Tento poučný príbeh sa pred pár rokmi ocitol v časopise Chvíľka pre teba, v rubrike skutočné príhody

Raz na jeseň mi zavolal kamarát, vášnivý turista Rado. S nadšením v hlase mi oznámil, že niekde v Malých Karpatoch objavil jaskyňu. Bola síce uzavretá mrežou, ale zámok bol zhrdzavený a Radovi sa ho za pomoci geologického kladivka podarilo vylomiť. Vzhľadom na blížiacu sa noc nemal čas na prieskum, ale naplánoval výpravu na najbližší víkend a pozval ma so sebou. Samozrejme som súhlasil.

Bohužiaľ v sobotu ráno sa mi po predchádzajúcej oslave nepodarilo opustiť posteľ a tak Rado išiel sám. Bol som zvedavý na popis jaskyne, ale Rado sa niekoľko dní neozýval a mobil mal nedostupný. Nakoniec som sa dovolal jeho matke, ktorá mi oznámila, že Rado vážne ochorel a leží na Kramároch. Jeho stav sa nezlepšoval a dokonca po niekoľkých týždňoch hrozilo, že upadne do kómy.

Radova jaskyňa ma neprestávala priťahovať. Napokon som sa jedného chladného novembrového dňa vybral do lesa sám. Rado mi počas prvého telefonátu zhruba popísal, ako sa k jaskyni dá dostať. Išiel som po turistickej značke až na hrebeň, potom som zbehol do susednej doliny, vystúpal do vedľajšej roklinky a skúmal svahy nado mnou. No jaskyňu som nevidel, musel som si Radove inštrukcie zle zapamätať. Vrátil som sa naspäť a postupne preskúmal všetky bočné doliny. Nakoniec začalo pršať – dážď ma zastihol skoro na hrebeni. Rozhodol som sa pre dnešok to vzdať a začal som sa naverímvboha spúšťať najkratšou cestou dole. A v tom som ju našiel – vchod bol ukrytý medzi skalami, takže ho skoro nebolo vidno. Mrežované dvere boli otvorené, zaujala ma na nich tabuľka s primitívne nakresleným obrázkom: baranie lebka požierala malého chlapca s odseknutou rukou. Vo vnútri jaskyne bol chlad a zatuchnutý, akoby vydýchaný vzduch. V blate na zemi bolo vidno stopy – všetky rovnaké, akiste Radove. Vytiahol som baterku a vybral som sa ďalej do útrob podzemných priestorov. Jaskyňa bola široká asi 3 metre a dostatočne vysoká, takže som mohol kráčať vzpriamene, napriek tomu som si uvedomoval čím ďalej tým silnejší pocit, že nemôžem dýchať a že sa ma skalné steny chystajú rozdrviť na prach. Snažil som sa potlačiť klaustrofóbiu a postupovať dopredu, veď napokon aj Radove stopy viedli ďalej. Zrazu som na stene zazrel čierny fľak, akoby od dymu, a kúsok vedľa čierny odtlačok dlane. Zastal som, aby som si stenu lepšie obhliadol a objavil som celú hromadu odtlačených čiernych dlaní. V tom sa stalo niečo zvláštne – začala ma bolieť koža. Problémy s dýchaním sa vystupňovali do štádia, ktoré som už viac zjavne nemohol pripísať únave, ale niečomu vážnejšiemu. Chvíľu vo mne bojovali túžba z jaskyne utiecť a chuť ísť ďalej po Radových stopách – no nakoniec som sa otočil a ozlomkrky vybehol von. V lese bola už tma! Ako dlho som bol vlastne vnútri? Nič som nevedel, hodinky ani mobil nefungovali. Cestu do doliny si pamätám len útržkovito, akoby som sa ocitol v tranze. Spomínam si na nekonečné blúdenie po lese, na vrážanie do stromov. Spomínam si na potkýnanie sa o korene a padanie do vlhkého lístia, na početné zvracanie, až zo mňa nešlo nič len kyslé žalúdočné šťavy. Spomínam si (alebo to bola len halucinácia?), ako ma naháňal obrovský baran s lebkou namiesto hlavy. V jednu chvíľu som sa prebral v studenom potoku, čo mi pomohlo pozbierať posledné zvyšky vedomia a sledujúc jeho tok som sa z posledných síl doplazil do dediny. Zvyšok viem len z rozprávania – našli ma ležať na ceste, kde som bľabotal niečo o čiernych rukách a o jaskyni, celý som bol špinavý a doráňaný, ruky som mal dohryzené.

S Radom sme sa napokon ocitli v tej istej nemocničnej izbe, s veľmi podobnými diagnózami: nervový šok utrpený ako dôsledok neznámej traumatickej situácie. Hovorilo sa niečo o túlavých psoch, čo sme radšej nevyvracali; náš príbeh o jaskyni by nás dostal nanajvýš na psychiatriu. O svojich zážitkoch sme sa vlastne veľmi nerozprávali ani medzi sebou.

Priebeh môjho ochorenie bol o niečo lahší ako jeho, takže po pár týždňoch nás z nemocnice prepustili naraz. Viac menej sme sa prestali stýkať. Naším posledným spoločným stretnutím bola opäť túra; bez dohováranie sme smerovali do doliny s jaskyňou. Strávili sme jej hľadaním celý deň, no bez úspechu. Teraz, o niekoľko rokov neskôr si hovorím, že môžeme hovoriť o obrovskom šťastí.

S Radom som nikdy viac nehovoril.