je uprsany den... nieje to ale skaredy den... dazd pada na zelenu travu, ktora je este zelensia ako obycajne... zivot... nikoho tu niet, ale ajtak mam pocit ze je tu zivot... mravce, hmyz, dazdovky... prechadzam sa po nahderne zelenej luuke a obloha je polojasna, svieti slnko a z tych par mrakov ktore su nadomnou prsi... duuha... nadhera... na luke je len jeden strom, ktory je na kopci ktory vyzera ako by ho niekto umelo vytvoril, ale nieje to tak... ten strom je velmi zaujimavy, nieje vysoky, skor siroky a obrovsky... uplne divne je, ze na nom nieje ani jedna kvapka... nic... je uplne suchy... vyleziem na najvyssi konar a kricim... kricim, kolko vladzem ale nepocujem sa... zda sa mi ze som nemy, preto sa snazim kricat este viac, no luuka je tak neskutocne velka a plocha ze nepocujem ozvenu, len sum dazda... bezradny to vzdavam, zliezam zo stromu a uplne mokry sa prechadzam krajinou, zrazu prichadzam na miesto kde v strede nicoho stoji zeleznicna zastavka a vedla nej kolaje.. nikde nikoho, ziadne cestovne poriadky, nic... sadam si unaveny na lavicku... na chvilu zavriem oci, viem ze tu nikto nieje a ze sam dlho nevydrzim.. viem ze prakticky nemam sancu sa stade nejak dostat... beznadej... strach... otvorim oci a vidim elektricku bratislavskej MHD, pozriem sa doprava a krasna nedotknuta priroda sa trha, vyzera to ako ked z hotoveho obrazku puzzle, zacneme chaoticky brat tie male kusky, hned ich ale nahradzame kuskami z inej skladacky ktore tam absolutne presne zapadaju... nerozumiem nicomu... je mi zle, kruti sa mi hlava a nic mi do nicoho nezapada... ked sa ale na tie male kusky nekoncentrujem a beriem ich zo sirokeho pohladu, zacina sa mi zdat ze toto miesto poznam... zavriem oci a oboma rukami si ich pretriem... vidim most SNP, leberfinger, aucafe, barok, graciu, muzeum, galeriu, elektrickovu trat, elekricku, zastavku a lavicku na ktorej sedim...