tak ako niekedy dokazem mat skvelu naladu, ked vsetko ma riesenie aj ked ho vobec netreba, tak inokedy a stale castejsie dochadza k dnom, ked nicomu nevidim svetlu stranku, vsetko je strasne zamotane a bezutesne, az sa desim vlastnych myslienkovych pochodov. Neviem co s tym robit, co je dovod. Je to mozno z toho prebytku volneho casu, ktory neviem naraz nijak spracovat. Cim ma clovek viac prace, tym viac inych veci stihne spravit. Nechcem uz oddychovat a uzivat si prazdnin ani jeden den. Chcem nieco robit, spoznavat, bavit sa, pracovat, ale je mi zo mna zle, ze pre to nedokazem vobec nic spravit. Za tych zopar rokov, co fungujem, som sa nenaucila niekam prist a povedat, ze tu chcem pracovat, alebo hocico ine. Mam nejaku zabranu, ze sa mi to nechce, aj ked pritom omnoho viac sa mi nechce zostat doma a privela nad vsetkym rozmyslat. Keby sa tak dali vypnut myslienky. Alebo ved ja by som ich aj hocikomu dala, keby chcel. Aj by som kupila peknu lesklu tasticku s kartickou na napisanie venovania, a mozno aj nejaku kyticku konvaliniek od tety pred tescom. Vsetko by som do nej nasypala, utrieasla, aby sa daco nahodou nevytratilo a so spokojnym usmevom, drziac ju celou rukou podala prijemcovi. A ak by sa potesil, tak ja by som bola este omnoho viac potesenejsia a taketo balicky rozdavala kdetade po uliciach, sadoch a lukach. Prazdniny mi odohnali aj vsetky tvorive tendencie. Vsetky sa len tak pohojdavaju na hladine nejakej vody, ktora ich odnasa k horizontu. Tam potom zan zabocia, prestrikuju celym povrchom zeme a mozno o nejaky dlhy cas doplavaju v nejakej zmenenej podobe spat ku mne. Uz sa velmi tesim, skackam znozmo od radosti a neviem sa dockat, kedy to pride. Prosim nieco, nech nieco nahle zmeni a nech ked sa dnes rano zobudim, cela ta dekada nepeknych dni bude zachytena na kmeni nejakeho stromu stabilne rastuceho z tej vody a chvilku tam aj zostane.