(...) A aj tak stále nerozumiem, a zostane pre mňa ešte dlho záhadou, prečo. Lebo pri všetkej tej odlišnosti, chcenej aj nechcenej, podmienenej aj prirodzenej, a po všetkých tých udalostiach, ktoré nás menia, niektoré viac, niektoré menej, popri tom všetkom sme stále ľudia. máme slobodnú vôľu a aj oči a iné zmyslové orgány, schopnos? spracova? prijaté vnemy a silu preži? a pokračova?. prežívame rados?, smútok, hnev, lásku, uspokojenie a pri tom všetkom náš mozog funguje, myslíme, konáme. Všetko je to fajn a potom vidíme ľudí hraba? sa v sračkách, stále si niečo nahovára?, zatvára? oči a snaži? sa uniknú? a nepochopi?, len preto (?) aby mohli "trpie?" ďalej. Tento moment, aj ten ďalší a tak až do "konca", lebo vždy si keď si môžu vybra?, poslúchajú nesprávneho radcu.
A potom sa potešíte ak natrafíte na toho, kto má radosti na rozdávanie a vidíte ju v každom jeho slove, pohybe a úsmeve :*). Niekedy sa bojím že je to úchylka.

Samozrejme, každé slušnejšie organizované náboženstvo, rozsiahlejšia filozofia vám ponúkne instantnú zaručene správnu odpoveď ktorú stačí nasypa? do mozgu a zalia? vriacou vodou. Ale, otvorene, je málo tých, ktorým sa po osvietení bude chcie? písa? halušky, ktoré si aj tak ich nechápaví nasledovníci vyložia ako výzvu na pestovanie dlhých briad.

A ak mi aj ponúknete správnu odpoveď, prečítam si ju, no nepochopím, lebo v skutočnosti trvá táto cesta dlhšie. (...)