okolo večerného kurzu flamenca, okolo školy a zrazu, z ničoho nič... oceán!

V Llannes sme boli počas upršaného dňa. Zaliezli sme na „menu del dia“ do reštaurácie Uria s perfektnou prístavnou atmosférou. V telke bežal western. Pod telkou spal pán. Za barom obsluhoval čašník s vystreleným okom. Od baru sa k telke premiestnil ďalší pán a začal spievať. No v tomto podniku treba pochváliť aj jedlo. Na ich astúrsku fabadu myslím doteraz.

Tazones je spomedzi nami navštívených mestečiek najmenšie a najturisickejšie. Natrvalo tu žije okolo 200 ľudí a určite tu často býva viac turistov ako domácich. Okrem pokojnej atmosféry sem láka aj história. Pred vyše 500 rokmi sa tu vylodil Carlos V. Táto udalosť Tazones výrazne poznačila. Na obed sme išli do reštaurácie Carlos V. a dali sme si šalát Carlos V.

Llastres bola čistá romantika. Domy na kopci, labyrint z uličiek, mačky v prístave. Stará loď a pred ňou rybársky dom Casa del Pescador.


Upršaný deň v Llanes


Tazones. Miesto vylodenia Carlosa V.


Lastres

"Príďte, bude to stáť za to." Hovorili kamoši a mali pravdu. Astúria je super a je tam fakt „všetko“. Voda, hory, mestá, mestečká. Určite by sme ale toľko toho nevideli bez auta a kamarátov, ktorí si Astúriu zmapovali už predtým a ukázali nám miesta, ktoré sa im páčili najviac.