Oidipov komplex bol pôvodne Freudovou odpoveďou na nevedomé požiadavky jeho pacientov. Symptómy majú kódovať skryté priania, ktorých realizácia bola zakázaná ako tabu incestu. Dnes už vieme, že známa killdaddy-fuckmommy schéma sa len ťažko dala nájsť v jeho konkrétnych chorobopisoch, preto ju rozvinul najmä v prehistorickej kultúrno-antropologickej podobe otcovraždy, ktorá sa fylogeneticky mala predávať generáciami, keď si ju mohol každý nevedome osvojiť. Takáto podoba je však predzvesťou samej hysterickej štruktúry: hysterička povzbudzujúca svojho otca do role kompletného Pána situácie bez chýb. Problém je, keď v realite oproti sedí zlomený muž plný otvorených pochybení a nedostatkov. Oidipov komplex v takejto podobe nie je nič viac ako (Freudova) neurotická odpoveď, ktorej sa treba zbaviť ako určujúcej schémy.
Na druhej strane, otázka Oidipovho komplexu sa nedá celkom odstrániť. Zdá sa, že jeho Freudova podoba nie je len vyjadrením dobovej viktoriánskej morálky, ale hra určitej socializačnej schémy sa vždy vyskytuje v utváraní seba do dospelej podoby. Ak máme od narodenia “nedokončené” stvorenie bez zvieracieho inštinktu, získavanie identity je náročný bezcieľny proces s neistým výsledkom. Tu niekde sa v psychoanalýze skrýva odvrhnutie každej normality, pretože identita je vždy kompromisom teda patologickým zmierením. S čím? Dieťa nie je celkom zbavené pudov, ale v porovnaní s inštinktami sú pudy “tupé”, nemajú ohraničenie, možnosť naplnenia a ani cieľ, a musia byť preložené do symbolickej roviny, aby sa ich človek naučil zvládať a získal nad sebou autonómiu. Preto sa nevyhneme štrukturálnemu odcudzeniu vždy, keď chceme hovoriť o kultúrnom tvorovi (a tým sme všetci).
Pudy sú od začiatku “prerozprávané” cez požiadavky druhého/rodiča. Najčastejšie matka učí dieťa zvládať pudy svojou starostlivosťou. Premieňa neurčité núdzne telo na známe body, cez ktoré sa dajú komunikovať jeho pudy takto preložené na potreby- dieťa získava kontakt s prvými špecifickými telesnými prepismi, a tým aj prvú možnosť kontroly, ale na druhej strane ostáva celkom odkázané na matku ako sprostredkovateľa zrkadliacej signifikácie.
Lacan videl v matke najskôr zdroj nebezpečnej imaginárnej identifikácie (ja som ty a ty si ja), kde schéma Oidipovho komplexu zohrala inú rolu ako Freuda: nie ochrana pred silným otcom hroziacim kastráciou, ale matkou, od ktorej sa bolo treba vymaniť z jej starostlivostného zovretia. Dôraz je kladený na úzkosť zo zadusenia druhým. Ale netreba zabúdať na pozitívnu rolu matky, ktorej nedostatok sa u dieťaťa prejavuje vo forme úzkosti z oddelenia- bez matky alebo iného primárneho blízkeho to nepôjde. Hrozbou teda nie je samotná matka, ale spôsob ako sa dieťa v konečnom dôsledku vysporiada s pudmi, špeciálne s ich prebytočnou stránkou, ktorú nové signifikácie do potrieb nedostatočne pokrývajú. A je zjavné, že pre dieťa od začiatku matka nie je dostatočnou odpoveďou, pretože nevie pre dieťa sprostredkovať CELOK a od začiatku mu ukazuje cestu Nedostatku; potreby nikdy celkom nesaturujú a nepokrývajú volanie pudu.
Preto je v tejto duálnej schéme potrebný tretí prvok, ktorý by v pravom zmysle slova rozohral hru už nie potrieb, ale túžby. Tu niekde nachádzame Freudove nevedomé zhrozenie nad upadnutým patriarchom, ktorého neuroticky odvodil od všemocného Reálneho Otca, ktorého bolo treba v minulosti zavraždiť, za čo máme doteraz pykať v podobe rozhasenej kultúry.
Ak tento všeotec nie je dedičný nevedomý imprint, čo teda je? Je zákazom, ale nie v negatívnom hroziacom zmysle, ale pozitívnom zakladajúcom zmysle: slabý otec nestriehne nad hrozbou incestu, ani zo strany dieťa, ani zo strany matky. Zákaz sa paradoxne pre dieťa stáva opornou barličkou z duálneho zajatia ja-ty k Druhému, teda táto prohibícia musí byť predstieraná: otec nie je ten, kto má jediný výsostné právo používať penis, ale je nositeľom Phallusu- symbolickej kastrácie. Dieťa od počiatku odcudzené a na prvej úrovni emancipované od svojho tela matkou, má na druhej úrovni ďalšiu únikovú cestu od disonancie s matkou, identifikáciou cez Druhého druhého.
Problémom ale aj potenciálnym riešením je, že to čo ponúka otec nie je prísľub väčšieho naplnenia, ale len ďalšie odcudzenie, už iné založené na túžbe, ktoré umožňuje pomocou signifikácie väčšiu flexibilitu vyjadrenia pudovosti- čím ideme ďalej od stvorenia, tým je riešením prijatie väčšej miery tejto štrukturálnej nemožnosti celku.
Takáto trojuholníková schéma má už ďaleko od Freudovho Oidipa. No stále je tu nutnosť prohibície, pretože chýba priamy prístup k realizácii slasti v plnej miere, ktorá ide poza základný princíp slasti a a hraničí vo svojej nerealizovateľnej podobe Jouissance so smrťou. Otázka znie, či musí byť vždy túžba vyjadrená takto s prohibičným základom a či netreba prihliadať na širšie pochopenie represívnej mriežky, či nemôže mať aj svoje pozitívne kreatívne vyjadrenie, ktoré sa neviaže len na úzku situáciu v rodine, ktoré by prohibíciu chápalo len ako určité historicky špecifické vyjadrenie. Čo na to D&G?