Dominik Hašek od začiatku Putinovej agresie na Ukrajine tvrdí, že ruskí športovci by nemali štartovať na medzinárodných podujatiach. Po jeho kritike hokejistu Alexandra Ovečkina a ďalších ruských športovcov mu z Ruska pravidelne odkazujú, že je fašista alebo že ho do hlavy trafilo priveľa pukov.

„Prestaňme ruských športovcov zbavovať zodpovednosti. Je to alibistické, aj od Martiny Navrátilovej,“ hovorí v rozhovore pre Denník N jeden z najlepších brankárov v histórii NHL. Svoju poslednú sezónu však odohral v Rusku, v ročníku 2010/11 chytal za Spartak Moskva. Vtedy odmietol pozvanie na exhibičný zápas s Vladimirom Putinom. Ruského prezidenta v týchto zápasoch hokejové legendy pravidelne nechávali, aby strelil najviac gólov.

Hašek nedávno poskytol rozhovor pre ruské médium Match TV. Redaktor sa ho v ňom pýtal, či je fašista. Keď mu bývalý hokejista poslal odpovede, novinár rozhovor nezverejnil. Publikoval ho však samotný Hašek, a to nielen v češtine, ale aj v ruštine.
[ Odoberajte na e-mail denný seriál Vývoj bojov na Ukrajine - fakty a názory odborníkov. Odoberajte jedným klikom. ]

Dominik Hašek v rozhovore pre Denník N hovorí:

akú mal skúsenosť s ruským novinárom, ktorý sa ho pýtal, či je fašista;
že často spochybňujú jeho inteligenciu, pretože je bývalý športovec;
prečo si myslí, že by práca v Rusku mala byť zakázaná zákonom;
prečo sa podľa neho Martina Navrátilová mýli;
čo by poradil svojmu bývalému spoluhráčovi a prezidentovi SZĽH Miroslavovi Šatanovi.

Občiansky angažovať ste sa začali pred troma rokmi na protestoch proti Andrejovi Babišovi. Čo vás k tomu viedlo?

Oslovili ma a prišlo mi to pekné. Som rád, keď môžem prezentovať svoje názory ľuďom.

Spomenuli ste vtedy, že nevylučujete vstup do politiky či kandidatúru na prezidenta. Je to ešte aktuálne?

Momentálne vôbec nie. Mám malého syna a venujem sa jemu. Do najbližších prezidentských volieb, ktoré budú v januári, sa nechystám. Do budúcna to nevylučujem, pretože ma politika zaujíma, no teraz je pre mňa dôležitejší syn.

Vaše vyjadrenia najviac rezonujú, odkedy Vladimir Putin napadol Ukrajinu. Už dva dni po začiatku vojny ste označili ruskú hokejovú hviezdu Alexandra Ovečkina za alibistu a klamára. Ovečkin má dodnes na sociálnych sieťach profilovú fotku s Putinom. Aké ste na to mali reakcie?

V Česku boli kladné, zápornú som hádam ani nemal. Tie negatívne veci vám však ľudia väčšinou do očí nepovedia. Ako to brali v Rusku, neviem. Nebol som odvtedy v kontakte so žiadnym z bývalých ruských spoluhráčov. Pozitívne to však brali kamaráti v Amerike. Písal som aj komisárovi NHL Garymu Bettmanovi, ale postoj NHL je taký, že tieto veci nechce riešiť. Ruskí hráči sú tam pod zmluvami a NHL tvrdí, že vychádza zo zákonov, ktoré sú v USA. Preto tam Rusi normálne hrajú, čo ma mrzí, ale beriem to ako fakt.

Minulý týždeň ste poskytli ruskému médiu Match TV rozhovor cez e-mail. Jedna z otázok znela, či si o sebe nemyslíte, že ste fašista. Prečo ste sa vôbec rozhodli odpovedať napriek takto položenej otázke?

Nemám problém so žiadnou otázkou a vždy rešpektujem druhú stranu. Keď sa druhá strana zaujíma, či som fašista alebo nie, tak na tej otázke nevidím nič zlé. Oni majú nejaký názor, ja som tú otázku dostal a aj presne vysvetlil. Som rád, že sa opýtali, a že som mohol odpovedať. Mrzí ma však na nich, že keď odpoveď dostali, tak sa ju báli publikovať. To už je ich vizitka a najlepšie to hovorí o tom, akí sú.

Keďže ruský redaktor rozhovor nepublikoval, rozhodli ste sa ho zverejniť sám v českom denníku Sport a aj na Twitteri. Otázky aj odpovede ste publikovali nielen v češtine, ale aj v ruštine. Prečo?

Už do Ruska som posielal aj ruskú verziu. Oni mi poslali otázky v angličtine a češtine, ja som odpovedal v češtine a ruštine. Išlo mi o to, aby nemohlo prísť k nejakej dezinterpretácii. Používal som Google prekladač, a potom som si ešte preklad dal skontrolovať. Chcel som totiž, aby si tam niekto niečo neprimyslel či nezamenil a nepublikoval niečo iné, ako som povedal.

Ruskému novinárovi ste povedali, že mu dávate súhlas na zverejnenie len v prípade, ak publikuje odpovede v plnom znení. Napokon ich nepublikoval vôbec. Neobávali ste sa napriek tomu, že vaše odpovede môžu byť v Rusku vytrhnuté z kontextu a zneužité na propagandu?

To už nemôžem ovplyvniť. Každý novinár môže kedykoľvek čokoľvek vytrhnúť z kontextu. Vypovedá to však vždy o tej druhej strane. Práve preto som si však všetko preložil sám, lebo som robil rozhovor s človekom, ktorého som nepoznal, a vedel som, že druhá strana nie je príliš dôveryhodná. To sa napokon aj potvrdilo, keďže rozhovor nepublikovali.

Ozval sa vám odvtedy autor rozhovoru?

Áno, poslal mi ďalšie štyri otázky. Poďakoval som mu za ne a povedal som, že keď publikuje tento rozhovor, rád mu odpoviem aj na ďalšie otázky. Zatiaľ to však neurobil.

Čítal som, že tie štyri otázky mali byť veľmi konfrontačné. Jedna z nich bola: Prečo klamete?

Áno, boli to ešte o dosť ostrejšie otázky. Ja však nemám problém s akoukoľvek otázkou. A je mi jedno, či ju kladie Čech, Rus alebo Američan.

Aké ste na ten rozhovor mali ohlasy?

Vynikajúce. Ľudia boli z toho nadšení a niektorí sa ma dokonca pýtali, či som to naozaj písal ja. Dal som si totiž naozaj záležať na každom slove. Hovorili mi, že som sa vyjadroval ako politik, čo som zobral s úsmevom. Ľudia boli radi, že som to preložil do ruštiny. Viem, že to čítalo aj veľa ľudí na Ukrajine a posielali to ďalej svojim kamarátom v Rusku. Dostalo sa to teda do sveta, hoci neviem odhadnúť, či to čítali tisíce alebo státisíce ľudí. Je mi jasné, že v Česku aj na Slovensku je nejaké percento ľudí, ktorí podporujú Putina a jeho agresiu. Tým sa moje slová asi nepáčili, ale ich ohlasy sa ku mne príliš nedostávali. Zachytil som však napríklad výrok, že som asi dostal do hlavy priveľa pukov.

Tento výrok povedal bývalý výborný ruský hokejista Valerij Kamenskij. Stáva sa vám bežne, že spochybňujú vašu inteligenciu len preto, že ste bývalý športovec?

Stáva sa to často – a aj v Česku. Beriem to. Keď sa niekomu niečo nepáči, snaží sa využiť všetko na zosmiešnenie oponenta. O mne najčastejšie protistrana hovorí práve toto, že na mňa letelo priveľa pukov do hlavy. Človek to berie s humorom, pokiaľ to neprerastá do vyhrážok či násilia. Sú to len také výkriky do tmy.

Mnohé športové osobnosti podporujú Ukrajinu a odsudzujú agresiu Putinovho režimu. Zároveň je však málokto z nich taký prísny ako vy v otázke zákazu štartu pre ruských športovcov na medzinárodných podujatiach. Skúste vysvetliť, prečo je podľa vás dôležité, aby na nich nemohli hrať.

Rusko sa na jednej strane tlačí do Európy a chce patriť k nám, no na druhej strane spustilo vojnu proti jednému z nás. Vždy poviem aj to, že mi je ruských športovcov ľúto za to, že nemôžu súťažiť. Zároveň ich však nemôžeme prijať medzi seba, kým neodsúdia ruskú agresiu. Ľudský život je oveľa viac ako aj tá najkrajšia hra na svete. Ako môžeme prijať športovcov z krajiny, ktorá útočí na nevinných ľudí? Mnohí ukrajinskí športovci nielenže nemôžu športovať, ale aj bojujú a umierajú vo vojne. Zatiaľ čo ruskí športovci bez problémov cestujú po svete, športujú a zarábajú peniaze. To je nesprávne. Bol by som rád, keby vyšiel v Európskej únii nejaký kódex o odsúdení ruskej agresie. Keď ho ruskí športovci podpíšu a budú sa podľa neho aj správať, prijali by sme ich naspäť. Dovtedy ich prijať nemôžeme, to je môj jednoznačný názor.

Napríklad Martina Navrátilová odsudzuje ruskú agresiu od začiatku a stojí jasne na strane Ukrajiny. Zároveň sa však pýta, čo majú ruskí športovci urobiť, keďže…

Ja vám poviem úplne presne, čo majú urobiť. Nič si nenahovárajme, ruskí športovci sú voliči a dospelí ľudia. Každý z nich mohol vystupovať za to, aby človek, ktorý napadol pred ôsmimi rokmi Ukrajinu, teraz už na čele krajiny nebol. Nezbavujme ich zodpovednosti. Je to alibizmus, aj od Martiny Navrátilovej. V tomto prípade sa mýli. Každý mohol odísť z Ruska, každý mohol Putina odsudzovať už po anexii Krymu. Pokiaľ dobre viem, žiadnu takúto reakciu som nezachytil. Športovci majú zodpovednosť a treba, aby sa podľa toho aj začali správať.

Prečítajte si
Martina Navrátilová: Čo majú ruskí tenisti urobiť – opustiť krajinu? Nepriala by som to ani najhoršiemu nepriateľovi

Je pravda, že Putin športovcov pravidelne využíval na propagandu. Usporiadal napokon olympiádu aj majstrovstvá sveta vo futbale a organizoval aj tie komické hokejové zápasy s legendami, v ktorých bol vždy najlepší strelec a dával v nich osem a viac gólov…

Aj mňa na takýto zápas s Putinom pozvali. Zažil som to, keď som hral v Rusku. Odmietol som to, hoci som vtedy ešte vôbec netušil, kam krajinu povedie.

Navrátilová hovorí, že ruským športovcom nezávidí ich situáciu a že by ju nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi. Za kritiku režimu totiž hrozia veľké tresty nielen športovcom, ale aj ich rodinám. Mýli sa Navrátilová?

Neviem, samozrejme, že je to zložité. Nemyslím si však, že by teraz rodiny všetkých tenistov poslali do väzenia, keby odsúdili vojnu. Športové hviezdy navyše majú dosť peňazí, aby svojich najbližších dostali z krajiny a potom mohli režim kritizovať. Zachránili by tým veľa životov. Vychádzam z toho, že športovci majú vplyv a s ním aj zodpovednosť. Nemali by ju nechávať na druhých. Navyše som nepočul ani to, že by sa Ukrajincom aspoň ospravedlnili. Povedzme, že by neodsúdili ruskú agresiu, ale aspoň povedali „prepáčte“ ukrajinským športovcom, ktorí nemôžu súťažiť a musia bojovať vo vojne. Mrzí ma, ako sa ruskí športovci správajú, a prestaňme ich ospravedlňovať tým, že sú športovci. Sú to totiž kecy, výhovorky a alibizmus. Ruskí športovci sú v prvom rade občania svojej krajiny. Urobili málo pre to, aby Putin nebol prezidentom, a teraz ich nezbavujme zodpovednosti.

Čo si myslíte o českých a slovenských hráčoch, ktorí sa v tejto situácii rozhodli podpísať zmluvy s klubmi ruskej KHL?

Mrzí ma to, no viac ako hokejistov viním poslancov a vládu Českej republiky. Za Slovensko hovoriť nemôžem, pretože nie som váš občan, no môj názor je rovnaký aj na situáciu u vás. Prešlo takmer šesť mesiacov od začiatku vojny a parlament mal dávno prijať zákon o tom, že Rusko je náš nepriateľ a žiadny český občan ho nemôže podporovať tým, že tam pôjde pracovať. Je jedno, či ide o upratovačku, murára alebo hokejistu. Toto malo byť dávno prijaté zákonom a nemuseli by sme riešiť, či je dobré, že tam hokejisti idú. Ja by som tam hrať nešiel, ale nechcem kritizovať priamo hráčov, pretože nepoznám ich situáciu a v tejto chvíli dodržiavajú zákony svojej krajiny. Je to chyba českých politikov a snažím sa na nich tlačiť, aby takýto zákon prijali. Mal som stretnutia so senátormi aj s ministrom a budem na to tlačiť ďalej. Práca v krajine nepriateľa je totiž otvorená podpora vojny.

Ak by niekto takýto zákon porušil, mal by mu podľa vás hroziť trest od dvoch do dvadsiatich rokov väzenia. Nie je to prehnané?

Nech povedia kompetentní, čo by bol vhodný trest. Ide o to, aby tam ľudia prestali chodiť. Zakážme to a dajme, samozrejme, časový rámec, dokedy sa musia pracujúci z Ruska vrátiť. Netvrdím, že to prijmeme a na druhý deň to začne platiť. Takýto zákon odporúčam aj Slovensku, ale nie som váš občan, takže to už je na vás.

Politika a šport sú prepojené odjakživa. Čo hovoríte kritikom, ktorí vám tvrdia, že šport a politika by sa nemali miešať?

Keď športovec hrá, musí sa sústrediť najmä na svoj výkon a snaží sa ostatné veci hodiť za hlavu. V tomto smere má ten výrok niečo do seba. Potom sú tu však tak dôležité situácie, keď ľudia umierajú pre záujmy pár ľudí, a vtedy treba, aby športovec vystúpil. Každý športovec je aj volič. Šport a politika je večná téma, politici športovcov radi využívajú a vôbec to nemyslím negatívne. Aj ja som rád, keď naša krajina víťazí, a nie sú to vtedy len úspechy športovcov, ale celej krajiny. Problém je, keď sa politik rozhodne, že začne vojnu, a využíva na to aj športovcov. Napríklad Sagan a Vlhová propagujú Slovensko fantasticky a je to krásna vec. Keby však bol v čele vašej krajiny niekto ako Putin a začal by vojnu, tiež by som od Sagana a Vlhovej očakával, že zdvihnú hlas proti zlu, pretože ich národ počúva. Keď vás ľudia obdivujú, jednoducho sa to očakáva. Šport a politika sú neoddeliteľné. Kým športovec nepropaguje vojnu, je to úplne v poriadku. Lenže dnes každý ruský športovec propaguje vojnu. Propagujú totiž Rusko, tým aj Putina a tým aj vojnu. Preto nemôžu reprezentovať a ja som jednoznačne za to, aby boli dištancovaní zo všetkých súťaží na svete.

Mali ste nejaké nepríjemné zážitky, odkedy kritizujete ruskú agresiu? Nevyhrážal sa vám niekto?

To nie. Samozrejme, sú ľudia, ktorí moje názory odsudzujú, ale na tom nie je nič zlé, kým to robia len ústne. Sme parlamentná demokracia a tak by to malo byť. Pokiaľ ctíme zákony, s iným názorom nemám problém. Je však zrejmé, že Rusko je náš nepriateľ, ktorý pácha zločiny. Mali sme ich aj v Česku, stačí si spomenúť na Vrbětice. Nehovoriac o tom, že Ukrajina je neďaleko od nás a ešte bližšie k vám.

Nedávno ste kandidovali za prezidenta Českého hokejového zväzu (ČSLH). Zo 60 hlasujúcich delegátov ste presvedčili len piatich. Už ste si to zrejme zanalyzovali. Čo chýbalo, aby ste tie voľby vyhrali?

Nemal som reálnu šancu. Alois Hadamczik, ktorý to vyhral, mal k voličom oveľa bližšie. Bol takpovediac jeden z nich. Mal veľkú podporu na Morave a očakávalo sa, že vyhrá, aj keď ma prekvapilo, že vyhral už v prvom kole s 31 hlasmi. Situácia bola taká, že chceli niekoho zvnútra, zatiaľ čo ja som bol niekto nový, kto v českých štruktúrach príliš nepracoval.

Bude Alois Hadamczik dobrým šéfom zväzu?

Uvidíme, v tejto chvíli mu väčšina ľudí verí a ja ho podporujem tiež. Je tam na dva roky. Po období neúspechov sme konečne získali medailu na majstrovstvách sveta a veríme, že by sa to konečne mohlo zlomiť. Musíme ťahať za jeden povraz, a keďže ho zvolili, ja aj ďalší protikandidát Jiří Šlégr ho budeme podporovať a držať mu palce.

Fíni a Švédi nebudú volať do reprezentácie hráčov z KHL. Hadamczik sa vyjadril, že počíta v reprezentácii aj s hráčmi z KHL, rovnaký názor má aj prezident SZĽH a váš dlhoročný spoluhráč z Buffala Miroslav Šatan. Robia chybu, keď hráčov z KHL neodmietli?

Odpoviem podobne ako v predošlej otázke – zvolili sme si parlament a on by mal dať jednoznačné stanovisko, či je v poriadku hrať v Rusku. Hokejisti prácou v Rusku vytvárajú hodnoty a pomáhajú vojne. Neprijať ich do reprezentácie je pekné, ale nič neriešiace gesto. Ak to chceme naozaj riešiť a nechceme sa len schovávať, musíme chcieť od poslancov zákon, ktorý zakazuje podporu vojny prácou v Ruskej federácii. Len neprijatím hráčov do reprezentácie nejdeme k jadru veci. Problém je tá práca v klube a nie hra v reprezentácii. Preto by som chcel od pána Hadamczika aj od Mira Šatana, aby tlačili na politikov, nech takýto zákon prijmú. Kým takýto zákon nie je prijatý, nech tí hráči v reprezentácii pokojne hrajú. Šatana s Hadamczikom teda nekritizujem ako šéfov zväzov, ale ako občanov, pretože na takýto zákon netlačia.
Dominik Hašek s Miroslavom Šatanom a Petrom Bondrom. Foto – TASR/Dano Veselský

Neohrozujú hokejisti hraním v Rusku aj sami seba? Americkú basketbalistku Brittney Grinerovú ruský súd poslal vo štvrtok na deväť rokov do väzenia za to, že mala v batožine konopný olej.

Keď hokejisti hrajú v Rusku, nepozerám sa v prvom rade na ich ohrozenie, ale na ohrozenia mňa, mojej rodiny, mojej krajiny a našich spojencov. A tí hokejisti nás dostávajú do nebezpečia, pretože prácou vytvárajú hodnoty v krajine, ktorá vedie vojnu. Lenže zároveň robia legálnu vec, preto by to mal náš aj váš parlament zakázať zákonom. Samozrejme, že aj tým hráčom sa čokoľvek môže stať. Možno sa nebudú môcť vrátiť. Práca v nepriateľskej krajine je vždy riziko.

Hadamczik ďalej povedal, že nepozná všetky okolnosti vojny a že je zaujímavé, že vidí v Česku Ukrajincov v luxusných autách. Za tento výrok bol kritizovaný a napríklad hokejista Jakub Voráček reagoval slovami, že je to kravina a napokon každý by utekal v takom aute, aké má. Čo si myslíte o tomto Hadamczikovom vyjadrení?

Nechápal som ten výrok, bol úplne scestný. Keby na mňa lietali bomby a utekal by som preč z krajiny, tiež by som si zobral BMW. Keď na vás padajú bomby, trhajú vám ruky a umierajú vaši kamaráti, sadnete do toho, čo máte. Mne je úplne jedno, či nasadli do BMW, na motorku alebo na bicykel. Sú to ľudia, ktorí utiekli pred vojnou. To vyjadrenie bolo prinajmenšom nešťastné.