keď sme minulý rok dobajkovali k inoveckému kostolíku a volali sme na všetky čísla, čo tam boli, že by sme sa chceli pozrieť dnu, jeden nedvihol, druhý neviem čo a tretí mi povedal, že mu práve zomrela mama. Tak sme sa tam trochu ponevierali, zbierali lesné jahody za kostolom, pozerali hroby, okukovali zvonicu, či si nemôžme zazvoniť. Asi po štvrť hodinu prišiel chlapík a začal zvoniť. (Samozrejme som sa ho pýtala, či nemôžem aj ja, ale vraj nie.) Tak sme aj hneď vedeli komu. Cítila som sa trochu ako keby som tam žila.