neviem, ci som divna, ale vzdy ked nadranom pridem domov, mam velku potrebu daco napisat. Mozno je to tym, ze atmosfera rannych spojov je najvhodnejsia na splacavanie celotyzdnovych myslienok dokopy a tvorbu kratkodobych planov. Napriklad ktoru rozpravku si v nedelu rano vyberiem, co si dam na ranajky, co vymyslim Lenke na meniny co mala predvcerom, nad cim budem rozmyslat ku koncu vikendu, co posuniem do fazy dlhodobejsich planov, aky som mala planovany kratkodoby plan, komu som to mala zavolat...
teraz som sa okolo pol 4 prechadzala sama mestom. Nebol najmensi dovod zrychlovat krok. Prve autobusy idu o tristvrte hodinu a velmi by som sa divila, keby na mna vybehol nejaky (rodicovskou recou zvany) "uchylak", lebo o takomto case a v takej rannej zime, komu by sa chcelo polovat na vykracujuce dievcence. Na zastavke som stretla take 3. Jedna z nich drzala v ruke zacelofanovanu ruzu a nadavala aky to je sviniar a dalsie dve nenavistne kricali na unavenych taxikarov, ktori sa sem - tam pristavili s prosbou ci nechu zviezt. Rozdiel medzi casom prveho autobusu na potrhanom grafikone a casom, na ktory som si cez udaje o aktualnej teplote a datume pockala, bol 47 minut. Nerobim to az tak casto, ale ta doba sa mi zdala dost dlha na to, aby som sa s tymi vyckavajucimi dala do reci. Nejako sa nesnazili pripojit, tak som vyrazila na ranny lov kakaa. V nonstope zrazu nechu vydavat kakavo do plastovych poharikov. Ruka mi uz zvierala gastrac a 5 korunu s umyslom kupit dve a jedno z nich odniest primrznutym dieukam. A nie. Po ceste spat sa ma maly, chudy Talian s velkym, krivym nosom spytal kolko je hodin. Neviem, ci to mala byt len taka ohurujuca veta, ale dali sme sa na chvilu do reci. Bol naozaj velmi maly. Mensi ako jeho vacky pod ocami. Neustale sa snazil nejako zarolovat do tenkej kozenej bundicky, preslapoval z jednej vyglancenej mokasiny na druhu, skackal a zbedacene sa tvaril. Ale predstavil sa ako Mario a trochu sme si aj pokecali. On nerozumel mojej anglictine a ja som so znalostami zakladnych turistickych pojmov nerozumela jeho taliancine. Ale viem, ze sa mu nepacilo na diskoteke, ze bratislava je moc kludna a ze nie je turista. A ze nema hodinky. Zakricali sme po sebe "ciao" a este som sa isla prebehnut po par uliciach.
Uz mozno viem, ako sa mozu citit bezdomovci. Ja som zo seba ale necitila take vone, ake oni. Ani som nikdy nespala na kuse kartonu prikryta psom a detskymi oteplovackami. Ale ked sa zobudia, tak sa podla mna mozu citit v meste omnoho viac doma ako my. Kam sa pohnu, vsade obyvacka. Zivot na ulici namiesto televizora, lavicka namiesto gauca, zahradu najdu hocikedy omnoho lahsie ako ja za domom a denna tlac poletuje ovzdusim, staci len chytit. Sadne si hocikam, kam sa mu zachce, aj do stredu namestia, podchodu, medzi elektrickovu trat alebo do krikov a az taky rozruch to nevyvola. Je predsalen pre vsetkych bezdomovec a preto si to moze dovolit.
Nie, ze by som si to chcela skutocne zazit, ale na par sekund som daco take strasne slobodne zacala vnimat, a teda nie je to najneprijemnejsie.
Sadla som si na svoje najoblubenejsie dvojsedadlo v protismere jazdy pred tym autobusovym kolenom a citala zdarma - magazin, co som uchytila po ceste z vypravy za kakaom. Vsade okolo len vykriky a zvady opitych deti, co to asi doriesili niekde vonku v zastavkovej bude, ked vsetci naraz vystupili.
Vtaky sialene stebocu a uz mam uplne mramorovane ladove ruky. Konecne bude kakao.