Asi to teda máte všetci, ale podelím sa. V poslednej dobe mám obrovskú potrebu objímať svojho syna (3,5), teda viac než obvykle, až to sám nechápem. Teda chápem, v práci je napiču obdobie a môj mozog si kompenzuje stres týmito konskými dávkami oxytocínu. Ešte je vo veku kedy mu to nevadí :D

Pred pár dňami som preňho šiel o hodinu skôr do škôlky aby som mohol byť s ním, dve hodiny sme sa odrážadlovali po celom meste, teda, ja som len behal za ním. Múdry malý kozmolet, prišiel čas splatiť tie prebdené noci, napr. kedy sa mamča potrebovala vyspať a ja som ho v polospánku ležiac na zemi len s vankúšom hojdal až do rána vo vajci/autosedačke :)