Ľutujem, že som sa stala mamou. Dúfam, že moje deti to nikdy nepocítia
Jana ShemeshJANA SHEMESH
Ľudí, ktorí zistili, že vlastne ani nechceli byť rodičmi, je viac, ako by sme si mysleli. Len sa o tom veľa nehovorí.
Najprv bolo všetko tak, ako si Ivana myslela, že má byť. Krátko po tridsiatke sa vydala za dlhoročného priateľa, po necelých dvoch rokoch manželstva otehotnela a porodila dvojčatá. Zostala s nimi rok a pol doma, najala im opatrovateľku a do troch rokov, kým nastúpili do škôlky, pracovala len na pol úväzku, aby sa im mohla venovať. Dnes sú jej päťroční chlapci zdraví, šikovní a roztomilí.
Ivanino manželstvo je v poriadku, celkom sa im darí zladiť starostlivosť o deti s chvíľami, ktoré majú len pre seba. Má dobrú prácu, chápavého šéfa aj nadštandardný príjem. Jej rodičia sú svižní penzisti, v jej ani v manželovej najbližšej rodine neriešia žiadne vážne choroby, vzťahové problémy ani ekonomickú nepohodu. Má malý, ale verný okruh priateliek a priateľov.
„Napriek tomu všetkému som roky nebola šťastná, respektíve nie som šťastná ani dnes. Viem, že ma za to veľa ľudí bude odsudzovať, ale po skutočne poctivej a tvrdej konfrontácii samej so sebou som zistila, že svoje pocity nešťastia a nespokojnosti spájam s tým, že mám deti. Rovnako hovorím, že svoje deti nadovšetko milujem a vôbec to nie je ich vina. V podstate je to o mne. O tom, že ma rola matky nenaplnila, ako som očakávala. V niektorých chvíľach sa nespoznávam a je mi ľúto za osobou, ktorou som bola predtým,“ hovorí Ivana.
Som beštia?
Chápe, že väčšinu ľudí, ktorí boli rovnako ako ona vychovávaní a spoločnosťou uisťovaní v tom, že rodičovstvo a osobitne materstvo je nevyhnutná súčasť „šťastnej dospelosti“, jej slová asi pobúria.
„Sama som si tým prešla. Pýtala som sa, či som beštia, čo som to za človeka, za ženu, že sa takto rúham,“ priznáva sa Ivana.
Potom začala pátrať. Neverila, že by sa mohla zveriť manželovi, kamarátkam a vôbec nie mame. „Prišiel na rad internet. Tam som objavila uzavreté skupiny, v ktorých sa ľudia zdôverovali s tým, že ľutujú, že majú deti. Netvrdím, že ma to potešilo, ale prišla akási úľava, že v tom nie som sama. Hoci dôvody tam mali rodičia rôzne, podstatné bolo, že nikto nikoho neodsudzoval. To je v ostrom kontraste s tým, čo nastalo po tom, čo som nabrala odvahu a zverila sa jednej kamarátke. Povedala mi, že som chorá na hlavu,“ vraví Ivana.
Štúdie ukazujú, že rodičov ako Ivana je viac, ako by sme si mysleli, čo je spôsobené tým, že o tejto téme sa málokto odhodlá verejne hovoriť. Stále je to obrovské tabu, stále je to niečo, čo si málokto prizná a radšej to zahrabe hlboko vo svojom vnútri.
Dôvody, pre ktoré ľudia ľutujú, že sa stali rodičmi, sú rôzne a často súvisia aj s načasovaním a s okolnosťami tohto míľnika. Niektorí ľudia sa jednoducho stanú rodičmi v príliš mladom veku, sú vzťahy, v ktorých sa tehotenstvo „pritrafí“ neplánovane, občas dokonca aj v štádiu, keď je vzťah narušený či smeruje k zániku. Sú ľudia, ktorí ľutujú, že mali dieťa s konkrétnym partnerom alebo partnerkou. O ľútosti hovoria aj tí, ktorých dieťa má vážne chronické zdravotné problémy a trpí.
A potom je síce menšia, ale stále existujúca skupina rodičov bez zjavného „dôvodu“ ľútosti. „Asi k nim patrím aj ja“, hovorí Ivana. „O to viac mi je to ťažké vysvetliť, o to viac ma to trápi. Od detstva som vedela, že raz budem mať deti. Hrávala som sa s bábikami, kočíkovala ich, prezliekala. V istom veku som si už začala hľadať partnera, s ktorým by som chcela mať dieťa. Naše deti boli plánované, veľmi som sa tešila, keď som uvidela výsledky tehotenského testu. Lenže po ich narodení som cítila prázdnotu. Najprv som si myslela, že je to baby blues alebo popôrodná depresia, alebo len vyčerpanosť. Lenže to tak nebolo. Ja som nebola depresívna, nemala som problém fungovať, aktivity okolo detí alebo starostlivosti o seba neboli nad moje sily. Toto bolo čosi iné a neprešlo to dodnes,“ vraví.
Som pripravená dať zo seba maximum
Najbližšie k jej pocitom je asi to, že materstvo ju nenapĺňa, že ním neobjavila žiadnu skrytú komnatu svojej osobnosti, že ju deprimuje oslava materstva, ktorá je ešte stále všadeprítomná. Chýba jej sloboda a nemyslí tým slobodu robiť, čo chce a nemusieť brať ohľad na deti, ale skutočne hlbokú slobodu. Nechce byť ani ženou, čo sa obetuje pre deti a rodinu, hoci priznáva, že nakoniec tak zrejme dopadne.
To, že Ivana toto všetko prežíva, nevie nikto. „Bojím sa o tom hovoriť s blízkymi, lebo viem čo bude nasledovať. Reči, že som sebecká, šibnutá, o čo mi vlastne ide, čo mi vlastne chýba a čo nie som ticho a neteším sa, že mám dve krásne deti, veď toľko ľudí túto výsadu nemá. Netuším ani, ako by zareagoval môj manžel.“
Ako hovorí, nikto zrejme ani nemá šancu vidieť, že niečo nie je v poriadku. „Navonok som mama, ktorá sa o deti stará, trávi s nimi veľa voľného času, zaujíma sa, čo prežívajú, chce vedieť, čo ich baví. Ale vo vnútri viem, že je to nasilu a preto, že sa to odo mňa očakáva, a preto, že tak sa správajú mamy z môjho sociálneho prostredia a takmer všetky moje kamarátky. Je to náročné. Veľmi sa obávam, že deti to vycítia, že ich to poznačí, a na druhej strane dúfam v zázrak, že to nikdy nepocítia, ale to si asi len nahováram, aby som to nejako prežila.“
Nevie, aké je z tejto situácie východisko. „Prečítala som možno stovky kníh o rodičovstve aj o tom, že naša predstava, že každá žena sa narodí s materinským inštinktom, sa neopiera o realitu a je to skôr presadzovanie nejakého sociálneho konštruktu ako čosi „biologické“. To som tušila, ale nikdy by som si nepomyslela, že budem jednou z tých žien, ktoré materstvo zvlášť neteší. Na jednom internetovom fóre som si prečítala, že všetci ženám hovoria, ako budú ľutovať, že nemajú deti, ale nikto im nepovie, že môžu ľutovať aj to, že ich majú,“ vraví Ivana.
Pre svoje deti je pripravená urobiť maximum a dať im to najlepšie. „Bola by som však oveľa spokojnejšia, keby som z toho mala hlbšie potešenie a pocit naplnenia.“
Podľa nej má podobné stavy veľa žien, hoci možno nie dlhodobo ako ona, len o tom nechcú hovoriť.
Meno respondentky sme na jej žiadosť zmenili.
