Desiaty týždeň v roku sa niesol v znamení čerpania starej dovolenky a problémov so zubami. Tieto dve nesúvisiace okolnosti sa spojili do návštevy východného Slovenska. S tým, že keď bude nálada, pôjdem vlakom aj niekam ďalej. Nálada prišla a nakoniec bol z toho príjemný výlet.

Čo nové na východe?
V Michalovciach na železničnej stanici naštastie všetko po starom. Zelený interiér vo vestibule by už mohol hádam ašpirovať aj na botanickú záhradu. Novinkou bol pre mňa prehľadný autobusový terminál. Autobusy odchádzajú tak, ako je uvedené na tabuliach a vozia ľudí do obcí ako Koromľa, Tašuľa či Husák.

Z terminálu v Michalovciach som vyrážal aj do Vranova nad Topľou. Tu ma zaujala hlavne časť za bývalým obchodným domom a projekt Antižihadielko. Ak som správne pochopil, Antižihadielko je odpoveďou na súťaž o ihrisko, ktorú organizoval Lidl. Vo Vranove sa rozhodli, že vyzbierajú peniaze a postavia si ihrisko sami, pričom si z Lidlu ponechali kompletný dizajn.

V Strážskom ma najviac potešilo, že som jedlo vyriešil už vo Vranove. Plánoval som navštíviť reštauráciu Aztéka, ale ako som na mieste zistil, svoju existenciu už má za sebou. Rovnako ako objekt, v ktorom sídlila a priľahlý panelák bez okien. Napriek tomu vo mne zanechalo Strážske dojem pokojného mesta, dalo by povedať, že bez života. Ten prebieha zrejme v noci v GoGo night klube, ktorý ako jedna z mála prevádzok v meste funguje.


Zelená železničná stanica Michalovce


V centre diania vo Vranove a v Strážskom


Prelet Maďarskom
Z východu som sa rozhodol pokračovať smerom na juh, keďže okrem Budapešti a pár pohraničných miest som z Maďarsku takmer nič nevidel. Nainštaloval som si appku maďarských železníc a z Košíc som pokračoval vlakom cez Miškolc do Debrecénu. Vďaka výluke na trati som si mohol pozrieť aj okolie železničných staníc v Tokaji (stálo by aj za dlhšiu návštevu) a Nyíregyháze.

V Debrecéne som sa ubytoval v penzióne Stop Panzio, ktorý si ma na bookingu získal fotkou recepcie s vysvietenou reklamou Marlboro a sedením ako z cukrárne z 90. rokov. Cowboy na recepcii mi k izbe pribalil diaľkové ovládanie od televízora, a ja som v tom momente tušil, že ako prvé bude treba v izbe vyvetrať. Tak aj bolo. Osobne som mal doposiaľ k Debrecénu len jednu asociáciu - šunka, a preto ma pobavilo aj heslo na wi-fi: hamburger1.

A čo vidieť v Debrecéne? Úprimne, mne sa najviac páčil vestibul železničnej stanice s mozaikou a železničiarskou výzdobou. Debrecén je druhé najväčšie maďarské mesto, ale v porovnaní s Budapešťou pôsobí celkom pokojným dojmom. Nie žeby tu nebolo čo objavovať, ale oveľa viac ma očarilo jeho partnerské mesto na rumunskej strane.


Svojráz maďarských železníc


Debrecén v interiéri a exteriéri


Farebná Oradea
Ráno som odovzdal ovládač od telky a vydal sa na vlak do Püspökladány. Z tohto železničného uzla je to na skok do národného parku Hortobágy, ale ja som pokračoval na opačnú stranu, do rumunskej Oradey. Vlak zložený z troch vozňov sa vliekol na trati dlhej 70 km vyše dve hodiny. Trať má jednu koľaj a je momentálne v rekonštrukcii. Okrem toho slimačie tempo spôsobuje aj pasová kontrola na maďarskej aj rumunskej strane. Našťastie nás bolo vo vlaku pár kusov a po rýchlej kontrole v Episcopia Bihor sa začalo odhaľovať industriálne predmestie Oradey.

Po vizuálnej stránke som si predstavoval Oradeu ako "50 shades of gray". Mesto ale prekvapilo presným opakom. Od pestrých rómskych sukní až po farebnú secesnú architektúru. S týmto pocitom som sa zdôveril aj pani sprievodkyni v židovskej synagóge. Tá mi vysvetlila, že v Oradey to takto farebne vyzerá po dlhoročnej rekonštrukcii. Keby sa ale vyberiem viac do bočných uličiek, tak pocítim odkaz komunizmu a Oradea mi odhalí "gray part of town".

Naspäť ale k farbám. Oradea je plná secesných domov s pestrými fasádami. Na pešej zóne je to palác Sternovcov a Moskovitsovcov. Na námestí zase palác Čierny orol, ktorý bol odjakživa živou nákupnou pásažou (teraz skôr poloprázdnou turistickou atrakciou). Najväčším zážitkom bolo pre mňa Art Nouveau Museum - Casa Darvas-La Roche. Múzeum, ktoré som si obehol viackrát a nevedel sa nabažiť atmosféry. Každá jedna miestnosť mi za sprievodu hudby otvárala nový príbeh. Do toho pán rozkladal v salóniku šálky na večerné pohostenie a za riekou sa týčila synagóga.

Oradea sa mi spája aj s niekdajšou početnou židovskou komunitou, na odkaz ktorej sa dá naraziť na mnohých miestach. Ale tiež s večernou prechádzkou popri rieke a so stánkami s palacinkami pri vlakovej stanici. Jeden deň je na Oradeu málo. Zaslúžila by si aj dva plné dni, aby ukázala aj svoju "gray part", ktorá je určite rovnako zaujímavá ako tá farebná.


Casa Darvas-La Roche


Palác Čierny orol


Židovská synagóga


Rôzne podoby Oradey

Z Oradey už len cez Püspökladány a Budapešť na Slovensko. Lístky som riešil vždy online, cez stránku maďarských železníc. Všetko super fungovalo, dokonca dávalo zľavy za nákup cez internet. Treba pochváliť. To, čo sa na ZSSK tvári ako výhodná ponuka Europa Expres, sa dá cez MÁV poriešiť za nižšiu cenu. Čiže celkovo dobrá skúsenosť.