Moja psychiatrička mi raz povedala, že celý svet nikdy nezachránim a pomáhať nesmiem na úkor vlastného zdravia a kapacít. Prínosné je stanoviť si hranicu, dať a urobiť, koľko môžeš, ale neublížiť si, pretože vyčerpaní, bez prostriedkov nazvyš a kompletne vyhorení nebudeme už vonkoncom schopní pomôcť nikomu. Drobný kúsok je užitočnejší ako vôbec nič. Dokopy to poskladá organickú reťaz, ktorá zrejme nezachráni všetkých, ale konkrétna mamka s deťmi bude mať základňu, kde nájde bezpečie a potenciál začať znova.
Osobne nevlastním žiadnu nehnuteľnosť ani auto, nie som zdravotne spôsobilá pomáhať v teréne, ale robím to "málo", čo som schopná poskytnúť a silno dúfam, že jeden, dvaja, traja ľudia či rodiny budú mať o percento viac komfortu vďaka jedlu či mydlám, ktoré posielam. Tak ako verím, že to "málo" by bol ochotný venovať niekto iný, keby sme sa nedajbohovia ja a moja rodina ocitli v rovnakej situácii. Je to ukrutne málo, ale nie je to nič (ergo, čo píšeš a čo robíš je valid, toto našťastie nie je súťaž v altruizme).