Stali sme na vezi nad Zurichom. Najvyssia veza v meste. Pod nami len jazero a Diabolske koleso na brehu, nad nami snad len pan Boh.
Vsade sa tlacili turisti s fotoaparatmi. Chceli vidiet strechy Zurichu, koleso diabla, zasnezene Alpy, chceli byt najvyssie a najvyssi.
Mal snad len 21 rokov, mozno trosku viac. Zaujimal sa o informatiku a krasne zrozumitelne hovoril piatimi jazykmi. Inteligentny a velmi dobre vyzerajuci mlady muz. Stal asi pol metra odo mna.
Nikdy nezabudnem na ton jeho hlasu a na pohlad, ked povedal: "Vies, laska ma velmi blizko k nenavisti a naopak."
Vedla neho stala elegantna a mierne zaoblena mulatka. Usmiala sa, odhalila krasne zuby. "Pocula som vas. Ste taky mlady, ale mate pravdu." Odisla.
V ten den sme uz na vezi nehovorili. Kazdy sme pozerali do svojho sveta. Ja som pocitala labute na jazere. Bolo ich len dvadsatdva. Chybala Ewa a Semaforcio, moje Vierwaldstatdske labute. Navzdy uz budu chybat.

V noci som zacala nenavidiet. Mam strach zo seba. Bojim sa o svoje smutky a samotu, a moj strach ich robi este smutnejsimi a osamelejsimi.
Niekolko pohybov a na druhej strane telefonu zacalo zvonit. Unaveny hlas sa o mna bal. Za chrbtom mi hucali prudy aut, bolo po polnoci a mokre vlasy mi v priamienkoch padali na ramena.
"Nemozem uz dalej. Neviem takto zit. Nedokazem. Bojim sa." Tiez som mala unaveny hlas.

Myslim, ze milujem tak velmi, az som tuto noc zacala nenavidiet.

Prosim o odpustenie. Nikdy som nemala lubit.