Kupil som si dnes ajvar. Nepikantný, pikantný som mal minule tak reku nech to striedam. Myslim, ze sa vo mne prebudila kratkodoba jedla zavislost a budem ho teraz konzumovat asi mesiac. Je to podobne, ako ked pridu olivove mesiace, hummusove mesiace... Proste ku vsetkemu a furt.

Ajvar som prvykrat jedol v Chorvatsku. Po dlhej ceste do Zagrebu snad 10 alebo 12 rokov dozadu. Mali sme v sebe s Rastom par piv a nas hostitel Marko ho vytasil ako tajnu zbran niekedy okolo polnoci. Uplne presne si pamatam ako chutil. Marko povedal, ze ho robila jeho mama. A robila ho fakt dobre, dostal som aj sklicko, ktore potom zmizlo za den a pol.
Marka som prvykrat stretol na sustredeni v 2007mom. Bol velmi zaujimavy clovek so zvlastnou charizmou. Silna osobnost s tazkym osudom, ktory bolo dychat uz na par metrov. Jeho charizmu podtrhoval juzansky vyzor – tmavsia plet, hlboke, tmave oci a ficursky pohlad. Mal mimoriadne hierarchicke spravanie, ako inak – bol to byvaly vojak. Do vojny v juhoslavii narukoval ako 16-rocny. Opytal som sa, ci aj zabil ludi. „Ano“. Vravim kolkych? On ze „zblizka alebo na dialku?“. To sme uz ale mali dovernejsie rozhovory, ktorych sme za nase spolocne casy mali pomerne dost. Marko si ma totiz oblubil a aj ked mozno o tom nechcel rozpravat za triezva, vzdy sa opity o vojne rozhovoril.
Apropo opity, nevedel zaspat bez kombinacie polliter tvrdeho a lieky na bolest. Par krat mi ukazal srapnely, ktore mal este stale v tele. Pred koncom vojny ho zajali a drzali v Srbsku. Bol clenom specialnych jednotiek, takze sa stal vaznom, ktoreho neskor vymenili. Povedal mi, ze ho bili kazdy den az do chvile, ked sa po niekolkych tyzdnoch postavil a zacal si spievat detsku pesnicku, pripraveny na bitku. Odvtedy ho nechali.

Mnohe jeho pribehy zneli neuveritelne, ale mal som moznost spoznat aj jeho spoluvojakov a ti ich potvrdzovali. Mimoriadne si ho vazili a drzali ho v nesmiernej ucte. Bol pre nich lidrom a silnou osobnostou. Coby nie, okrem toho, co si on aj vsetci prezili skladal basne, vydal cedecko vlastnych piestni, venoval sa kaligrafii a hlaholike. Taky vsetranny clovek, ktory mal ale nesmierny sram na dusi.
Nikdy som s nim ale nevedel stravit viac ako 2 alebo 3 dni. Pozyval ma do Chorvatska mnohokrat, ja som vsak po prvom raze zdvorilo odmietal. Mal silne ptsd prepinaky a dobra nalada mu vydrzala zvacsa iba prvych par hodin. Nasledne sa cyklicky tocil v tazkych temach a tazkych veciach, ktore zvladnete raz, dva krat, mozno tri krat... ale cokolvek viac vas stahuje hlbsie do sveta, z ktoreho pre jeho aktera nie je uniku.

Nebol zly clovek. Kazdemu chcel pomahat, len sebe nevedel. Ked mu mama ochorela na raka, predal svoj byt, aby jej zaplatil nejaku experimentalnu liecbu v Cine. Dostala sa z toho, ale on takmer ostal na ulici. V pracach nevydrzal dlho a ani podnikanie mu neslo. Plan, ktory mal bol proste nerentabilny, okrem toho dlhodoba spolupraca s ludmi nebola jeho silna stranka. Prepinaky a ptsd agresivita, ktoru mohlo nastartovat cokolvek.

Potom, ako ho opustila prva zena s kamaratom si nasiel o polovicu mladsiu frajerku a neskor teda druhu manzelku. Mali spolu syna, nazval ho menom greckeho boha vojny. Zivot mu ale velmi nevychadzal. Odkedy mi takmer prepichol v afekte naskrz ruku, bolo mi zatazke s nim udrziavat kontakt a ostal som pri strohych frazach. Aj ked rozumiem jeho stavom, nebolo to prvykrat, ked prekrocil nejaku hranicu. Pocul som o nom neskor mnoho pribehov, ze sedel v base, lebo okradol postara, ze mali financne problemy atd. Ten posledny pribeh vsak prisiel, ked jeho syn nemal ani len 2 roky. Markovo srdce nevydrzalo kombinaciu drog a alkoholu a odisiel za svojimi bratmi z roty. Bolo mi to velmi luto, ale velakrat som sa pytal, ci to nebolo vyslobodenie z bludneho kruhu. Neviem... kto som ja, aby som toto sudil.

Ako som uz vravel, Marko nebol zly clovek. Mal som ho rad pre jeho dobre vlastnosti. Mal som ho rad pre jeho komplexnu osobnost a pribehy, z ktorych som sa vela naucil a vela pochopil. Pre jeho neutichajucu snahu dokazat nieco a zaradit sa niekam. Preto, ako vedel byt zapaleny vo veciach. Mozno nezmyselnych, ale prenho boli vsetkym. Nikto by si nemal prezit to, co si musel prezit on. Co si prezili aj jeho kamarati. Sediet pri stole s tuctom 40 rocnych muzov, z ktorych kazdy bojoval v tom sialenom konflikte bol zazitok na cely zivot. Nie z obdivu k militariam, ani zdaleka. Kvoli tomu, ako z nich salala trauma a specificke prazdno, ktore sa aj tazko popisuje. Ak by ste tam boli, pochopili by ste.

Takze tolko k ajvaru. Najhorsie na nom fakt je to, ze sa rychlo mina. Lyzica-dve-tri a uz je polovica prec. Musim zistit, ci sa niekde neda kupit velke sklo, pripadne si ho mozno spravim sam, lebo mi pride neekologicke hromadit tolko malych skiel. Ale zas zavarat sa mi nechce tiez. Ved ma aj tato mesacna chut prejde a najdem si inu obsesiu.