Niekedy sa vypláca, keď pred deťmi obnažíme svoje skutočné emócie.

Soňa, 39-ročná mama 12-ročného syna a o dva roky mladšej dcéry, sa posledné roky vracala domov so zovretým žalúdkom. Väčšie rodinné podujatia či návštevy prežívala v strese a napätí, rovnako sa cítila, keď brala deti na ihrisko, do cukrárne alebo do kina. Jej manžel Tibor bol na tom podobne.

„Naozaj si nepamätám veľa príležitostí, ktoré sa zaobišli bez toho, aby sa naše deti nevadili, neštuchali, neťahali za vlasy, nežalovali jeden na druhého; dokonca si o sebe vymýšľali zlé veci. Bolo to tak od ich útleho detstva a s vekom sa to zhoršovalo. U nás doma bol stále krik, vadila som sa pre to s Tiborom, moji aj jeho rodičia nám vyčítali, že deti zle vychovávame, susedia na nás zazerali ako na nejakých krkavčích rodičov,“ spomína si Soňa.

Súrodenecké rivalita je koncept známy mnohým rodičom. Niektorí si žiarlivosť na súrodencov pamätajú aj z vlastného detstva. Soňa a Tibor majú obaja po dvoch súrodencoch a všeličo videli aj vo svojom okolí, ale ich deti boli jednoducho rarita.

Hrýzli sa do krvi, naozaj silno sa bili, robili si navzájom kruté kanadské žartíky. Neplatila pri nich žiadna zažitá predstava o poslušnom dievčatku a beťárskom chlapcovi – rany rozdávali obaja rovnako.

Také tiché deti

„Nepreháňam, keď poviem, že sme sa báli, že si ublížia. Najväčší paradox bol, že od škôlky a potom aj v škole nám učiteľky o synovi aj o dcére hovorili, že sú to skôr tiché deti, ktoré pekne vychádzajú s ostatnými. Doma to však vôbec neplatilo,“ hovorí Soňa.

Veľmi sa tým trápila, s Tiborom premýšľali, kde robia chybu. Vyvolávajú medzi deťmi žiarlivosť? Podvedome niekoho preferujú a ten druhý to berie ako krivdu? Deje sa deťom niečo v škole a takto si to „kompenzujú“? Ako je možné, že sú súrodenci na seba ako pes a mačka?

„Prečítali sme stohy článkov o výchove, o súrodeneckých vzťahoch, s deťmi sme sa tom rozprávali – o tom, že súrodenci sú jedni z najbližších a najdôležitejších ľudí v živote, že násilie a krik nie sú v poriadku, že ich máme oboch rovnako radi, a aj o tom, ako nás trápi, že u nás doma sú stále zvady –, ale nič, žiadna zmena. Ja už som bola v stave, že som po nociach plakávala do vankúša, čo som to za mater,“ rozpráva Soňa, ktorá na sebe pozorovala, že rodinná situácia začala negatívne ovplyvňovať aj jej pracovné výkony, správanie ku klientom aj vzťahy s priateľmi. „Ťažko sa vám chodí na nejaké spoločné akcie, keď sa ešte cestou v aute deti povadia a sú zduté.“

Potom prišla korona

Po vypuknutí pandémie koronavírusu si Soňa aj Tibor mysleli, že to nemôžu ustáť. Soňa pracuje na pošte, s deťmi v čase zavretých škôl zostal doma Tibor.

„Vždy keď mi zazvonil telefón alebo prišla správa z Tiborovho čísla, šípila som, že bude zle. Prvé dni to naozaj tak bolo. Tibor musel vystupovať ako hrádza rozdeľujúca deti. Problémy boli s učením, hoci majú každý svoju izbu aj počítač. Popoludní sa hádali, na koho vyšlo nakladanie do umývačky či vynášanie smetí, vadili sa, kto sa pobicykluje na stacionárnom bicykli. Nepomáhal ani presný rozpis aktivít, ktorý sme im prichystali na každý deň,“ opisuje počiatky pandémie Soňa.

Bolo to ešte vyčerpávajúcejšie ako obdobie predtým, a to aj preto, že všetci bolo zatvorení v jednom byte. „V bežných dňoch boli v škole, potom mali krúžky, syn chodil na skauting, takže frekvencia stretnutí bola nižšia. S koronou sme o túto výhodu prišli,“ vraví Soňa.

Po jednej naozaj zlej roztržke medzi deťmi, ktorá nasledovala po ťažkom dni v práci, sa Soňa pred nimi rozplakala. „Nikdy sa mi to nestalo. Ja som pomerne rezervovaná osoba, keď plačem, tak len tak, aby ma nikto nevidel. Vyrástla som v takej rodine, naša rozvedená mama mala dosť zlý život, ale pred nami deťmi nikdy neplakala. Lenže toto bolo nad moje sily, aj nad rokmi vybudovanú a natrénovanú schopnosť nestratiť to.“

Soňa na deťoch videla, že boli šokované. Boli zvyknuté, že na ne zvyšovala hlas, aj bola nahnevaná, urazená, ale jej slzy ešte nezažili. V ten večer boli deti nezvyčajne tiché, dokonca jej nechali na posteli list, že ich to mrzí. „Už toto bolo niečo iné. Vymámiť od nich ako-tak úprimné ospravedlnenie bol vždy boj,“ vraví Soňa.

S deťmi sa neskôr porozprávala o tom, čo sa stalo. Snažila sa im vysvetliť, že nie sú zodpovedné za jej slzy, že len toho bolo na ňu veľa a neudržala sa. „Hoci nie sú práve anjeli, nechcela som, aby sa cítili vinovato. Na druhej strane sú už obaja dosť veľkí a rozumní na to, aby pochopili, že ich výčiny v ten deň boli možno poslednou kvapkou.“

Ako plakať pred deťmi

Viacerí psychológovia z praxe upozorňujú, že pre všetkých náročné obdobie pandémie koronavírusu môže častejšie ako inokedy vyvolať situácie, keď to rodič takzvane nezvládne a rozplače sa rovno pred deťmi. Je to ľudské, ale odporúča sa, aby po tom nasledovalo vysvetlenie.

Hlavne menšie deti, ktoré sú prirodzene egocentrické (je to vývojová fáza), si môžu myslieť, že za slzy rodičov sú zodpovedné ony. Im treba vysvetliť, že mama alebo otec sa rozplakali preto, lebo sú unavení, niečo sa im nepodarilo v práci (tu sa dá použiť príklad – „Pamätáš si, aký si bol smutný a aj si plakal, keď ti padol domček z kociek?“) alebo sa niečo stalo ich dobrému priateľovi.

Väčším deťom sa dá zase povedať, že plač niekedy pomáha, netreba sa zaň hanbiť a je lepší ako smútok, hnev či strach zadržiavať v sebe. Hlavne v takej situácii, ako je pandémia koronavírusu.

Soňa hovorí, že jej plač pred deťmi sa napokon ukázal ako formatívny zážitok. Od minulého leta sú už trochu iné.

„Nehovorím, že sa zmenili zo dňa na deň, to by asi ani nebolo celkom normálne, ale je to výrazne lepšie. Vidíme na nich, že sa snažia, že viac rozmýšľajú, kým niečo povedia alebo urobia, spory si vybavujú medzi sebou a už na seba toľko nežalujú. Neviem, či je za to zodpovedný len môj plač alebo či racionálne uvedomili, že pandémia len tak nezmizne a budú musieť byť spolu v jednom byte dlhšie, ako by si mysleli, alebo či kvôli tejto netypickej situácii rýchlejšie dospeli. V každom prípade je u nás tichšie, pokojnejšie, pohodovejšie ako kedykoľvek predtým.“

src:https://dennikn.sk/2302304/pribeh-stastnej-mamy-pred-koronou-boli-moje-deti-na-seba-ako-pes-a-macka-teraz-je-to-inak/