Bývalý hráč Slovana Sherbatov: Z Mariupola som ušiel vo vlaku smrti, kamarát naň nenastúpil

Slovenskí hokejoví fanúšikovia si ho pamätajú pre jeho dlhé vlasy, rýchlosť a šikovné ruky. Počas hrania za Slovan a Košice si získal viacero priaznivcov aj napriek tomu, že nezískal veľa bodov. V KHL za Slovan len 4 v 35 zápasoch, v extralige za Košice 8 v 14 zápasoch.

Oveľa zaujímavejší ako výkony je však jeho životný príbeh. Eliezer Sherbatov ho detailne opíše v knihe My Left Skate (Moja ľavá korčuľa), ktorá vyjde v októbri v angličtine aj francúzštine.

Sherbatov je Žid, ktorý reprezentuje Izrael a hral za Osvienčim. Zároveň je Kanaďan, ktorý sa dostal do krajiny vďaka tomu, že imigračný úradník bol hokejový fanúšik. Stal sa hokejistom napriek vážnemu zraneniu nohy. Je synom ruských rodičov, ktorý takmer zahynul, keď Putinov režim napadol Ukrajinu. A momentálne je aj Quebečanom, ktorý čaká na to, ako sa bude dariť Jurajovi Slafkovskému v Montreale.

O svojom hrôzostrašnom úteku z Ukrajiny hovorí v rozhovore pre Denník N.

Kde ste boli, keď sa začala vojna na Ukrajine?

Ako hráč HC Mariupol som sa chystal na zápas v Kramatorsku. Bola to párhodinová cesta, preto som si aj všetky veci nechal v byte v Mariupole, do ktorého som sa už potom nikdy nevrátil. Pred zápasom sme prespávali v Družkivke, ktorá je pár kilometrov od Kramatorska. V noci ma zobudila silná rana, cez okno som videl prudké svetlo. Potom sa ozval ďalší výbuch. Ráno pri raňajkách nám tréner povedal, že sa začala vojna. Hovoril, že nám odporúča zostať spolu, ale nikomu nebude vyčítať, ak sa rozhodne odísť z krajiny.

Mali ste strach o svoj život?

Nieže som sa bál o život, ja som si myslel, že zomriem. Každú sekundu počas niekoľkých dní, kým som sa dostal z krajiny. Kedykoľvek mohla bomba dopadnúť na mňa – v hoteli aj potom vo vlaku.

Čo ste urobili ako prvé po rozhovore s trénerom?

Tri telefonáty – zavolal som manželke, otcovi a na kanadskú ambasádu. Manželku som sa snažil presvedčiť, že budem v poriadku, hoci som si to sám nemyslel. Na kanadskej ambasáde som sa dovolal len do odkazovej stránky. Keď som im poslal e-mail, prišla mi len automatická odpoveď, že mi odpíšu neskôr. Potom len odpísali, že mám ísť do krytu. Našťastie som zavolal aj na izraelskú ambasádu a tam mi povedali, nech v každom prípade odídem z východu Ukrajiny do Ľviva a tam mi už pomôžu. Lenže ja som sa z Družkivky nemal ako dostať. Z východu sa pritom blížili Rusi, zo severu Bielorusi a zo západu Ukrajinci.

Ako ste sa odtiaľ dostali?

Hotel bol neďaleko vlakovej stanice. Išiel som sa tam opýtať a povedali mi, že z východu na západ pôjde už iba jeden vlak, ktorý je celý obsadený. Dal som im nejaké peniaze a povedal, nech mi zavolajú, ak sa uvoľní nejaké miesto. O pár hodín sa ozvali, že majú dve miesta – pre mňa a kamaráta. Čakali sme teda celý deň na vlak, ktorý však dlho neprichádzal. Zisťovali sme prečo a jedna známa nám s plačom hovorila, že vlak ostreľujú. Kamarát mi vtedy povedal: „Ja na ten vlak nejdem, pretože nechcem zomrieť.“ Hovorili sme si, že je to vlak smrti a šanca, že to prežijeme, je päťdesiat na päťdesiat. Vlak totiž išiel cez Kramatorsk, Charkiv a Kyjiv. Zo všetkých troch miest boli správy, že vlaky, ktoré tadiaľ prejdú, zostrelia.

Kamarát sa rozhodol zostať v Družkivke. Prečo ste vy nasadli na vlak?

Bál som sa aj druhej možnosti – zostať v kryte. Ktokoľvek tam mohol hodiť granát alebo som tam mohol zostať nadlho a ktovie, čo by so mnou bolo. Veď priamo nad mojou hlavou by proti sebe bojovali tanky. Mal som aj odporúčanie z izraelskej ambasády a zavolal som ešte otcovi. On je vždy pokojný a presne vie, čo má robiť. Tentoraz bol dlhšie ticho a vtedy som vedel, že je so mnou naozaj zle. Napokon povedal: „Eliezer, ak ten vlak príde, ber to ako znamenie od Boha.“ Nasadol som naň, napokon som sa dostal do Ľviva a s pomocou dobrých ľudí do Varšavy, odkiaľ som odletel do Toronta.

Čo sa stalo s kamarátom, ktorý na vlak nenasadol?

Zostal tam niekoľko týždňov. Napokon ho evakuovali a je v poriadku. Ja som také šťastie mať nemusel, keby som tam bol zostal.

Čo ostatní spoluhráči z Mariupola? Sú všetci nažive?

Našťastie áno. Viacerí naši priatelia z mesta však zahynuli.

Vašimi spoluhráčmi v tíme boli Ukrajinci, Rusi aj pár Bielorusov. Ako ste v šatni vychádzali?

Nemali sme medzi sebou absolútne žiadne problémy. Boli sme kamaráti, ktorí tvorili jednu partiu. Občas sme sa podpichovali, ale len v dobrom. Darilo sa nám navyše aj v hokeji a tréner bol skvelý chlapík, ktorý tiež oceňoval, že sme rozmanití. V Mariupole sa žilo dobre, kým sa nezačala vojna.

Obaja vaši rodičia sú Rusi, no váš prastarý otec bol z Ukrajiny…

To áno, lenže si treba uvedomiť, že to boli rovnakí ľudia. Tvorili vtedy spolu jednu krajinu a mali sa radi. Je absurdné a hrozné, že sa teraz zabíjajú.


Šesť slovenských hokejistov podpísalo zmluvy s klubmi KHL. Je podľa vás v poriadku, že tam idú hrať?

Ja by som ich za to neodsudzoval. Každý sa snaží spraviť to najlepšie pre svoju rodinu a nemyslite si, že to pre nich bolo ľahké rozhodnutie. Určite si sadli so svojimi blízkymi a dlho premýšľali, kým ponuky prijali. Športovci sa často snažia držať mimo politiky. Nie je to teraz tak, že by oni zobrali zbrane alebo hovorili: „Do toho, Putin!“

Lenže režim ich môže zneužiť na propagandu. Čo hovoríte na to, že Alexander Ovečkin má na sociálnych sieťach profilovú fotografiu s Vladimirom Putinom?

To vážne? O tom som nevedel. Wow, tak to je sila. Akože po začatí vojny si dal profilovku s Putinom?

Nie, mal ju tam už predtým.

Tak to je iná situácia. Bál som sa, že si ju dal potom. Ak ju len nestiahol, možno sa len snaží držať mimo celého konfliktu. Dáva teraz niekde vyhlásenia, že podporuje Putina?

Nedáva, snaží sa k téme vojny nevyjadrovať. Ale je podľa vás v poriadku, že tam tú profilovku stále má?

Je to podľa mňa o tom, že sa do toho nechce nijako miešať a chce len hrať hokej. Chce dať najavo, že do toho nevidí. Nikto z nás nevie úplne presne, čo všetko sa deje.

Hádam nespochybňujete, že Rusi napadli Ukrajinu?

Nie, bol som predsa pri tom. Videl som, že to boli Rusi, kto napadol Ukrajinu. Len hovorím, že teraz po pár mesiacoch už nemám presný obraz toho, čo sa deje. Rusi spravili veľa zlého, ale zlé veci boli aj z druhej strany. Ja však do toho úplne nevidím, viem dobre opísať len tie prvé dni, keď som na Ukrajine bol. Odvtedy som doma v Quebecu a správy sa teraz snažím sledovať len minimálne, pretože je to pre mňa ťažké. Bolí ma, keď vidím, čo sa stalo s Mariupolom.

Vráťme sa k vášmu príbehu. Ako teraz vyzerá váš život?

Vyrovnávam sa s prežitou traumou. Myslel som si, že zomriem, a to ma ovplyvňuje dodnes. Snažím sa však ďalej žiť svoj život. Chcem byť čo najbližšie k rodine, preto v budúcej sezóne nepôjdem hrať do Európy. Dohodol som sa quebeckým tímom Jonquiére Marquis. Ide síce o tím z nižšej súťaže, ale hrá sa tam dobrý hokej. Hráči sú profesionáli. Poctivo trénujem a dávam aj súkromné hodiny, kde vyučujem hokejové zručnosti. Snažím sa znovu zarobiť peniaze, o ktoré som prišiel v Mariupole. Nechal som tam v byte hotovosť, elektroniku aj ďalšie veci. Počítal som to a dohromady išlo o veci za 35-tisíc eur. Budúcu sezónu teda odohrám v Kanade, v októbri vyjde aj knižka o mojom životnom príbehu. Prial by som si však ešte niekedy odohrať sezónu na Slovensku.

Hrali ste za Slovan a Košice. Prečo sa vám u nás tak páčilo?

Z nejakého dôvodu som sa na Slovensku cítil ako doma. Obe mestá sú pekné a Slováci sú veľmi milí ľudia. Navyše váš jazyk sa mi zo slovanských jazykov páči najviac. Ešte sa na mňa aj celkom rýchlo lepili slová, tak som dokázal v slovenčine napokon aj konverzovať.

V Slovane ste hrali v časoch, keď klub vlastnil Juraj Široký a hráčom často meškali výplaty. Dá sa v takej situácii sústrediť na hokej?

Bolo to ťažké. Hoci som mal rád mesto aj fanúšikov, tá neistota bola nepríjemná. Človek zaplatil ubytovanie a ďalšie veci a zistil, že mu nič nezostalo, a nevedel, kedy mu príde výplata. Aj preto som v Slovane po jednej sezóne už nepokračoval. Mal som síce ponuku aj na ďalší rok, ale hovoril som si, čo keď odohrám dva roky zadarmo? Mrzí ma aj to, že sa mi v klube úplne nedarilo. Psychicky som na KHL ešte nebol celkom pripravený, možno som mal ešte rok-dva počkať a ísť tam až potom.

Vyplatilo vám nové vedenie všetky podlžnosti?

Áno, trvalo to nejaké tri roky, ale svoje peniaze som dostal. Neviem, či úplne na cent všetky, ale výraznú väčšinu, takže so Slovanom sme vyrovnaní.


Sherbatov sa v Slovane ukázal ako rýchly, no neefektívny hráč. Foto – TASR/Pavel Neubauer
Žijete v Lavale, ktorý je od Montrealu vzdialený 30 kilometrov a hráva tam farmársky tím Montrealu Laval Rockets. Akou veľkou vecou bol v meste draft, v ktorom si Canadiens vybrali v prvom kole Juraja Slafkovského?

Obrovskou. Všetci o tom hovorili, ľudia sú tu do hokeja zbláznení. Ak sa Jurajovi bude dariť, stane sa kráľom Montrealu, ak nie, fanúšikovia ho zožerú zaživa. K hráčom totiž vedia byť aj veľmi kritickí. Mám však pocit, že má dobrú povahu na to, aby tlak ustál.

Čo by ste mu poradili, aby si získal fanúšikov na svoju stranu?

Mal by sa naučiť aspoň trochu po francúzsky. To by fanúšikovia vnímali ako veľké plus. Podstatné však je, ako bude hrať. Ak bude predvádzať dobré výkony, ľudia zabudnú, že niekedy chceli namiesto Slafkovského Shana Wrighta.

O vzťahu Kanaďanov k hokeju svedčí aj historka o tom, ako ste sa dostali do Kanady. Je príbeh s legendou Montrealu Guyom Lafleurom pravdivý?

Áno, rodičia chceli emigrovať z Izraela do Kanady a imigračný úradník sa môjho otca pýtal, aký majú dôvod. Otec ukázal na mňa a povedal, že zo mňa chce vychovať hokejistu, ktorý bude hrať ako Guy Lafleur. Úradník sa už nič nepýtal a dal nám povolenie na vstup do krajiny.

Počas kariéry ste hrali za Osvienčim. Ako Žid ste to brali ako symbolické gesto. Mysleli ste to pozitívne, no jeden z izraelských rabínov vás verejne kritizoval a označil to za zradu. Skúste vysvetliť, o čo vám išlo.

Rozumiem aj rabínovmu pohľadu, ktorý si myslel, že je nemiestne hrať za Osvienčim. Ja som však chcel ukázať, že sme stále tu a nemusíme sa ničoho báť – ani Osvienčimu. Chcel som tam prísť ako víťaz, prial som si, aby 75 rokov po holokauste tentoraz Žida v Osvienčime oslavovali. Keď som strelil prvý gól, presne to sa aj udialo. Verím, že keby bol rabín vtedy v hľadisku, svoj názor by zmenil. Určite som nechcel nikoho uraziť.