„Babička, ako môžem nájsť pokoj?“
„Nehľadaj pokoj, dieťa moje. Je to on, kto ťa hľadá. Ty sa však príliš dobre skrývaš za múrmi strachu a starostí. Skús vyjsť von bez bariér a ochranny. Až tak ťa konečne bude môcť nájsť."
„Bez ochrany však riskujem zranenie."
„Rany otvárajú tvoj vnútorný svet. To je miesto, kam môže vstúpiť pokoj. Niet preň iných dverí.“
„To však bolí, nemyslím si, že to dokážem. Neexistujú iné spôsoby?“
,,Môžeš sa rozhodnúť žiť predstavou falošného pokoja, kde je všetko nehybné, vždy rovnaké, sterilné. Ak budeš s týmto spokojná, tvoj úkryt bude čoraz nedobytnejší. Nič a nikto ťa nebude môcť osloviť. Budeš stále viac uzavretá a pokoj, ten skutočný, nebude schopný nájsť ťa. Ani bolesť nebude môcť do teba vojsť. Chceš takto žiť?"
„Nie, babička ... Tak ma nauč, ako znášať rany."
,,Dieťa moje, rany ti otvárajú srdce. Upozorňujú na to podstatné, nútia ťa zastaviť, sústrediť sa, mlčať. Vedú ťa do tvojho vnútra, aby si spoznávala samú seba, dotýkala sa kútov, ktoré si nikdy predtým nevidela. Pripravujú červený koberec pre tvoj najautentickejší, skutočný pokoj. Vždy dôveruj svojim ranám. Váž si bolesti, prišli, aby si spoznala jediného učiteľa, ktorý ťa dokáže urobiť šťastnou. Seba! “ .... Elena Bernabè