Niekde som čítal, že nech sa na Šumave vyberiete hocikam, bude tam pekne. My sme sa vybrali do jej západnej časti a pravda, pekne tam bolo.

Špičácky tunel a "Barabi"
Krajina sa mení, koľajnice kľukatia a vlak vchádza do CHKO Šumava. Za stanicou Hojsova Stráž - Brčálnik prechádza dlhým tunelom, ktorý vedie až po zastávku Špičák. Ešte donedávna to bol najdlhší tunel v Česku a v čase svojho dokončenia aj v Rakúsko-Uhorsku. Jeho úlohou bolo vtedy prepojiť Česko s Bavorskom a zabezpečiť prepravu uhlia do Nemecka.
Na stavbe Špičáckeho tunelu pracovalo vyše tisíc robotníkov z Talianska, Chorvátska, Korutánska, Srbska a Dalmácie. Bývali v okolí stanice Špičák v nevábnych drevených chatrčiach - barabizniach. Preto ich aj ľudia začali volať Barabi.
Dnes je na informačných tabuliach písané o baraboch v dobrom, ale počas stavby tunela v obľube neboli. Kvôli strachu z výtržnosti a epidémií boli vytláčaní na okraj. V kostole stávali vzadu pri stene a ani v ňom nemohli byť slúžené obrady pre mŕtvych. Pre účel pohrebov (okrem moslimov) bola postavená za Železnou Rudou kaplnka sv. Antonína a sv. Barbory. Kúsok od nej je aj miesto, kde boli barabi pochovávaní. Dnes na pohřebišti Barabů stojí kríž, ktorý pripomína tých, čo zomreli pri stavbe Špičáckeho tunelu.


Kaplnka sv. Antonína a sv. Barbory. Boli v nej slúžené obrady za Barabov, ktorí zomreli pri stavbe tunela.


Rozhľadne a ľadovcové jazerá
Tradíciu tu majú tiež rozhľadne. Výborná je napríklad tá na Pancíři. Na jej mieste bola v roku 1880 postavená prvá rozhľadňa na Šumave vôbec. Tá dnešná je echt socialistická a vyviesť sa k nej dá echt socialistickou jednosedačkovou lanovkou. Výhľad z Pancířu je mega, hlavne do Nemecka. A to rovno na najvyšší vrchol Šumavy Großer Arber. Ďalšia, omnoho mladšia rozhľadňa je priamo na Špičáku.


Cesta na Pancíř a Zámeček v Hojsovej Stráži. Kedysi chudobinec, dnes turistická ubytovňa.


Rozhľadňa Pancíř. Miesto, na ktorom bola v roku 1880 postavená prvá rozhľadňa na Šumave.

Táto oblasť je zaujímavá aj tým, že sa v nej nachádza viacero ľahko dostupných ľadovcových jazier. A každé z nich je v niečom naj. Čertovo jazero ako jediné zo šumavských ľadovcových jazier náleží k povodiu Dunaja. Černé jazero je najväčšie a zároveň aj najväčšie prirodzené jazero v Česku. Laka je zase najmenšie a najvyššie položené šumavské jazero.


Čertovo jazero. Ako jediné zo šumavských prináleží Dunaju.


Černé jazero. Najväčšie na Šumave.


Stanica, ktorá patrí dvom štátom
Okrem prírodných krás sa tu nachádza aj jeden železničný unikát - stanica Železná Ruda-Alžbětín / Bayerisch Eisenstein, cez stred ktorej vedie štátna hranica.
Postavená bola medzi Rakúsko-Uhorskom a Bavorskom a otvorená v roku 1877. Na slávnostnom ceremoniáli sa zúčastnili dokonca rakúsky cisár Franz Josef I. a bavorský kráľ Ludvík II. Vďaka priľahlým kopcom sa rýchlo stala vyhľadávanou lokalitou pre turistov a lyžiarov. Najprv pre zámožných mešťanov a neskôr aj pre robotnícku triedu.


Hranica prechádzajúca stredom budovy.

Obrat nastal v roku 1948, kedy sa prevádzka stanice začala obmedzovať. Ako prvá bola vyradená nákladná doprava, neskôr aj osobná. Spoločná čakáreň pre Čechov aj Nemcov bola predelená reťazou a českému personálu zakázané rozprávať sa s nemeckým. Aby sa obmedzil kontakt na minimum, boli českí pracovníci presunutí až na koniec budovy.
Ešte väčší obrat nastal v 1951, kedy osobný vlak v Aši prerazil drevenú závoru a 34 ľudí emigrovalo do Nemecka. Po tomto dni nastali veľké reštrikcie. Bola zosilnená pohraničná stráž, na stanici zabetónované dvere medzi kanceláriami a pozdĺž hranice postavená 6 metrová stena, aby nikto nevidel na nemeckú stranu. Koľajnice boli postupne zasypávané a vytrhané. Posledná koľaj bola zlikvidovaná v roku 1953. V Bayerisch Eisenstein fungovala prevádzka normálne. Stanica sa stala obľúbenou turistickou destináciou pre všetkých, ktorí chceli vidieť železnú oponu zblízka.


Čakáreň dnes. Do Nemecka je to na skok.

Uzavretá hranica spôsobila komplikácie aj železničiarom. Poslednou stanicou, do ktorej jazdil vlak, bola Železná Ruda - město. Lenže trať bola len jednokoľajová a nemohli sa na nej vlaky otáčať. Po tom, čo vystúpili turisti a lyžiari, začal vlak cúvať do stanice Špičák, kde bolo možné presunúť lokomotívu na druhú stranu vlaku. Následne vlak opäť cúval do Železnej Rudy - město.
Dnes už prebieha premávka bez obmedzení a z Prahy jazdí do Železnej Rudy niekoľko rýchlikov denne. Stanica predáva viac ako lístky na vlak lístky do múzea. Na nemeckej strane vzniklo na 4. poschodiach niekoľko rôznych expozícií (netopiere, bavorský les, lyžiarstvo, železnice). Obzvlášť super je najvrchnejšie poschodie, kde sú na 260m² umiestnené modely vlakov.
V čakárni na spodnom poschodí je expozícia venovaná železnej opone. Príjemným bonusom a dobrým zážitkom je tiež historická reštaurácia. Treba povedať, že nebyť tej nemeckej časti, tak by to bola návšteva na otočku, ale takto sa tam dá v pohode premotať aj na pol dňa. A že nekecám, táto stanica vyhrala v roku 2017 v súťaži o najkrajšiu nemeckú stanicu :)


Čakáreň kedysi. Aby sa zamedzilo kontaktu s nemeckým personálom, bola čakáreň predelená reťazou.


Girglhof, Hurkenthal a tanec s mŕtvolami
Napriek tomu, že je táto oblasť výrazne turistická, stále sa tu dajú nájsť miesta, ktoré pripomínajú odsun Nemcov. Girglhof (Jiříkův dvůr) bol jedným z najstarších a najväčších železnorudských sedliackych dvorov. Svoj názov dostal pravdepodobne podľa toho, že sedliak, ktorý tento dvor vlastnil, mal troch synov s menom Jiří. Pozemky Girglgofu siahali až k Čertovmu jazeru. Usadlosť zaniká v roku 1945, kedy bol jej posledný majiteľ vyvlastnený a odsunutý. Z miesta sa stal družstevný kravín a všetky objekty začali chátrať. Dnes je Girglhof opäť v súkromnom vlastníctve. Slúži ako farma a pán majiteľ postupne pracuje na obnove kaplnky.


Girglhof. Kaplnka sa pomaly rekonštruuje, hlavný panský dom si na obnovu bude musieť ešte počkať.

Pozostatky nemeckej obce sa nachádzajú aj cestou k jazeru Laka. Hurkenthal alebo česky Hůrka bola významná sklárska obec, ktorá vyvážala zrkadlá do celého sveta. Zlikvidovala ju 2. svetová vojna a blízkosť hranice. Všetci obyvatelia z nej boli odsunutí. Domy rozostrieľané a zrovnané vojakmi armády. Zachovala sa len kaplnka, ktorá prežila vďaka svojej polohe - slúžila ako pozorovateľna s výhľadom na štátnu hranicu.
Počas našej návštevy bola kaplnka práve otvorená a jeden pán v nej robil prednášku o Hůrke. Mimo iného spomenul tiež dosť drsnú príhodu viažucu sa k vojakom a tomuto miestu. V krypte kaplnky bol pochovaný bohatý sklársky rod Ábelovcov. V roku 1952 sa do krypty vlámali opití vojaci a na povel veliteľa mali vyniesť rakvy von a oprieť ich o stenu kostola. Vojaci sklenené rakvy rozstrieľali a tí najviac opití s mŕtvolami dokonca tancovali. Za niekoľko mesiacov niektorí z vojakov zomreli na infekciu pochádzajúcu od mŕtvych.
Touto príhodou sa drsný osud tohto miesta ešte neskončil. Keďže je Hůrka blízko hranice, snažilo sa cez toto miesto emigrovať na západ veľa ľudí. Niektorí z nich sa stali obeťami pohraničníkov a ich pamiatku pripomína tabuľa na stene kaplnky. Spomienku na vojakov ľudovo demokratickej armády pripomínajú názvy miest a počty dní zostávajúcich do civilu, ktoré sú vyryté na stene v kaplnke.


Zaniknutá sklárska obec Hůrka. Vpredu ruiny kostola, vzadu kaplnka, ktorá vojakom slúžila ako pozorovateľňa.


Ale miest, kde sa oplatí ísť je oveľa viac. Zaujímavá obec je napríklad Hojsova Stráž. Keby viem fotiť, tak sem dám aj fotky z Úhlavského luhu a Brčálnickych mokřadů. A keby viem preniesť atmosféru, tak by som tu dal dlhé a príjemné posedenia v Café Rozhlas. Pre tento výlet dosť zásadné miesto!


Radosť zo Šumavy.


Pá, nabudúce vo Vimperku a Boubínskom pralese.