Existuje klasický obraz zákona. Platón mu dal dokonalý výraz, ktorý sa presadil v kresťanskom svete. Tento obraz určuje dvojitý stav zákona, a to z hľadiska princípu a z hľadiska dôsledkov. Z hľadiska princípu zákon nie je primárny. Zákon je iba sekundárna delegovaná moc a závisí od vyššieho princípu, ktorým je Dobro. Keby ľudia vedeli, čo je Dobro, alebo keby sa mu prispôsobovali, nepotrebovali by zákon. Zákon je iba reprezentantom Dobra vo svete, ktorý sa od neho viac-menej vzdialil. Takže z hľadiska dôsledkov je poslúchanie zákonov "najlepšie", pričom Najlepšie je odrazom Dobra. Spravodlivý sa podriaďuje zákonom krajiny, kde sa narodil a kde žije. Tak koná najlepšie, aj keď si zachováva slobodu myslieť na Dobro a pre Dobro.

Hoci tento obraz vyznieva veľmi konformisticky, má v sebe iróniu a humor, ktoré vytvárajú podmienky politickej filozofie, reflexiu dvoch okrajov, ležiacich naspodku a navrchu stupnice zákona. Sokratova smrť je z tohto hľadiska exemplárna: zákony tu vložili svoj osud do rúk odsúdeného a požadovali od neho, aby im svojím podrobením sa poskytol uváženú sankciu. V postupe, ktorý od zákonov stúpa k absolútnemu Dobru ako nevyhnutnému princípu ich odôvodnenia, je veľa irónie. V postupe, ktorý od zákonov klesá k relatívnemu Najlepšiemu, ktoré je potrebné, aby sme sa presvedčili, že ich treba poslúchať, je veľa humoru. To znamená, že pojem zákona sa neudržiava sám od seba, iba ak silou, a že potrebuje ideu nejakého vyššieho princípu a vzdialenejších dôsledkov. Možno práve takto sa dá vysvetliť jedno tajomné miesto z Faidona, kde sa tvrdí, že pri umieraní Sokrata sa jeho žiaci nezdržali smiechu. Irónia a humor podstatne formujú myslenie o zákone. Vo vzťahu k zákonu sa prejavujú a nachádzajú svoj zmysel. Irónia, to je hra myslenia, ktoré si dovolí odôvodňovať zákon nekonečne vyšším Dobrom. Humor, to je hra toho myslenia, ktoré si dovolí sankcionovať zákon nekonečne spravodlivejším Najlepším.

Ak sa pýtame, čo spôsobilo rozvrat a zničenie klasického obrazu zákona, nemôžeme to pripísať objavu relativity a premenlivosti zákonov. Táto relativita bola totiž dobre známa a zahrnutá v klasickom obraze. Bola jeho nevyhnutnou časťou. Ozajstný dôvod je inde. Jeho najprísnejšie vyjadrenie nájdeme v Kantovej Kritike praktického rozumu. Kant sám hovorí, že novosť jeho metódy spočíva v tom, že zákon v nej už nezávisí od Dobra, ale naopak, Dobro od zákona. To znamená, že zákon sa už nemusí a nemôže odôvodňovať nejakým vyšším princípom, odkiaľ by odvodzoval svoje právo. To znamená, že zákon musí svoju platnosť a svoje odôvodnenie nachádzať sám v sebe, a že teda nemá inú oporu ako svoju vlastnú formu. Až do tejto chvíle sa môže a musí hovoriť o ZÁKONE bez ďalšieho špecifikovania, bez uvedenia nejakého predmetu. Klasický obraz poznal iba zákony, ktoré boli tak a tak špecifikované podľa oblastí Dobra a okolností Najlepšieho. Keď naproti tomu Kant hovorí o morálnom zákone, slovo morálny tu označuje iba určenie toho, čo ostáva úplne neurčené: morálny zákon reprezentuje číru formu, nezávislú od obsahu a predmetu, od oblasti a okolností. Morálny zákon znamená ZÁKON, formu zákona, ktorá vylučuje každý vyšší princíp svojho odôvodňovania. V tomto zmysle je Kant jedným z prvých, čo sa rozišli s klasickým obrazom zákona a poskytli nám naozaj moderný obraz.

V Kritike čistého rozumu Kantova kopernikovská revolúcia spočíva v tom, že dosiahneme, aby sa predmety poznania otáčali okolo subjektu. Určite je však oveľa dôležitejšia kopernikovská revolúcia z Kritiky praktického rozumu, ktorá spočíva v tom, že dosiahneme, aby sa Dobro otáčalo okolo Zákona. Bezpochyby to vyjadrovalo dôležité zmeny vo svete. Bezpochyby to vyjadrovalo aj posledné dôsledky odklonu od kresťanského sveta a návratu k židovskej viere, možno sa tým ohlasoval návrat k predsokratovskej (oidpiovskej) koncepcii zákona a odklon od platónskeho sveta. Je nesporné, že vyhlásením ZÁKONA za posledný základ poskytol Kant modernému mysleniu jednu z jej základných dimenzií: predmet zákona sa v podstate vytráca.

Ukazuje sa tu jedna ďalšia dimenzia. Otázkou nie je, ako Kant svoj objav začlenil do vlastného systému (a ako zachránil Dobro). Ide skôr o jeden ďalší objav, ktorý bol korelatívny s tým, ako sa zákon už nemôže odôvodňovať Dobrom ako lepším ako dobrou vôľou k spravodlivosti. Je totiž jasné, že tento ZÁKON, ktorý je nezávisle od obsahu, predmetu a špecifikácie definovaný svojou čírou formou, je taký, aký je, bez toho, aby sme o tom vedeli. Pôsobí ako nepoznaný. Oblasť scestia, kde je človek už vinný, t.j. kde už prekročil hranice, definuje tento zákon ešte predtým, než je spoznaný ako Oidipus. Dokonca ani vina a trest nám nesprostredkúvajú poznanie zákona, ale ponechávajú ho v tej neurčitosti, ktorá práve ako taká zodpovedá výnimočnej presnosti trestu. Kafka vedel opísať tento svet. Nejde tu o to, spojiť Kanta s Kafkom, ale iba o to, ukázať dva póly, medzi ktorými sa odvíja moderné chápanie zákona.

Skutočne, ak odôvodnením zákona už nie je primárne a najvyššie Dobro, ak platí iba vďaka vlastnej forme a bez akéhokoľvek určenia obsahu, nedá sa už povedať, že spravodlivý poslúcha zákon, lebo chce to najlepšie. Alebo, lepšie povedané: ak niekto poslúcha zákon, zato ešte nie je spravodlivý a necíti sa taký. Naopak, cíti sa vinný, je vopred vinný a čím dôslednejšie ho počúva, tým väčšmi sa cíti vinný. Tá istá operácia, ktorá zákon predstavuje ako číry zákon, z nás robí vinníkov. Naraz sa tu lámu obidva predpoklady, ktoré tvorili klasický obraz: predpoklad princípu i predpoklad dôsledkov, predpoklad odôvodnenia Dobrom i predpoklad sankcionovania spravodlivým. Až Freud odhalili tento obrovský paradox svedomia: "človek je ďaleko od toho, aby sa cítil spravodlivejší, čím viac sa podrobuje zákonu, a svedomie "sa správa tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže nakoniec sa z najväčšej hriešnosti obviňujú tí, čo sa vo svätosti dostali najďalej."

Freud navyše poskytol analytické vysvetlenie tohto paradoxu: zrieknutie sa pudov nepochádza zo svedomia, naopak, svedomie sa rodí z tohto zrieknutia. Čím je teda zrieknutie sa väčšie a prísnejšie, tým je svedomie, tento následník pudov, silnejšie a pôsobí prísnejšie. "Vplyv zrieknutia sa pudu na svedomie prebieha potom tak, že každú časť agresivity, ktorú neuspokojíme, prevezme Nadja a posilní tak svoju agresivitu (voči Ja)." Tým sa vysvetľuje druhý paradox, týkajúci sa podstatnej neurčitosti zákona. Ako hovorí Lacan, zákon je to isté, čo vytesnená túžba. Zákon nemôže neprotirečivo určiť svoj predmet alebo sa definovať nejakým obsahom bez toho, aby prekonal vytesnenie, na ktorom spočíva. Predmet zákona a predmet túžby sú jedno a to isté a spolu sa vytrácajú. Keď Freud ukazuje, že identita predmetu poukazuje na matku a identita túžby a zákona na otca, nepokúša sa jednoducho obnoviť určitý obsah zákona, ale takmer naopak, ukázať, že zákon v dôsledku svojho oidipovského pôvodu musí skryť svoj obsah, aby platil ako číra forma, ktorá sa zrodila zo zrieknutia sa tak objektu (matky), ako aj subjektu (otca).

To rozvracia tú klasickú iróniu a ten klasický humor, ktoré prejavoval Platón a ktoré vládli v myslení o zákonoch. Úplne to ničí dva okraje, tvorené odôvodnením zákona Dobrom a múdrym uznaním Najlepšieho. Ostala už iba na jednej strane neurčitosť zákona a na druhej neomylnosť trestania. Tým však irónia a humor nadobúdajú novú, modernú podobu. Aj naďalej patria k myšlienke zákona, teraz však zákon chápu cez neurčitosť jeho obsahu a cez vinu toho, kto sa mu podrobuje. Je zrejmé, že vzhľadom na zmenu statusu zákona dal Kafka humoru a irónii charakteristicky moderné hodnoty. Max Brod spomína, že keď Kafka čítal Proces, poslucháči, i sám Kafka, sa bláznivo smiali. Bol to rovnako tajomný smiech ako smiech pri umierajúcom Sokratovi. Pseudozmysel pre tragiku ohlupuje. Koľkých autorov deformujeme tým, že agresívnu komickú moc ich myslenia nahrádzame infantilným tragickým citom. O zákone sa vždy dalo rozmýšľať iba komickým spôsobom, s iróniou a humorom.

V modernom myslení sa však otvorila možnosť pre novú iróniu a nový humor. Irónia a humor sú teraz zamerané na zvrhnutie zákona. Nachádzame Sada a Masocha. Sade a Masoch stelesňujú dva veľké pokusy o spochybnenie a radikálne zvrhnutie zákona. Iróniou stále nazývame pohyb, ktorý zákon prekonáva nejakým vyšším princípom a priznáva mu iba sekundárnu moc. Čo sa však stane, keď už neexistuje vyšší princíp, keď už neexistuje Dobro schopné odôvodniť zákon a udeliť mu jeho moc? Sade nás o tom poúča. Zákon vo všetkých jeho formách (prirodzený, morálny, politický) je pravidlom druhej prírody, ktoré je vždy späté s požiadavkami udržania a uzurpuje si opravdivú suverenitu. Pritom nie je dôležité, či sa podľa známej alternatívy zákon chápe ako výraz vôle silnejšieho, alebo, naopak, ako ochranné zjednotenie slabších, pretože títo páni i títo otroci, títo silní i títo slabí, všetci patria druhej prírode. Zjednotenie slabých podporuje a podnecuje tyran a tyran zase potrebuje toto zjednotenie slabých. Zákon je v každom ohľade mystifikáciou, nie je to moc delegovaná, ale uzurpovaná pod rúškom odporného spojenectva medzi otrokmi a pánmi. Treba si všimnúť, ako dôsledne Sade v zákonnom zriadení odhaľuje zriadenie tyranizovaných a tyranov. Skutočne, tým opravdivým tyranom človeka je zákon: "Vášní svojho suseda sa ani zďaleka nemusím báť tak ako nespravodlivosti zákona, pretože vášne môjho suseda sú zadržiavané mojimi, ale nespravodlivosti zákona nič nezastaví, nič neobmedzí." Predovšetkým však platí, že človek sa stáva tyranom iba pomocou zákona. Ako v Juliette hovorí Chigi: "Tyrani sa nikdy nerodia v anarchiách, dvíhajú sa iba v tieni zákonov a na ne sa odvolávajú." Podstata Sadovho myslenia spočíva v jeho nenávisti k tyranom a v presvedčení, že zákon ich umožňuje. Tyran hovorí jazykom zákonov a ničím iným. Potrebuje "tieň zákonov", a Sadovi hrdinova, ktorí sa vložili do zvláštnej antityranie, hovoria tak, ako nijaký tyran nikdy nebude hovoriť., ako nijaký tyran nikdy nehovoril, zavádzajú akýsi proti-jazyk.

Zákon sa teda prekonáva nejakým vyšším princípom, ale týmto princípom už nie je odôvodňujúce Dobro. Zákon vyvracia Idea Zla, Najvyššej zlovôle. Je to vyvrátenie platonizmu a vyvrátenie samého zákona. Prekonanie zákona predpokladá, že sme odhalili prvú prírodu, ktorá sa vo všetkých bodoch stavia proti požiadavkám a ríšam druhej prírody. Preto Idea absolútneho zla, ako je stelesnená v tejto prvej prírode, nesplýva ani s tyraniou, ktorá ešte predpokladá zákony, ani so zmiešaninou rozmaru a svojvôle. Jej najvyšším a neosobným modelom je skôr anarchická inštitúcia v ustavičnom pohybe a permanentnej revolúcii. Sade to často pripomína: zákon sa dá prekonať iba smerom k anarchii ako inštitúcii. Anarchiu síce možno zaviesť iba medzi dvoma zákonnými zriadeniami, starým, ktoré odstraňuje a novým, ktoré plodí, to však stačí na to, aby tento krátky božský okamih, zredukovaný takmer na nulu, priniesol svedectvo o jej podstatnej odlišnosti od všetkých zákonov. "Vláda zákonov je zhubná, nevyrovná sa vláde anarchie. A najsilnejší dôkaz na moje tvrdenie je nevyhnutnosť, s akou sa vláda vrhá do anarchie, keď chce prerobiť svoju ústavu." Zákon sa dá prekonať iba princípom, ktorý ho zvrhne a odstráni jeho moc.

Na druhej strane, asi by bolo nedostatočné, keby sme masochistického hrdinu predstavili tak, že je podrobený zákonom a nachádza v tom svoje šťastie. Občas sa poukazuje na posmech, ktorý sa skrýva v masochistovom podrobení sa, na provokáciu a kritickú potenciu, ktoré sú obsiahnuté v tejto zdanlivej poslušnosti. Jednoducho, masochista útočí na zákon z inej strany. Humorom tu nenazývame pohyb, ktorý od zákona vystupuje k nejakému vyššiemu princípu, ale pohyb, ktorý od zákona zostupuje k dôsledkom. Je dobre známe, ako sa zákon dá zvrátiť prehnanou horlivosťou. Škrupulóznym uplatňovaním zákona môžeme ukázať, že je absurdný a že vedie práve k tomu neporiadku, aký by podľa všetkých predpokladov mal odstraňovať a odvracať. Berieme zákon za slovo, chápeme ho doslovne. Nespochybňujeme jeho prvotný alebo najvyšší charakter, počíname si tak, akoby si na základe tohto charakteru ponechával pre seba potešenia, ktoré nám odrieka. Z dodržovania zákona, z primknutia sa k zákonu potom môžeme získať niečo z týchto potešení. Zákon sa tu nevyvracia ironickým vzostupom k princípu, ale sa humoristicky, zboku prevracia prehlbovaním dôsledkov. Zakaždým, keď skúmame masochistickú fantáziu alebo rituál, zaráža nás, že prísne uplatňovanie zákona tu má opačný účinok, ako by sme normálne čakali (napríklad šľahy bičom vyvolávajú a zaručujú erekciu namiesto toho, aby ju zabraňovali alebo trestali za ňu). Je to ukážka absurdnosti. Masochista, ktorý v zákone vidí iba trestný proces, začína udelením si trestu. A v podstúpenom trestaní paradoxne nachádza dôvod, ktorý ho oprávňuje, priam mu prikazuje zakúšať tú slasť, čo mu mal zákon odopierať. Masochistický humor spočíva v tom, že ten istý zákon, ktorý mi pod hrozbou trestu zabraňoval uskutočniť túžbu, je zákonom, ktorý ma najskôr trestá a potom mi prikazuje uspokojiť túžbu. Theodor Reik správne analyzoval aj tento proces: masochizmus, to nie je slasť z bolesti, ani z podstupovaného trestania. V podstupovanom trestaní alebo v bolesti nachádza masochista nanajvýš predbežnú slasť. Svoju opravdivú slasť nachádza až potom, v tom, čo uskutočnené trestanie umožnilo. Masochista musí pred zakúšaním slasti podstúpiť trestanie. Bolo by chybné, keby sme túto časovú následnosť miešali s logickou kauzalitou: utrpenie nie je príčinou slasti, ale jej nevyhnutnou predbežnou podmienkou. "Obrátenie času poukazuje na obrátenie obsahu... "Nesmieš urobiť toto" sa zmenilo na "Máš urobiť toto"... Dôkaz o absurdnosti trestania prináša zistenie, že práve trestanie za zabraňovanú slasť túto istú slasť podmieňuje." Tento postup sa ukazuje v ďalších určeniach masochizmu, v denegácii, suspenzii, fantazme, ktoré sú takto humornými figúrami. Masochista sa povznáša úslužnosťou, revoltuje ponižovaním sa: je to, skrátka, humorista, logik dôsledkov, ako je sadistický ironik zase logikom princípov.

Vychádzajúc z myšlienky, že zákon nemôže byť odôvodnený Dobrom, ale musí spočívať vo svojej forme, sadistický hrdina vynachádza nový spôsob vzostupu od zákona k vyššiemu princípu: tento princíp je však neformálnym prvkom prvej prírody, ničiteľky zákonov. Vychádzajúc z druhého moderného objavu, že totiž zákon v tom, kto ho rešpektuje, vyvoláva pocit viny, vynachádza masochistický hrdina nový spôsob zostupu od zákonov k dôsledkom: "obracia" vinu tým, že z trestania robí podmienku umožňujúcu dosahovať slasť. Masochista tak rozvracia zákon rovnako účinne ako sadista, ibaže iným spôsobom. Videli sme, že oidipovský, vždy unikajúci obsah predchádzal dvojakou transformáciou - akoby sa komplementarita matky a otca dvakrát prelomila a stratila akúkoľvek symetriu. Sadizmus stavia nad zákon otca, robí z neho najvyšší princíp a matku berie ako jeho obeť par excellence. Masochizmus prenáša celý zákon na matku, čím otca vylučuje zo symbolickej sféry.

Gilles Deleuze - Masochizmus: chlad a krutosť