rozhovor s rodicom (sme.sk):

Keď nahrávame tento rozhovor, je Michala. Je tento meninový deň pre vás a Miška špeciálny a máte ho inak nastavený, ako iné dni?

Ani nie. Aktivity, ktoré máme naplánované, budeme mať aj tak. Zablahoželáme si, ale oslávime to v iný deň. Naposledy, keď mal Miško sedem rokov, tak na oslave bolo skoro štyridsať ľudí, z toho dvadsaťpäť detí. Snažíme sa oslavy pripraviť tak, aby na nich mal Miško čo najviac kamarátov a ľudí, ktorých má rád.


Som prekvapený, že má Miško toľko kamarátov. Z filmu skôr vyznieva, že ste sa ho pokúšali izolovať od cudzích vplyvov.

Nie je to pravda, že sme ho chceli izolovať. Jediné, čo bolo iné, že Miško nechodil do škôlky. Film sa natáčal, keď mal tri a pol až štyri a pol roka. Je pravda, že vtedy navštevoval menej skupinových tréningov, ale navštevoval ich a mal tam kamarátstva.

Ja som sa o tom tiež dočítal, že ho umelo izolujeme, dokonca to povedala samotná režisérka. Naopak, vždy sme boli radi, keď sa stretával aj mimo svojich kolektívov. Najviac to miluje v bikeparku v Žiline. Vždy si tam nájde nejakého kamaráta a my od toho s manželkou vtedy odstupujeme a necháme ich voľne robiť, čo chcú.

Aké kluby navštevuje?

Chodí do tenisovej školy, do hokejového klubu MSHK Žilina, ale aj na tréningy do hokejového klubu v Trenčíne a do Krásna nad Kysucou. Máva gymnastiku, chodili sme na atletiku a džudo.

Ale trénujeme aj sami dvaja. Je to zmes všetkého, aby to pre dieťa bolo zaujímavé, rozmanité a nie jednotvárne, ale aby sa menili činnosti, i tréneri.

Vy ste Miškovi otvorili dvierka a on sa rozhodol sám, čo chce robiť?

Miška sme zobrali na hokejový štadión a keďže sa rád korčuľoval, zapáčilo sa mu to. Ukázal som mu futbal, ale on od malička nerád kopal do lopty, nebavilo ho to.

Ukázali sme mu hru na klavír, celkom ho to bavilo, ale korona to prerušila. Predostreli sme mu paletu činností a videli sme na ňom, k čomu inklinuje. Čo nechcel robiť, to sme nerobili.

Ostali sme pri tom, čo mal rád. Kým dieťa niekam nezoberiete, tak ani nezistíte, či to má rado, alebo nie. Keby som ho na štadión nezobral, tak to nevieme ani my, ako rodičia, že má záujem o hokej. Do šiestich rokov sme sa mu snažili ukázať všetko, čo nám napadlo, od lyžovania, cez gymnastiku.

Systém kamevédy je spojením športových, ale aj umeleckých a intelektových schopností. Ukázali ste synovi cestu aj do umeleckých sfér a vedy?

Na kamevéde sa mi páči komplexnosť. Manželka na neho od malička rozprávala po nemecky. Keby sme videli, že s tým má nejaký problém, tak prestaneme. Ale Miškova prvá veta bola v nemčine.

No vedel aj po slovensky. Pokračovali sme v tomto systéme, lebo sme videli, že to má na neho dobrý vplyv. Nie sme hudobníci, ale chceli sme mu to ukázať, aby sme videli, či sa v dieťati nerozvinie oblasť hudby. Preto sme skúsili klavír, ale popri tom aj ďalšie hudobné nástroje, pretože pani učiteľka bola úžasná a ukázala mu nové veci.

My sa s Miškom veľmi veľa rozprávame, snažíme sa rozvíjať kritické myslenie, vedieme ho k tomu, aby bol empatický voči druhým. Nerobíme nič iné, ako ostatní rodičia, len to robíme vo väčšom množstve, pretože máme viac času a chceme ten čas stráviť spolu. Nie je to naša obeta, ako som to kdesi čítal, ale to, čo chceme robiť, čo je nám prirodzené a chceme mu ukázať viac možností.


Ako ste dospeli k rozhodnutiu, že sa dieťaťu chcete venovať na sto percent a venovať mu všetky časové rezervy?

Chceli sme mať dieťa a vedeli sme, že chceme s ním stráviť maximálne množstvo času. Keby som si mal vybrať, či pôjdem na pivo s kamarátmi, alebo ho strávim s dieťaťom, tak si vyberiem dieťa.

Mňa čas strávený s dieťaťom napĺňa. Nie je nič krajšie, ako stráviť čas s rodinou. Neberieme to ako obetu, ale cítime to tak vnútorne. Na druhej strane, ako je Miško starší, tak sa snažíme, aby bol aj mimo nás.

To, že chcete tráviť so synom čo najviac času, mi nepríde nijako extrémne. Prečo potom vyvoláva dokument toľko otáznikov o nastavení vašej výchovy a prečo ľudia z vonku vnímajú, že vaše metódy sú za čiarou?

Tento film zachytáva 80 minút z nášho života, i keď ho nahrávali rok a pol. Autori ho zostrihali po svojom. Ja nemôžem povedať, že je tam nepravda. Ale scény sú zostrihané tak, aby boli provokatívne. V jednej scéne som prvýkrát počul manželku povedať synovi, že musí byť najlepší. To som videl až na plátne, ale doma som to nikdy nepočul. Okolo toho sa začalo točiť množstvo diskusií a pritom ho takto nevedieme.

Vedieme ho k tomu, aby si danú chvíľu užil, aby to nerobil ani pre nás, ani pre trénerov, ale pre seba. Keď vybiehajú po schodoch na žilinskom Vodnom diele, manželka naňho hovorí po nemecky „schnell, schnell,“ vyzerá to aj pre mňa, ako dril. Pritom kamevéda nie je o drilovaní.

Vy ako rodič máte dieťaťu kreatívne vymyslieť činnosť, ktorá ho bude zabávať, bude hrou. To sa skôr namakáme my, ako rodičia. Pre dieťa je to hra. Vo filme sú teda vybrané určité scény. My s manželkou by sme si vybrali iné, ale dohodli sme sa s režisérkou, že naša optika by bola nudná a nikto by neveril tomu, že život môže byť v pohode, ako ho my máme. Keď si ľudia pozrú trailer, po osemdesiatich sekundách nás odsúdia. Aj sama režisérka priznala, že nie je najlepší. Keď si pozrú film, už je to niečo iné, ale stále nás film vykresľuje ako uzavretú jednotku, len syn, manželka a ja, akoby sme nič iné neriešili. Najlepší obraz si ľudia urobia v živých diskusiách.

Čo s vami urobil mediálny tlak?

Ja mám niekedy pocit, že to všetko nie je o nás, že my si žijeme ďalej svoje životy tak, ako sme si žili, robíme veci tak, ako pred tým. Snažíme sa žiť zážitkový život a v tom zmysle je plusom, že sme boli v Karlových Varoch, na červenom koberci.

Miško sa tam veľmi tešil a užíval si to, rozdával rozhovory. Som šťastný, že toto všetko na syna pôsobí dobre. Je to pre nás zážitok, malá časť z našich životov. Každý zázrak sa raz skončí a aj toto sa skončilo a my si žijeme opäť tak, ako sme žili. Je dôležité povedať, že keby sme počas nakrúcania videli, že sa to synovi nepáči, že to naňho zle pôsobí, tak ten film ani nevznikne. Ale on si to užíval, tešil sa na kameru. Berieme to ako životný zážitok.

Keď vám prišla ponuka na spoluprácu pri tvorbe filmu, chcelo odvahu povedať, že idete do toho?

My sme pôvodne mali vo filme účinkovať ako jedna z viacerých rodín. Povedali sme si, že dobre, že Miško si to užije, možno nás to niekam posunie.

Na to sme povedali áno. Po týždni prišli filmári znova, že sa zmenili plány a pozdávalo by sa im, keby natočili celý film o nás. To sme už potrebovali čas na rozmyslenie. Ale keďže my žijeme zážitkový život, tak sme si povedali, že to môže byť zaujímavé. Komu sa podarí, že o ňom natočia film?

Režisérka filmu Erika Hníková tvrdí, že ju šokovala sebaistota, s ktorou pristupujete k výchove. Veríte v to, čo robíte?

Nevidím na tom nič svetoborné. Synovi venujeme viac času, ukazujeme mu, čo všetko môže robiť. Výchovu nenechávame na náhodu, či sa dostane na dobrú cestu s dobrými kamarátmi, alebo do zlej partie.

My sme dali rodičovský základ a to, čo on bude s tým ďalej robiť, to je na ňom. Keď sme sa rozhodli, že ho chceme vychovávať, tak to musíme robiť, a nie niekde ho odložiť, nechať ho tam a potom sa čudovať, ako to dieťa nie je vychované. Mantinely má každý nastavené inak a ja si myslím, že ich nemáme nejako zvlášť pritiahnuté. Nechávame synovi voľný priestor. Veľmi veľa sa s ním rozprávame a vnímame, čo nám vraví. Keď niečo potrebuje, som tu pre neho. A či som si istý výchovou?

Som si istý filozofiou byť s dieťaťom maximum času a vychovať ho. Čas ukáže, či jednotlivé kroky robíme správne, ale s manželkou ich robíme v najlepšej viere, aby bol syn najlepšie pripravený na osamostatnenie a svoju vlastnú cestu. Toto je naša cesta, ale ja by som tiež chcel vedieť, ako iní vychovávajú, tiež by som si rád pozrel takéto filmy. Ale patent na výchovu nemáme. Baví nás to, čo robíme. Vidíme na synovi, že to nie je nič nútené, ale spontánna radosť.

Myslíte si, že by tento výchovný systém fungoval aj s viacerými deťmi a vy by ste sa vedeli rozdeliť v takomto nasadení aj pri ďalších deťoch?

Ja úplne chápem, že ľudia nemajú toľko času na výchovu svojich detí. Ale keď idú na dovolenku, aby sa mohli dieťaťu venovať, hľadajú detský kútik alebo animačné programy, aby si ich mohli odložiť.

Nech to robí každý ako chce. Ale myslím si, že ak si chce niekto pre dieťa nájsť čas, tak si ho dokáže nájsť. Keby sme mali dve deti, tak by to bolo ťažšie, ale teraz už Miško chodí do školy, tak priestor by bol. Snažili by sme sa venovať im súbežne, na spoločných aktivitách, lebo tak to obaja cítime. Keď sa aj po práci povenujete dieťaťu hodinku – dve, tak je to veľmi veľa.

Po víkende sa veľa rodičov teší do práce, pretože si v práci oddýchnu od detí. Ja to neodsudzujem. Každý nech si povie, ako to má rád. Niekto má rád svoju kariéru, niekto koníčky. Myslím si, že viac detí sa dá plnohodnotne rozvíjať. Je to na prioritách rodičov.

Čítajte viac: https://myzilina.sme.sk/c/22754246/film-o-zilinskej-rodine-vyvolal-vasne-oni-brali-nakrucanie-ako-zivotny-zazitok.html?ref=trz