Spomienky a kecy z dovolenky v Čiernej Hore. Pôvodne som ani nechcel dávať public, ale hovorím si, že možno niekoho inšpiruje k rovnako dobrému výletu :)


Pri mori v Šušanj a v Budve.


Bar a kormorány na Skadarskom jazere
Už prílet do Podgorice nám dáva najavo, že sme na Balkáne. Z letiska nepremáva žiadna doprava. Tak sa presúvame popri hlavnej ceste na vlakovú zastávku Aerodrom, ktorá je zážitkom už po vizuálnej stránke. Na zastávke sa pomaly zhromažďujú ľudia, čo je dobrým signálom, že vlak by mohol naozaj prísť. Po pár minútach meškania vlak skutočne prichádza, akurát nezastaví na zastávke. To využívajú taxikári, ktorí sa hneď chopia situácie. Cez koľaje k nám prichádza jeden z nich a začína organizovať, koho zoberie k sebe do auta. Vyberie nás so Zuzkou, dvoch chalanov z Rumunska a jedného Maďara. Keď namietame, že sme piati, hovorí, že on to s políciou vybaví. A tak sa presúvame do Podgorice s tým, že tam počkáme na vlak do Baru.

Na stanici sa dozvedáme, že vlak bude meškať hodinu. Prihovorí sa nám milý chalan, že "to sa tu stáva" a pozýva nás na kávu. Semir pracuje na úseku verejného dlhu Čiernej Hory a dáva nám super intro do tejto krajiny. Zvezieme sa s ním až do Baru, po trati, ktorú slávnostne otvoril Josip Broz Tito vo svojom plavom voze. Hneď za Podgoricou nás čaká najväčšia súvislá vinica v Európe, následne vchádzame do údolia s rybárskymi osadami a prechádzame okolo Skadarského jazera. Za 6-kilometrovým tunel Sozina prichádza výhľad na more! Lúčime sa so Semirom a večer kupujeme Plantaže - víno z viníc, ktoré sme videli cestou vlakom. Keď ho kupujem a pýtam sa predavača na jeho chuť, s prekvapeným výrazom sa ma pýta, či "kupujem Ferrari".

Ďalší deň začína burekom na balkóne a kúpaním v pokojnom mori. Začína trochu pršať a my sa presúvame vlakom k Skadarskému jazeru, ktoré "je za dažďa ešte krajšie", ako nám hovorí sprievodkyňa. Naozaj, prší a my sa plavíme pomedzi lekná, kormoránov a hory. Postupne sa začína vyjasňovať. Popíjame Plantaže a v diaľke sa pozeráme na kopce v Albánsku. Skadarské jazero leží na území dvoch krajín - vraj 70% patrí Čiernej Hore a 30% Albánsku. Zážitok, toto jazero určite pri návšteve Čiernej Hory netreba vynechať.

Gastrotip: V okolí pláže je veľa reštaurácií s takmer rovnakým menu. Pár minút od mora je v jednej z uličiek skvelá reštaurácia Mediteran, ktorá ponúka rodinnú atmosféru, bohatý výber jedál a dobré ceny.


Niečo málo z architektúry. Verejné toalety v Podgorici, budova Jugopetrolu v Kotore.


Poobedie na Skadarskom jazere.


Budva a po stopách Beckhamovcov
Po dvoch dňoch v Bare sa presúvame do Budvy, ďalšieho prímorského mesta. Pred odchodom si chceme dať ešte raňajky pri mori, čo sa ukáže ako problém. Hoci sú v podniku ľudia, barman nám oznamuje, že mu začína polhodinová pauza. Ideme teda ku konkurencii, kde vybavíme jedlo a potom čakáme na autobus. Po skúsenostiach s vlakom, ktoré vždy meškali, očakávam niečo podobné aj pri autobusoch. Lenže autobus prichádza na minútu presne a my sa popri pobreží s nádhernými výhľadmi presúvame do Budvy.

Budva už na prvý pohľad pôsobí turistickejšie. Je po sezóne a v ponuke je naozaj veľa ubytovaní. To naše je zaujímavé napríklad tým, že v ňom postupne odchádzalo všetko vybavenie. To nám ale nekazilo radosť z výletu. Kúsok od nás bolo naozaj čo obdivovať.
Najprv sa ideme osviežiť na pláž Mogren, ktorá je niekoľko minút na pešo a nachádza sa v krásnom skalnatom prostredí. Potom sa vraciame do historického centra Budvy. Prechádzame sa úzkymi uličkami a obdivujeme mesto, ktoré bolo vybudované pred viac ako 2000 rokmi. V jednej z budov začína skúšať mestský orchester, čo pridáva miestu na ešte väčšej atmoške. Je teplý večer, ozývajú sa hudobné nástroje, okolo nás sa motajú mačky a my to všetko pozorujeme s pivom v ruke.

Ďalší deň v Budve sa nesie v znamení kúpania na pomerne zvláštnom mieste, ktoré sa ocitlo aj v zozname atlas obscura. Príbeh polostrova Sveti Stefan začal niekedy v 15 storočí. Slúžil ako pevnosť pred turkami a bol zastavaný do posledného centimetra. Po nástupe socializmu prešiel transformáciou. Bolo z neho vysťahovaných 400 ľudí a z polostrova sa stala turistická destinácia. Po roku 2000 je zmenený na uzavretý rezort, ktorý navštevujú celebrity typu Beckhamovci a Novak Djokovic.
My sme Beckhamovcov nestretli, stretli sme jedine mníchov vychádzajúcich z objektu. Počas pandémie sa prevádzka rezortu prerušila a obe pláže pred ním boli sprístupnené pre plebs. Teraz je Sveti Stefan vyhľadávaným a príjemným miestom na kúpanie s čistou vodou a plážou. Pomedzi dovolenkárov chodia tety, ktoré ponúkajú "sladki kukurus kovani a mini fini". Autobus sem z Budvy jazdí každých 20 minút.
Po návrate do Budvy ideme na námestíčko v starom meste, kde mal včera večer skúšku orchester. Teraz sa tam naháňajú miestne deti. V uličkách tohto "labyrintu" sa túlame až do tmy. Cestou na ubytko ešte kúpime rakiju od dedka pred poštou a deň končí koštovkou na balkóne.

Gastrotip: V Budve je reštaurácii dosť, hlavne tie pri mori si vedia tiež zapýtať. Nie drahá a atmosférou zaujímavá je reštaurácia v centre s názvom L&M (Lazo a Milan). Jej vybavenie je úsporné, jedlo tradičné a chutné, a personál má spôsoby. Keď som išiel na WC, tak čašník s uterákom prehodením cez ruku mi išiel zasvietiť svetlo. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, cítil som sa ako vo filme od Kaurismäkiho. Ďalším "obyčajným" miestom je Poslasticara Branka. Cukráreň, v ktorej predávajú za fajn ceny šamrole a podobné klasiky.


V uličkách Budvy, uličky Kotoru.


Okolie Mogren plaža v Budve.


Kotor a milión mačiek
Ráno si dávame raňajky v Branke a ideme na autobusovú stanicu chytiť spoj do Kotoru. Hoci je vzdialený len 20 km, ideme tam hodinu. Všetko ide ale podľa cestovného poriadku, čakanie v zápchach je zahrnuté do času príchodu. Zo stanice kráčame smerom k ubytku a okamžite nás pohlcuje atmosféra mesta. Zachovalé stredoveké centrum ukrýva labyrint uličiek, v ktorých sa dá stratiť aj po troch dňoch. Atmosféru dopĺňajú všadeprítomné zvuky: šum reštaurácií, hudobné nástroje, mletie kávy a trúbenie lodí z Kotorskej boky. Práve v tomto zálive kotvia obrovské výletné lode s nemeckými turistami, ktorí na jeden deň zaplavia mesto a potom sa presúvajú do ďalšej destinácie.

Najčastejším cieľom turistov sú okrem centra aj mestské hradby. Po zdolaní 1350 schodov sa dostávame k Tvrdave Sveti Ivan, odkiaľ je najkrajší výhľad na záliv. Táto trasa je inak spoplatnená; pozrieť si záliv zvrchu sa dá aj vystúpaním kľukatej turistickej značky, ktorá vedie poza hradby. V zálive sa dá tiež kúpať, hoci je to už kúpanie iné ako v Budve. Štrková pláž vedľa cesty je skôr provizórna, no kúpať sa s výhľadom na hory obklopujúce záliv je celkom zážitok. Atmosféra Kotoru je predsalen väčšia v jeho uličkách, ako pri vode.

Ďalším špecifikom Kotoru sú mačky, ktoré sú naozaj všade. Nech sme prišli do ktorejkoľvek uličky, boli tam. Mačky tu majú dokonca svoje cats museum, ktoré z výťažku prispieva na krmivo mačkám na ulici. Hoci je múzeum malé a prejdete ho zachvíľu, oplatí sa ho navštíviť. Pozerať sa na mačky, ktoré vykonávajú ľudské činnosti je celkom creepy.
Po týždni slnka začína pršať a Kotor zahaľuje hmla. Znamenie, že treba ísť domov. Dovolenka pri mori dopadla nad očakávania.

Gastrotip: Resto Bar Taraca sa skladbou menu vymyká klasickým čiernohorským reštauráciám. Na svoje si prídu všetci, ale myslia tu hlavne na vegetariánov a vegánov. V Tarace bolo tak dobre, že sme sa tam museli vrátiť. V pomere cena výkon odporúčam určite BBQ Tanjga, kde za "pár" eur naložia obed a rovno aj večeru.


Pohľad z mestských hradieb v Kotore.


Mačky všade. Naľavo v Budve, napravo v Kotore.

Ak by ste sa niekto rozhodli vydať na podobnú trasu, odporúčam: 2 dni Bar (s odbočkou na Skadarské Jazera), 2 dni Budva, 2 dni Kotor. To je myslím ideálny itinerár v prípade dobrého počasia spojeného s kúpaním. Možno ešte jedno praktické info: Na autobusy sa nedá kúpiť lístok dopredu, len 15 minút pred odchodom. Takto sa nám stalo, že sme museli ísť až na tretí autobus, predošlé dva boli už plné. Existuje možnosť booknuť si rezerváciu online, ale môže sa stať, že si autobusár vypýta peniaze znova. Batožina do autobusu sa platí zvlášť a peniaze idú rovno vodičovi, konkrétne 1 € za batoh. A to je myslím už všetko.