Re: 22.09.2021-9:10:10 :: Something smarter than us is going to emerge


node:	Re: 22.09.2021-9:10:10
template:	4
parent:	22.09.2021-9:10:10
owner:	svck
viewed by:
created:	27.09.2021 - 09:20:58

cwbe coordinatez:
101
63539
63556
1122092
8908183
8909162

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

zaujimavy je aj rozhovor s reziserkou k tomuto filmu: https://dennikn.sk/2545960/reziserka-dokumentu-o-vychove-dietata-ktore-ma-byt-uspesne-ukazala-som-rodinu-aka-je-ostatne-je-na-divakoch/?ref=tit

rad by som si pozrel druhu cast o 12-16 rokov neskor, ked uz sa bude vediet chalanisko lepsie vyjadrit. a tiez, ci rodicia nevyburnoutuju, uz teraz nejak citit z matky, ze niektore veci uz nechce robit (homeshooling)

00000101000635390006355601122092089081830890916208909173

Režisérka dokumentu o výchove dieťaťa, ktoré má byť úspešné: Ukázala som rodinu, aká je, ostatné je na divákoch
Karol SudorKAROL SUDOR

Protagonisti filmu Každá jedna minúta Lenka Hanuliaková, Miško Hanuliak a Michal Hanuliak. Foto - www.kviff.com/cs/galerie/
Protagonisti filmu Každá jedna minúta Lenka Hanuliaková, Miško Hanuliak a Michal Hanuliak. Foto – www.kviff.com/cs/galerie/
V istej chvíli som už vážne nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. Keby som mala zámer rozprúdiť diskusiu o výchove detí, natočím úplne iný film, tvrdí režisérka filmu Každá minúta života Erika Hníková. Film vyvolal obrovské diskusie, keď časť divákov výchovu syna rodičmi odsudzuje a iní ju berú ako inšpiráciu.

Odoberať
Päť článkov týždňa od redakcie kultúry Denníka N. Aktivujte si newsletter jedným klikom.
Aktuálny dokument režisérky Eriky Hníkovej Každá minúta života sleduje rok v živote žilinských manželov Michala a Lenky Hanuliakovcov, ktorí vychovávajú malého syna Miška. Všetok svoj čas podriaďujú tomu, aby bol v živote úspešný. Dieťa nemá koníčky ani kamarátov, všetky jeho dni sú vyplnené vopred plánovanými aktivitami.

Rodičia postupujú podľa takzvanej Kamevédy, ktorú vytvoril Pavel Zacha. Opisuje ju ako komplexný prístup k výchove dieťaťa, založený na rovnováhe intelektuálneho a pohybového rozvoja. Zacha tak vychoval zo svojho syna hokejistu, ktorý je dnes úspešný v NHL.

Váš film vyvolal obrovskú diskusiu. Mnohí z tých, čo ho nevideli, výchovu Miška rodičmi odsudzujú ako tyraniu, na druhej strane mnohí z tých, čo ho videli, premýšľajú, či sa naozaj nevenujú svojim deťom málo. Vy sama ste v rozhovoroch spomínali, že pred nakrúcaním ste z tých výchovných metód mali hrôzu, ale potom ste názor zmenili.

Veľkú rolu zohrával čas. Tento film sa rok nakrúcal, rok strihal, potom sme rok a pol stáli pre pandémiu korony, aby som sa opäť vrátila do strižne. Mala som teda dosť času premýšľať nad všetkým, čo som videla.

Faktom je, že do nakrúcania som sa pustila práve z dôvodu, že sa mi dianie v rodine Hanuliakovcov zdalo šialené. Myslela som si, že to bude hrôza hrôz. V istej chvíli sa však dostavili pocity, že hoci by som sama takto nechcela žiť ani vychovávať dieťa, nedokážem správanie tej rodiny len tak odsúdiť a silne ma fascinuje.

Nemohlo to byť tým, že človek ponorený do nakrúcania dlhší čas jednoducho stráca odstup? Navyše je Miško naozaj sympatický chlapec.

Je to možné. Možno som podľahla aj charizme tej rodiny, neviem. Fascinovalo ma, čo všetko Miško vo svojom veku dokáže, a zároveň to, že hoci rodičia neustúpili vo svojej výchove ani o krok, vôbec neprejavoval frustráciu. Neodporoval, nehádzal sa o zem, na všetko reagoval pokojne. Máte deti?

Mám syna, ktorý je teraz vo veku, v akom bol počas nakrúcania Miško.

Ja mám zase syna o rok staršieho ako Miško. Ak sa mu niečo nepáči, dáva to jasne najavo. Nedajbože, že je unavený, hladný, nervózny. Pri nakrúcaní som však zrazu videla dieťa, ktoré pôsobilo ako z inej planéty.

A správalo sa tak nie počas jednej návštevy, ale po celý rok – počas telefonátov, obhliadok, nakrúcania. Zdalo sa mi to ako niečo neskutočné. Detský psychológ by mi možno teraz povedal, že práve toto všetko je dôkazom, že tam niečo nie je v poriadku, ale…

Faktom je, že Miško vo filme má všetko vopred nalinajkované a že musí dodržiavať pravidlá hry od rána, až kým nejde večer spať. Nevie, čo je to odchýliť sa od režimu, vzbúriť sa voči rodičom, lebo nič iné nepozná. Prečo by mal potom z tejto roly vystúpiť pred filmármi?

No dobre, ale v troch až štyroch rokoch predsa deti mávajú prirodzené obdobie vzdoru. Môj syn v jeho veku bol schopný vyrobiť scénu aj v hypermarkete, a to len preto, že si žiadal svoj obľúbený nápoj.

Veď práve. Prekvapilo ma, že Miško neprejavoval čosi také prirodzené ako vzdor.

Mňa naozaj fascinovali aj samotní rodičia. Ja by som v takom tempe žiť nemohla. Z nakrúcania som domov chodila totálne hotová, oni stále vládali. V istej chvíli som už vážne nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. A taký je aj film – ambivalentný. Nedávno mi dokonca prišli rôzne „hejty“ v zmysle, že som krava a že načo nakrúcam filmy, keď si o tej téme nič nemyslím.

Pravdou je, že váš film vôbec neposkytuje odpovede. Podľa mňa sa vám však podarila skvelá vec – film rozprúdil obrovskú diskusiu o výchove detí. Tá je možno ešte zaujímavejšia ako samotný film. Čo viac si môžete želať, než že si ľudia začnú klásť otázky?

To je super. Ja som totiž predpokladala čosi iné: ten film je pomalý, artový, určený pre menšinového diváka. Bola som presvedčená, že týždeň po premiére zapadne, že v Česku nebude nikoho zaujímať, tobôž, ak je o rodine zo Slovenska. Keby som do toho šla so zámerom rozprúdiť diskusiu o výchove detí, natočím úplne iný film.

Ľudia to riešia, lebo všetci rodičia sú citliví na výchovu svojich detí. Film im zrazu umožňuje ukazovať prstom na konkrétnu rodinu, ktorá to podľa nich preháňa. Zároveň si mnohí uvedomili, že by sa svojim deťom mohli venovať viac. Nemusí to zájsť do extrému ako vo filme, ale predsa. A to mnohých hnevá, lebo to v nich vyvolalo výčitky svedomia.

Presne toto sa mi stalo so zvukármi filmu, ktorých bolo viac. Vždy, keď nastupoval nový, cestou vo vlaku som mu vysvetľovala, o čom nakrúcame a ako to v tej rodine vyzerá. Každý z nich reagoval, že to sú magori, že sú trafení, šialení.

O pár dní však volali domov svojim manželkám a pýtali sa ich, prečo ich deti ešte nevedia to či ono, a či by predsa len nemali pracovať menej, aby sa spolu mohli viac venovať deťom. V tej chvíli mi bolo jasné, že chcem urobiť film práve s týmto vyznením.

Mňa na tom filme neprekvapilo to, že Miško celé dni trénuje hokej, behá do schodov, dribluje s loptou, posilňuje, hrá na klavíri, učí sa jazyky, dokonca trénuje ešte aj na dovolenke, kým iné deti okolo neho sa hrajú. Zaskočilo ma skôr to, že v čase nakrúcania nemal žiadnych kamarátov ani koníčky.

Vidím to podobne ako vy. Miškova sociálna izolácia bola skutočne veľká. Jeho rodičia argumentovali, že nechceli, aby sa na ňom odrážali aj iné vplyvy. Lenže to platilo v roku, keď sme nakrúcali. Dnes nemám pocit, že by tým bol nejako poznamenaný, hoci je obklopený deťmi.

Dôvod?

Začal chodiť na tréningy hokeja aj na rôzne iné krúžky medzi iné deti. Nemyslím si, že bol medzi nimi hanblivý, že by sa držal v úzadí, že by mal problém nadväzovať kontakty. Zrejme mu pomohlo práve to, že bol dlho uzavretý len vo svete dospelých. Samozrejme, Miško dnes trénuje len so staršími deťmi, lebo je výkonnostne popredu. Má sedem rokov a ja úrovni desať- až jedenásťročných.

V Karlových Varoch bola po premiére filmu festivalová párty. Miško sa tam v neznámom prostredí ihneď zoznámil s neznámymi deťmi, spolu tam vystrájali. Rodičia ho nechali blázniť sa, hoci ho preto asi pol hodiny nevideli. Ja by som to sedemročnému synovi v cudzom prostredí asi nedovolila, ale oni mi povedali, že mu veria a že to zvládne. Obdivovala som aj to, ako Miško v plynulej angličtine odpovedal na otázky zahraničných novinárov.

Otázka je, ako by sa správal medzi deťmi v rovnakom veku. Miško nechodil do škôlky, nevie, čo je to komunikácia s rovesníkmi.

To je pravda. Miško trávi čas iba so staršími. Neviem, či by vedel komunikovať s vrstovníkmi, či by ho medzi seba brali, či by sa im nezdal povýšenecký a podobne. Jeho rodičia mi však jasne povedali, že to takto chceli a že škôlka by pre Miška bola stratou času.

Dnes už však musí chodiť do školy, čiže iným vplyvom rodičia celkom nezabránia.

Toto si dosť ošetrili. Vybrali mu súkromnú školu v Žiline, kde sú v triede len tri deti. Polovica vyučovania prebieha v angličtine, k tomu sa učia ďalší cudzí jazyk. Celkovo preberajú učivo zo štvrtého až piateho ročníka, hoci vekovo by Miško mal byť druhák.

Nedávno som sa s Miškovým otcom stretla. Vravel mi, že sú so školou nespokojní, lebo Miško by vraj mohol napredovať rýchlejšie. Snažil sa preto presvedčiť manželku Lenku, aby si ho ešte vzala do domáceho vzdelávania. Lenže ona to už nechce.

Vo filme mi výrazne chýbala odpoveď na otázku, prečo to tí rodičia vlastne robia. Aká je ich skutočná motivácia? Odpoveď, že chcú, aby ich syn bol úspešný človek, nestačí. Prečo sa tak obetujú? Poznajú odpoveď aspoň oni sami?

Túto „výčitku“ beriem. Dramaturgicky sme dlho riešili, či to vo filme má byť. Žiaľ, realita je taká, že jasnú odpoveď nepoznajú ani rodičia. Sama som v diskusiách s nimi poctivo hľadala nejaký psychologický kľúč, ale nenašli sme ho. Súvisí to s ich vlastným detstvom, s ich rodičmi, s nejakými frustráciami?

Nevieme, lebo odpoveď som nenašla ani ja, ani oni. A psychologizovať jednotlivé postavy filmu nasilu nemá zmysel. Radšej sme to zostrihali do tejto podoby, hoci rozumiem, že niektorým divákom to môže chýbať, dokonca to niekoho môže iritovať. Verte, že keby som sa odpovede dopátrala, dám ju tam.

Prečítajte si
Syna vychovávajú podľa Kamevédy: Pýtali sa nás, či ho nenaučíme aj po hebrejsky, no keď videli prvé úspechy, pýtali si radu
Mimoriadne by ma lákalo vidieť aj zvyšný nakrútený materiál, ktorý sa do filmu nedostal. Obaja rodičia totiž na mňa pôsobili ako stroje – za celý čas si neprejavili lásku, nehu, náklonnosť, ľudskú blízkosť. Nie je tam jediné objatie, pohladenie. Ak sa spolu rozprávajú, tak len o Miškovi, inak medzi sebou mlčia. Lenže film môže zavádzať a v skutočnosti môže ísť o láskyplnú rodinu.

Myslím si, že obaja rodičia sa naozaj milujú, ale zrejme ide o ten druh lásky, ktorý nie je príliš živočíšny. Ak si myslíte, že som také scény zámerne vystrihla, tak nie. Jednoducho v nich nič také nemám, nič také sa tam neodohralo, hoci som veľmi túžila po opaku. Filmu by to totiž mohlo dodať ďalší rozmer. Nič také som neregistrovala ani mimo natáčania.

Aby sme im zbytočne neublížili – možno nemajú radi prejavy náklonnosti pred inými ľuďmi a vrúcnosť medzi nimi nechýba.

Presne tak. Nik z nás nevie, ako sa správajú, keď sú sami, a ja som nemala odvahu sa ich na to spýtať. Isté je, že Michal celkovo nie je veľmi emotívny, pričom Lenka je veľmi introvertná. Mimochodom, presne na toto isté sa Michala spýtal niekto priamo na diskusii po filme.

Čo povedal?

Že tú otázku nechápe, že medzi ním a Lenkou láska je a že to vidieť aj z toho filmu. Ich hranice sú teda v tomto posunuté, ide o iný druh lásky, ako by sme možno čakali. Zaujímavé je aj to, že v ich rodine sa príliš nežartuje. To všetko sú však veci, ktoré som sa rozhodla vo filme neposudzovať. Každý je iný.

A treba dodať, že vo filme sú aj scény, keď rodičia zjavne nevedeli, že ich nakrúcate z diaľky a že stále majú zapnuté mikrofóny. Napríklad pri odchode zo súťaže si aj s Miškom pospevovali. Alebo Lenka si na štadióne sama pre seba pospevovala „opri sa o mňa, bude ti dobre…“

Áno, oni sa k sebe aj iným stále správali milo, bez ohľadu na to, či vnímali alebo nevnímali nakrúcanie. Myslím si, že ide o milých, slušných a rozvážnych ľudí, ktorí však iných dráždia práve striktnou výchovou dieťaťa.

To Lenkino spievanie dokazovalo, že je v nej čosi veľmi nežné, čo však inak nechce príliš ukazovať. Keby vtedy vedela, že ju z diaľky nakrúcame, asi by nezaspievala. Všetky tieto ľudské momenty som sa snažila dať aj do filmu, aby v ňom nechýbala práve táto linka.

Prekvapila ma Miškova oslava – všetko dokonale zorganizované na dokonalom dvore s dokonalým trávnikom, len mi to prišlo akési strojené a bez emócií.

Ani ja by som nechcela, aby párty môjho dieťaťa vyzerala takto, lenže o tom to je – oni by zase nechceli, aby detská oslava vyzerala tak ako u nás či u vás. Pre nich by to bol možno bordel a hnus, množstvo lietajúcich detí, chaos, neporiadok. Je to o inom životnom prístupe.

Na základe čoho rodičia veria, že tento prístup k dieťaťu zaručene vedie k úspechu, keď do toho vstupuje aj množstvo iných premenných, na ktoré nemajú žiadny vplyv? Dieťa môže ochorieť, dostať sa do zlej partie, v puberte sa môže vzbúriť… možností je veľa.

Na toto som sa Michala opakovane pýtala po večeroch, keď sme skončili s nakrúcaním. Hovorila som mu, že do toho investujú toľko energie a síl, pričom sa im všetko môže v sekunde zrútiť. Život je predsa nevyspytateľný.

Odpovedal mi, že šanca na to, aby Miška naozaj doviedli k úspešnému životu, je asi 0,01 percenta. Jeho vlastná skúsenosť však je, že ak niečomu venoval naozaj veľa úsilia, tak to vyšlo, a preto tomu verí. A že keby to nevyšlo, tak to jednoducho nevyjde, ale za pokus to stojí.

Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila – v žiadnom zábere filmu som si nevšimol, či tá rodina má doma knižky.

Miškovi rodičia takmer žiadne knihy doma nemajú. Výnimkou sú životopisy nejakých slávnych športovcov. Keď sme ich tam najskôr strihli, pôsobilo to, akoby sme im ich tam dodali umelo. Záber sme preto radšej vyhodili. Miško, samozrejme, nejaké knihy má, zväčša ide o encyklopédie.

Číta rozprávky? Sleduje ich v televízii či na počítači? Čítajú mu ich rodičia?

Mama mu číta rozprávky v nemčine. Občas ich aj sleduje, ale aj tie sú v nemčine alebo angličtine. Teraz mi napadlo, či sme vo filme predsa len nemali nechať záber, ako mu mama večer číta. Zrejme by to tých rodičov trochu „poľudštilo“ a zlepšilo by to aj celý film. Okolo každého záberu sme mali nekonečné diskusie, nakoniec sme to tam nedali.

Faktom je, že hoci Miško – minimálne v čase nakrúcania – nemal koníčky, kamarátov, teda klasický detský svet, nepôsobí frustrovane.

Vysvetľujem si to tým, že rodičia sa mu naozaj venujú od rána do večera. Nikdy ho ani na minútu neopustili. Miško navyše nič iné ani nepozná, a čo nepozná, to mu nemôže chýbať. Tretia vec je, že oni ho do tých vecí vôbec nenútia. Tam neexistuje nič také ako zvýšený hlas.

Sama na sebe som si uvedomila, koľkokrát som na vlastného syna zbytočne zvýšila hlas, zatiaľ čo Hanuliakovci na mňa pôsobili ako dobre premazaný stroj, v ktorom sa nič nezadrháva. Keď napríklad Miška nejaká aktivita nebaví, nevyrobí scénu, ale pokojne to povie. Rodičia mu vyjdú v ústrety a nahradia to inou aktivitou.

V tomto ich obdivujem. Považujem sa za liberálneho rodiča, no napriek tomu často rôzne situácie nezvládam. V tejto rodine sa v pohode zvláda všetko, nik tam nekričí, nikomu nepraskajú nervy. Keby sa to stalo čo len raz, bolo by to aj vo filme.

Rodičia Miška vedú k tomu, aby bol vo všetkom najlepší. Lenže on sa začne stretávať aj s neúspechmi, keď nebude vyhrávať, keď sa mu nebude dariť. Aj jeho fyzické a mentálne schopnosti majú nejakú hranicu. Nemôže ho potom vedomie, že zlyhal, totálne zlomiť?

O tom môžeme len filozofovať, lebo nevieme, ako to bude. Niečo sa však dá vypozorovať už dnes. Miško už dva roky hráva hokej so staršími deťmi, ktoré sú o hlavu vyššie; čiže hoci je na tom technicky podobne ako ony, fyzicky na nich ešte nemá. Zažíva preto aj neúspechy a prehry.

Zaujímavé je skôr to, ako mu rodičia neustále zdôrazňujú, že ak sa bude snažiť, tak to vyjde. Áno, v živote sa bežne stáva, že sa človek snaží a ono to aj tak nevyjde.

Dve scény ma dosť zarazili. Prvá bola, keď rodičia Miškovi za odmenu darovali sirénu z NHL. Povedali mu, že také niečo nik iný nemá. Prišlo mi to zbytočne snobské a elitárske. Druhým mrazivým momentom je scéna z auta, keď Miško vidí človeka bez domova vyberať jedlo z kontajnera. Mama mu vysvetľuje, že to je tak preto, lebo sa ten pán nesnažil. Úplne ignoruje odlišné štartovacie čiary v životoch, podmienky na vývoj a podobne.

Aj na mňa to pôsobilo zle. Keď sa však o tom rozprávate priamo s Lenkou a Michalom, zistíte, že takýto je ich životný postoj a plne si za ním stoja. Nedávno sme mali diskusiu v pražskom kine, kde bola aj psychologička a mentálni koučovia, a rozoberalo sa tam, či je v poriadku vychovávať dieťa systémom „niečo za niečo“. Ja s tým napríklad nesúhlasím.

Konfrontovaný s tým však bol aj Michal, ktorý povedal, že si je stopercentne istý týmto spôsobom výchovy, že „niečo za niečo“ je v poriadku, že práve takto funguje skutočný svet. Miška preto učia, že keď sa bude veľmi snažiť, dostane za to odmenu. A ak sa snažiť nebude, skončí ako bezdomovec.

Pritom by stačilo vytiahnuť tisíc príkladov z reálneho života, ktoré dokazujú opak. Aj Michal predsa musí vidieť, koľkí sú dnes nezaslúžene bohatí. Nie preto, že sa snažili, ale preto, že kradli, korumpovali a nemali zábrany. Môže začať od politikov cez privatizérov, darebných podnikateľov, policajtov, prokurátorov a sudcov až po ľudí s povolaním „syn zbohatlíka“. Naopak, mnohí, čo sa snažili, dnes živoria, prípadne sú mŕtvi.

Je to tak, Michal má však pevné postoje, ktorými nik len tak neotrasie. A práve preto sa mi táto rodina veľmi hodila pre môj film.

Keď rodiča posielajú Miška hrať sa, on sa hrať nejde. Ide cvičiť.

Tak to je. Všetci v rodine sú zvyknutí stále niečo robiť v snahe zlepšovať sa. Preto si Miško nevezme hračky, ale ide robiť zhyby. Neraz sa stalo, že sme s rodičmi debatovali a Miško mal polhodinu voľno. Nechcel sedieť pri nás, a tak neustále niekoho volal, aby si s ním šiel do izby zahrať hokej, na klavír a podobne.

Miško jednoducho nie je dieťa, ktoré si len tak ľahne a oddychuje. Takí však nie sú ani jeho rodičia. Všetci sú zvyknutí oddychovať aktívne, nie pasívne.

Tvorcovia filmu Každá minúta života vrátane rodiny Hanuliakovcov. Foto – www.kviff.com/cs/galerie/
Na serveri a2larm.cz o vašom filme napísali, že sa odohráva v uzavretom mikrosvete rodiny, kde pre neúspech nie je miesto. Ani pre solidaritu, empatiu a uvoľnenie.

Nečítala som to, ale uznávam, že počas obdobia nakrúcania filmu to platilo. Dnes by som s tým už nesúhlasila, lebo všetci sa meníme práve tým, ako nám deti rastú. Napríklad Lenka sa už k domácemu vzdelávaniu vrátiť nechce.

V čase nakrúcania sa rodičia k sebe správali veľmi tvrdo. Michal to vysvetľoval tým, že každý deň od rána do večera sú akoby na skialpinistickej súťaži, aby sa ráno vydali na ďalšiu etapu. Jasné, že rovnako sa správal aj Miško. Vo filme je scéna, keď pred spaním požiada, aby mohol ešte urobiť pár zhybov na hrazde. Nebolo to dohodnuté, urobil to spontánne. Tak jednoducho funguje.

Rovnako sa dá vo filme vidieť, ako Lenka každý večer upratuje byt. Je čistotná, všetko chce mať stopercentne upratané. To takisto nie je bežné, najmä ak je celý deň neustále aktívna. Mnohí by padali únavou, ona ide všetko upratať vrátane umývania dlážky. A to je pre mňa vlastne obdivuhodné.

Áno, prekvapovalo ma, že aj keď pripravovala jedlo, kuchynská linka bola dokonale uprataná. Ja, keď varím, mám všade doslova bordel.

Ja tiež. Lenka však okamžite všetko poupratuje. V tom byte máte taký pocit sterility, akoby tam nik ani nežil. Koľkokrát som si hovorila, že keby som si také čosi vymyslela do hraného filmu, diváci by si povedali, že scenárista s architektom sa museli zblázniť. U nich je to však normálne. A im by sa asi nepáčili naše byty.

Keď sme s rodinou boli nakrúcať na dovolenke v Taliansku, vonku bolo 40 stupňov, večer pri nakrúcaní nejakej scény som bola doslova hotová. V tej chvíli som už dokonca prestávala byť milá aj na vlastný štáb. A Lenka? Tá po tom všetkom bola stále milá na Miška, na manžela aj na nás. Chápete – tam, kde by nervozitu nejakého človeka obvykle schytala rodina, tam sa nič také nestalo.

Koľko detí denne vidí svojich rodičov naštvaných, unavených, nervóznych, uponáhľaných? Miško také niečo nevídava. Zrejme je preto zvyknutý pokojne reagovať aj on.

Opäť citujem recenziu z a2larm.cz: „Ak má chlapcova fyzická zdatnosť rastúcu tendenciu, počuje pochvalné máme dobré čísla. Ak sa snaží málo, dočká sa nemilosrdného toto bolo pomalé. O jeho úspešnosti rozhodujú čísla. To, čo sa nedá zmerať, nie je smerodajné. Miškov život je prehľadný, efektívne riadený, s pevne stanovenými míľnikmi. Nie je v ňom priestor pre váhanie, spontánnosť alebo zlyhanie.“

Toto je predstava sveta podľa Michala, ktorý je hlavou rodiny. Akokoľvek sa to môže niekomu nepáčiť, on je presvedčený, že takto je to správne. Server, z ktorého citujete, vyznáva úplne iné životné hodnoty, a tie sú bližšie aj mne. Takisto sa mi nezdá správne pokrok dieťaťa merať len cez čísla.

Lenže vo výsledku je Miško objektívne pred rovesníkmi vo vedomostiach, jazykoch aj športe. O to viac som sa snažila, aby som tým filmom rodinu neodsudzovala. Ukázala som ju takú, aká je, a ostatné je na divákoch, ktorí si spravia vlastný názor. Niečo im môže byť protivné, v inom sa môžu inšpirovať.

Erika Hníková. Foto – www.kviff.com/cs/galerie/
V celom filme Miško plače len raz, a to vtedy, keď zakopne a udrie sa. V tom momente mi napadlo – aha, konečne niečo ľudské. Čo je vlastne prirodzenejšie vo veku 3,5 až 4,5 roka ako plač, respektíve momenty, keď dieťa potrebuje objať, „pofúkať bobo“?

Neuveríte, ale to bol naozaj jediný Miškov plač za celý rok natáčania. Inak ani raz neplakal. Keby áno, všetko by som to nahádzala do filmu, lebo by mu to dodávalo iný náboj, ale nedialo sa to. Ešte aj túto jednu scénu Lenka s Michalom navrhovali vystrihnúť. Vraveli, že vtedy videli Miška plakať asi tretíkrát v živote, že to nie je bežné. Miško totiž nikdy neprejavuje emócie tým, že by si niečo vynucoval nasilu alebo slzami.

Tá scéna sa mi zdala neuveriteľne ľudská. Nakoniec mi dali za pravdu aj rodičia a dohodli sme sa, že vo filme ostane. Niekto si možno myslí, že doma mám množstvo nevyužitého materiálu, kde Miško plače a keď sa rodičia kdesi v predsieni objímajú. Nie, tak to v rodine Hanuliakovcov naozaj nefunguje.

Budete rodinu sledovať ďalej? Dočkáme sa pokračovania Miškovho príbehu po piatich, desiatich či pätnástich rokoch?

Teraz nad tým nepremýšľam, ale druhý diel by bol možno užitočný. To už by sme videli, kam tá výchova viedla, a už by sa k nej mohol vyjadrovať aj sám Miško ako dospelý. V podstate by sme dostali jasné odpovede na všetky otázky, ktoré sme tu dnes otvorili. A rovnako by sme videli, aký je vzťah Hanuliakovcov. Aj pre mňa by to bolo zaujímavé z filmárskeho hľadiska. Hovorila som však s Michalom a povedal mi, že Lenka už nikdy nič nakrúcať nechce, tak neviem. Uvidíme.

Erika Hníková (1976)

Narodila sa v Prahe, vyštudovala Katedru dokumentárnej tvorby na FAMU. Na konte má množstvo oceňovaných dokumentov. Veľkú diskusiu po nedávnom uvedení na festivale v Karlových Varoch vyvolal jej najnovší dokumentárny film Každá minúta života. Film sa premieta aj v kinách na Slovensku.

Flicker
Żubr żuł żuchwą żurawinę

0000010100063539000635560112209208908183089091620890917308909318

mindfuck

0000010100063539000635560112209208908183089091620890917308909201

fascinujuce