Na poslednej zastavke,
zastavke zivota,
nasiel som dalsi,
ktory si zivot hovoril.
Pozrel na mna,
ze vraj ma pozna,
caka tu uz dlho,
a vraj je rad,
ze som sa sem
konecne zavital,
Uz len si podat ruku,
so smrtou,
ciernou jak uhlie,
zahalenou do kapi,
ale pripravenou dat povolenie,
na vstup k objektu,
ktory si zivot hovori.
A tak zacina kolobeh,
kolobeh zivota a smrti,
kolobeh z ktoreho neunikne ani svetlo
ani tma,
plavame v nom, od zaciatku vekov,
do konca vekov.
A potom zase zacneme,
zase budeme pri vzniku
vsetkeho co pozname
a budeme poznat.
Vsetko pochopime az na konci,
a zaroven zase vsetko zabudneme.
A znova po ceste poznania
sa vydame, znova s nicim
a znova so vsetkym skoncime.
To je ta krasa zivota,
krasa planety kde zijeme,
krasa vesmiru v ktorom sa tvorime,
a v ktorom aj zomrieme.