Svetlonos
„To skúsil sedliak z Priboviec, keď raz doviezol drevo na pílu a z píly už pozde večer domov uháňal. Len ti tu raz obzrie sa a vidí, že ho akési svetielko doháňa. Ten poháňal a svetielko vždy bližšie za ním, až naposled už na samých zadných kolesách sedel. Aj zazrel ho ešte raz a bol to chlapček s lampášikom. Už ani čihi, ani hota nevládal vypovedať a len tak zdýmal od ľaku. Ale pri dedine chlapec zosadnul a pustil sa po bažinách, kade by ho vraj ľudia naháňať nemohli, keď už raz aspoň jednému človeku strachu nahnal.“

Svetlonos – bludné, mihotavé a poskakujúce svetielko, ktoré sa objavuje počas noci v okolí vodných plôch, močarísk, v lesných húštinách, cintorínoch alebo pri ceste pri tlejúcich stromoch. V ľudovom rozprávaní bol svetlonos vyobrazený ako démonická bytosť, často pomenovaný ako bludička, svetlá noc, svetielko. Niektorí svedkovia ho opisovali ako malého chlapca so žeravými očami, ktorý pred zrakom pozorovateľa rástol do nadprirodzenej podoby. V iných poverách je vyobrazený ako modravý plamienok, ktorý poskakuje po močiaroch s úmyslom človeka zviesť. Niekedy vraj prechádzal cez rieku a vznášal sa nad ňou ako vták a vydával pri tom slabý, praskavý zvuk ako horiaca živica. Keď sa k nemu niekto priblížil, svetlo zhaslo a  onedlho sa objavilo o kúsok ďalej. Na území Čiech sa jeho zobrazenie líšilo v závislosti od regiónu. Vo Vitíne alebo na Rychnovsku sa napríklad verilo, že zíza ako malé deti držiace v ruke horiace metly, metajúce nimi okolo. Na Morave sa zase tradovalo, že malí mužíčkovia mávajú na prsiach lucernu, ktorá človeka zavedie do močiarov a náhle zmizne.

Podľa ďalších povier mali moc najmä nad ľuďmi, ktorí nemali čisté svedomie. Svetlonosi lákali ľudí nielen svetlom, ale aj rôznymi zvukmi, napríklad plačom, volaním po mene a podobne. Úmyselne alebo nechtiac ich taktiež mohol privolať človek, ktorý po zotmení zahvízdal. Ich prítomnosti sa dalo zbaviť buď kliatbou, alebo myšlienkou na človeka, s ktorým dotyčný jedol veľkonočné vajce či štedrovečerný pokrm. Pomôcť mohla i náboženská pieseň, alebo ak sa človek trikrát prežehnal, prevenciou však vedeli byť aj obrátené kapsy, z ktorých sa vysypali odrobinky chleba. Niektoré svedectvá potvrdzujú aj hodený nôž alebo nožnice, klobúk či čapicu. Neodporúčalo sa do svetlonosov hádzať kameň alebo strieľať. Objavovali sa vždy v nepárnom počte a najviac ich bolo vidno počas adventu. Niekde sa tvrdilo, že vyliezajú na Štedrý večer o polnoci z bahna. Na cintoríne sa zjavovali často na Dušičky.

Ďalšie ľudové vyobrazenie ich pôvodu vychádzalo z povier, že ide o duše ľudí, ktorí nešťastne zomreli neprirodzenou, predčasnou, neraz násilnou smrťou a nenašli po smrti pokoj, alebo išlo najmä o nepokrstené deti (vykúpiť ich mohlo iba pokropenie svätenou vodou). Duše týchto detí, často v podobe plamienkov, lákali do bahna svojich rodičov, ak sa previnili tým, že ich nepokrstili. Okolo Bělej v Čechách sa verilo, že bludičky sú duše zomrelých obesencov alebo utopených ľudí, ktoré diabol najal, aby ľudí lákali k nemu do bahien. Súdili, že ide o duše samovrahov, ktorí vykonávajú na cintorínoch slávnosti. Inde to zase boli duše lakomcov, ktorí svoje poklady strážili tak dlho, až sa ich zmocnil niekto iný. V niektorých častiach Moravy kolovala predstava, že ide o tzv. slibky – duše krásnych dievčat, ktoré milenci opustili, a ony sa pomstili za nevernú lásku najmä na mládencoch, ktorých zaviedli do močiarov a tam ich utopili. V tejto oblasti sa rovnako tradovalo, že svetlonosi sú pyšní anjeli, ktorí boli zvrhnutí z neba a spadli na medze alebo do tŕnia. Rozšírená bola i predstava, že ide o horiace poklady. Na Morave sa verilo, že na miestach, kde je zakopaný poklad alebo peniaze, vyšľaháva najmä v noci zo zeme modrozelený plamienok. Zmocniť sa ho dalo za predpokladu, že sa do plamienka vhodil ruženec, biela šatka alebo chleba.
Predstavy, že duše zomretých spolupôsobia v prírodných silách, boli všeobecne rozšíreným presvedčením. Na severe a východe Slovenska sa predstava o svetlonosoch dávala do súvislosti s dušami ľudí, ktorí počas života presúvali medze na poliach na úkor suseda, resp. s dušami zememeračov, ktorí nespravodlivo vymeriavali pôdu pri úpravách pozemkov a komasáciách¹. Ojedinele sa vyskytovala predstava o svetlonosoch kostolníkoch, ktorým horia palce, lebo svietili doma sviecami ukradnutými v kostole.
________________________________________________________________________________________________________
¹ Sceľovanie rozptýlených pozemkov jedného majiteľa s cieľom technologicky efektívnejšie obrábať pôdu

Použitá literatúra:
BOTÍK, J., SLAVKOVSKÝ, P. : Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1995.
GAŠPARÍKOVÁ, V. : Katalóg slovenskej ľudovej prózy. Bratislava: Národopisný ústav SAV. 1991.

⁕
Bošácki vodníci
"Vodný muž zdržuje sa vo vodách, ale vychádza aj medzi ľudí, ba chodieva aj na trhy a na jarmoky do Nového Mesta, a s rúchom a výzorom nelíši sa od iných ľudí. Len po tom poznať vodného muža, že mu vždy a čoby ako jasno a horúco bolo, z ľavého krídla haleny alebo kabáta voda oteká. Vyše Podhradia na zbehovej pristavuje vodný muž kopaničiarov v noci domov idúcich. Nebohého Frantu z Grúňa, ktorého som dobre poznal, pochytil vraj vyše dediny pri mlyne na Bánovčeku vodný muž a pasoval sa s ním, halenu mu strhol a stiahol ho so sebou do hlbokého potoka, kde sa po vode hrúžali, len tak to člapotalo. Až keď sa kopaničiarovi aj kapsa odtrhla, akosi sa vyslobodil z objatia vodného muža a dobehol domov celý domáčaný, bez haleny a bez kapsy."

Vodník (niekde uvádzaný aj ako vodnár, hastrman, vodný človek, topelec a pod.) sa objavuje v našich rozprávkach a rozprávaniach od nepamäti. Viazal sa k vodnému živlu a zväčša išlo o bytosť negatívnu, zriedka neutrálnu, nikdy však nie dobrú. Jeho pôvod sa väčšinou neuvádza, iba sporadicky ho považovali za samovraha, ktorý sa utopil. V ľudových predstavách vystupoval takmer vždy v antropomorfnej¹ podobe s viac či menej nápadnými charakteristickými črtami. Vodníci radi chodili medzi ľudí – na jarmoky, zábavy, ba i na vohľady, pretože si medzi ľuďmi nezriedka hľadali ženu. Ján Michálek, ktorý sa dlhodobo zaoberal zbieraním očitých svedectiev, uvádza príbeh z Viesky v Radošovcach. Na brehu, ktorý miestni volali Čup, strašili vodníci. Človek, ktorý sa tam zašiel kúpať, videl, ako z vody vylieza zelený pán. Vodník ho ihneď zobral a viac sa už človek nevrátil.

Predstavy o vodníkoch sa iba málokedy líšili. Na niektorých miestach Slovenska mu podľa miestnych predstáv kvapkala z klobúka a košele voda, inde si ho predstavovali ako chlapa so zelenými vlasmi a mútnymi očami, ktorému voda kvapká z malíčka ľavej ruky alebo obrasteného po celom tele dlhými strapatými chlpmi, ktoré si sušil na skalách. Duše utopených držal pod hrnčekmi vo svojom obydlí pod vodou (Horváthová, 1975).
Ďalej sa spomína, že bol drobnej postavy s dlhými zelenými vlasmi, sediaci na vŕbe alebo vynárajúci sa z potoka, číhajúc na svoju obeť.

Bošácou preteká potok Bošáčka, ktorý bol kedysi oveľa mohutnejší a v jeho okolí sa vyskytovali rozsiahle močiare². I preto tu prítomnosť vodníkov nebola výnimkou. Zásluhu na tomto poznaní má najmä dlhoročná tradícia zaznamenávania týchto príbehov, ktorá sa ťahá už od dôb štúrovcov a Holubyho. Očitých svedectiev sa však do dnešných dní zachovalo pomerne málo. Jarmila Mináriková je rodená Bošáčanka a autorka viacerých publikácií o mýtických bytostiach z prostredia kopaníc – predovšetkým Bošáce. Jej práca nadväzuje na zápisky Petra Dzuráka, ktorý dlhodobo spisoval a mapoval lokality týchto bytostí na kopaniciach. Narodil sa v Bošáci v roku 1922 a patrí k významným národopiscom Slovenska. „K zapisovaniu ma neustále nabádal môj otec. Ja som mala, samozrejme, iné záujmy a akosi sa mi nechcelo. Kamkoľvek som však prišla, každá babka rozprávala o Dzurákovi. To, čo vedel on, som chcela vedieť aj ja. Zákonite sa nám naše poznatky začali prekrývať a napokon sa nám skrížili i cesty. Po smrti pána Dzuráka mi jeho manželka venovala všetky jeho kroniky a zápisy,“ začína rozprávať pani Mináriková a popri tom nám na tanier nakladá čerstvo napečený cipolek³, ktorý predstavoval ochranu pred vodníkmi a z hroziaceho únosu pomohol vyviaznuť aj Frantovi z Grúňa. Ten ho pojedol za „sedemkrát“ a vraj len vďaka tomu sa mu podarilo nad vodníkom zvíťaziť. „Zo zápisov Dzuráka čerpalo i viacero autorov, etnografov alebo spisovateľov. Nikto iný už nič nové nevymyslel, všetko to pochádzalo od neho,“ pokračuje pani Mináriková. „Viedla som si aj vlastné zápisy a to, čo sa líšilo, som dopĺňala. Pán Dzurák písal viac fakticky, ja som to premieňala do príbehov.“

Stretnutia s vodníkmi sú v Bošáckej doline zaznamenané najmä v časti Červené pod Zbehovou a na poli pri Zbojišťách napravo od kopca Bánovček, ktorý bol vysoký ako bošácka kostolná veža. V miestach, kde sa bošácky potok stáča do pravého uhla, bol vodník videný viackrát. Veľmi senzitívne vnímali tieto bytosti zvieratá (na dedine hlavne kravy, kone, voly), ako aj iné démonické a polodémonické bytosti, ktoré bez zrejmého dôvodu zastali a nechceli ísť ďalej. Vodníka pri Bánovčeku svedkovia často stretávali v piatok (kedy vraj majú temné sily najväčšiu silu) alebo na pravé poludnie.
S vodníkmi nebolo radno sa zahrávať. Dokumentuje to aj príbeh dedinčana Hodála, ktorý sa so skupinou viacerých mužov vracal z trhu, a keď prechádzali s koňmi okolo potoka, kde sa vŕby skláňajú k vode, uvidel malého drobného mužíčka, ktorý oplakával svoje deti. Údajne ho striasol a zabalil do vozovej plachty. Po tom, čo volal na kolónu pred ním, každý radšej len šibol a uháňal preč. Rozhodol sa vodníkom pochváliť aspoň v miestnej krčme. Sotva to však v krčme vyslovil, v momente tam nebolo ani krčmára, ani žiadnej inej nohy. Keď sa vrátil späť a plachtu rozbalil, uvidel tam zabaleného žobráka, ktorého podobu vodník využil. V tom okamihu vodník vyskočil a utiekol do potoka. O pár dní na to Hodál zomrel.

Dojedáme cipolek a vydávame sa s pani Minárikovou k Bošáčke. „Pamätám si, že mi babička vravievala o vodníkovi krížom cez cestu. Vtedy tam boli tône a prehodený kmeň stromu, ktorý slúžil ako lávka na druhú stranu. Bývali tam Beňovičovci a  fungoval tam i mlyn. Pri tôni kúsok od lávky nad potokom sedával vodník, ktorý kvílil za deťmi.“ Dnes na tom mieste stojí kovový most a hustý porast kríkov a stromov zmizol. Okolie pohltili rodinné domy a chodníky. Bošácky potok bol práve v pokojnom stave, inak dokáže stúpnuť aj o niekoľko metrov, ba dokonca zaplaviť dedinu.

Posledný ústne zachovaný prípad stretnutia pochádza od Jána Juríka, ktorý uvidel vodníka v roku 1924 ako desaťročný chlapec. Na poludnie išli s mamou okolo kopca Lovíchovec a ako prechádzali s kravami popri potoku, zbadali vodníka. Potichu ho obišli a keď sa otočili, už ho tam nebolo.
________________________________________________________________________________________________________
¹ Antropomorfné zobrazenie – personifikácia magických síl
² Dôkazom je aj časť Bošáce – Močáre
³ Cipolek alebo aj poslinek – pečené kúsky cesta, ktoré poostávali pri robení koláča

Použitá literatúra:
Kolektív autorov. Slovensko: Ľud – II. časť. Bratislava. 1975: Emília Horváthová – Zvykoslovie a povery.
Melicherčík, A.: Slovenský folklór. Chrestomatia. Bratislava 1959.
Michálek, J.: Na krížnych cestách: Poverové rozprávanie slovenského ľudu. Tatran.