K autorovi, ktory je tu uz asi znamy, som sa dostal nahodou. Ked id dld dostal jeho predoslu knihu dvakrat ako darcek, pomohol som mu zbavit sa jedneho z exemplarov (vdaka!). Nebola to knizka pre kazdeho. Ak cloveku staci kremelska propaganda, alebo naopak stereotypy typu Rusko=komunizmus=Putin, tak by to prenho bol len nudny katalog priemernych ludi s neumernym mnozstvom penazi a vplyvu. Samozrejme, tato freak show na papieri, galeria socialneho cynizmu a zabomysich bojov satrapov o podiel na moci velkeho batusku, si vyzaduje nielen nielen vykonny zaludok, ale aj zdravu hladinu citu pre sadizmus a badatelsku pokoru nechat sa prekvapit stale napaditejsimi a neocakavanejsimi formami korupcie.

Imperium musi zomriet (pov. Imperija dolžna umereť) vysla naraz v rustine aj anglictine (ako Empire Must Die) k storocnici VOSR. Slovensky preklad z minuleho roka je zalozeny na anglickej verzii, ktora je podla redakcie skratena (ma "len" 670 stran bez poznamok, rus.verzia ma 909). Je to obcas citit: niektore temy su nacrtnute len kratko, citatela nechavajuc na pochybach o ich relevancii v kontexte dejovej linie. Este sa k tomu vratim neskor. Dejovych linii je, na rozdiel od pracne systematickych Vsetkych mocnych Kremla, viacero. V kazdej kapitole sa predstavuju osobnosti drzitelov moci, opozicie a umeleckych (najma divadelnych) kruhov. Pod drzitelmi moci si mozeme predstavit predovsetkym cara, avsak nie konkretnej osoby Mikulasa II., do obdobia vlady ktoreho spada vacsina knihy. Podobne ako u Putina v knihe predoslej, aj u neho je dolezity skor abstraktny koncept samoderzavia, carskej moci, pre ktoru je ten-ktory konkretny car len zosobnenim. Hlavnymi postavami knihy nie su ani tak Lenin a Mikulas, symboly dvoch seba nahradivsich rezimov. Su nimi skor Lev Tolstoj, predstavujuci hlavneho ideologa opozicie, a Konstantin Pobedonoscev, suci sedou eminenciou vlady Alexandra III., formujuci myslenie mladeho cara, najprv vlastne celkom nezaujateho statnickymi zalezitostami.

Zygarova kniha si ziskala priazen kritikov za to, ze sa snazi o dejstvach hovorit nezaujato. V praxi to znamena, ze za hybne sily dejin povazuje svetonazory Tolsteho a Pobedosceva, a ze osobnu zodpovednost len malokedy niekomu pripise. Ak mame Zygarovmu vykladu verit, car Mikulas sam si vlastne svoju ulohu - alebo aspon onu zodpovednost - nikdy poriadne neuvedomil. Riadenie statu vzdy zavisi od iniciativ jeho ministrov, ktori sa vsak neustale striedaju (menny index by sa knihe zisiel), alebo jeho carovnej, ktora je sice stale ta ista (milenky sa ledva spomenu), ale zas je naladova a nachylna verit kadejakym Rasputinom. Najosudovejsie rozhodnutia v oblasti zahranicnej politiky - vojna s Japonskom r.1904 a vstup do Prvej svetovej na strane Srbska - su vsak v knihe objasnene len velmi zbezne a plytko. Prva z nich podla autora vypukla vdaka tomu, ze car nepripisoval japonskym notam pozornost. Viac sa opisuju argumenty premiera Struveho proti onej vojne. Rovnako autor spomenie spor carovnej s dvoma knaznymi z Ciernej Hory (kvoli Rasputinovi) za pricinu vstupu Ruska do svetovej vojny. Akym sposobom (Rasputin sam bol proti tomu) vsak nie je z textu jasne. Paradoxne tym oslabuje osnovnu tezu knihy o nevyhnutnej smrti starej, skazenej rise, predovsetkym v anarchistickom chapani Tolsteho: vina pada na slabeho, nedbanliveho cara. V tom ticho suhlasi s realpolitickym cynizmom, ktory v predoslej knihe tak kritizuje.

Pojem opozicie je v knihe velmi amorfny. Predstavuje jednak bezpocetne, neustale sa drobiace revolucne hnutia - Volu (spravny preklad by mal byt asi Sloboda) ludu, eserov, maximalistov, kadetov, a nakoniec aj bolsevikov. Akym sposobom tieto hnutia odzrkadlovali Tolsteho krestansky pacifizmus mi nie je jasne. Vymedzenie oproti vladnej moci tiez nie je lahke. Vytvaranie politickych stran "zhora" (jedna z mnohych paralel so sucasnostou, na ktore autor s chutou upozornuje) zasahuje tak provladne, ako aj opozicne strany. Autor s chutou cituje Alexandra Dubrovina, zakladatela provladneho nacionalistickeho hnutia ciernosotencov, ktory mavol nad Hitlerom rukou, lebo ved on po nich len opakoval, oni fasizmus mali uz davno. Uz tu existuje "protisystemova" opozicia (ktorej existencia byvala aj vtedy pripisovana zapadnym ci japonskym agentom), no jej rozsah je obmedzeny, kedze aj jej organizacie su plne agentov rezimu (v com je zrejme velky rozdiel oproti sucasnym protisystemovym stranam u nas, na "Zapade"). Autor sa tiez venuje viac reformnym planom jednotlivych premierov, narazajucich na nevolu (v zmysle nezaujmu) cara, nez na to, co presadia. Svojim sposobom mali byt teda opoziciou aj oni.

Kniha sa tiez zaobera predovsetkym dianim v Petrohrade a niekolkych exilovych komunit v zahranici - aj ked v pripade Zurichu nam autor len pripomina (po Solzenicynovi by sa nad tym nasinec uz nemal prekvapovat), akym bezvyznamovym, okrajovym jav Lenin bol. Priciny Oktobrovej revolucie (snad okrem podpory medzi radovymi vojakmi) vsak ostavaju nevyjasnene. Kerenskij, vodca revolucie februarovej, je sice vykreslovany (v sulade so sucasnym mainstreamom ruskej historie) ako benevolentny, pokrokovy vodca, ktory sa - na rozdiel od cara - zodpovednosti neboji. Je vsak, opat na sklamanie realpolitickych cynikov, prilis makky. Nevie zastavit vybuchy ludoveho nasilia, a aj ked sa bolsevici prvykrat pokusia o puc, nezacne ich popravovat. Ked sa mu napokon na konci jednej z poslednych kapitol Lenin a Trockij po nemecky smeju, citatel sa pyta, ci si autor predsa len z tej bielej propagandy putinovskej ery nevzal viac, nez si je vedomy.

Teraz trochu filozofie. Ako si vsimol uz Masaryk, ruske myslenie bolo vzdy idealisticke, uzavrete do vlastnych pomyslenych konstruktov. Kant a Hegel tu nasli velmi vyzivnu podu, ktorej plody sa zjavuju aj ked sa autor snazi postupovat striktne empiricky, novinarsky. Proklamovana nezaujatost sa straca v obmedzenom vybere udalosti, ktore si autor vyhlasil za dolezite, bez reflexie co len castice diskurzu historikov (lebo ved aj my tu "na Zapade" pozname len oficialne propagandy, vsak?). Zygar svoje fakty filtruje podla toho, co sa mu zda pre paralely so sucasnostou relevantne. Vdaka tomuto pristupu sa vsak jeho text o predrevolucnej historii stava nekoherentnym. Ruske dejiny nazyva "chorobou", no nedokaze ju diagnostikovat (ako sa mu to, btw, celkom podarilo pri opise podstaty Putinovho rezimu v knihe predoslej). Diagnozu ponuknutu laviciarmi - a aj jeho srdcu blizkym Gorkym - prijat akosi nechce. Citatel sa v tej zaplave anekdot a mien proste strati. Autor neciti potrebu nacrtnut suvis medzi Salapinovym vystupenim niekde v Monaku a ciernosotenskym pogromom. Moze byt nieco pravdy na onom sovinistickom hesle "Rossiju umom ne ponať" (autor ho vlastne podporuje v dobe Wikipedie az trochu skolkarskymi poznamkami pod ciarou). Mozno ide o nasledky prilisneho skracovania anglickej verzie, na ktorej bol slovensky preklad zalozeny.

Je vsak lepsi vyklad Snyderov, ktory na vychod od Karpat proste vidi krvilacne bestie? Z hladiska realpolitickeho cynizmu ano. Predstavme si, ze by Zygar pisal o sucasnom Slovensku. Z prezidentky by sa razom stala babka v rukach politickych technikov kapitalovej elity, z Harabina by bol nepochopeny reformator justicie, Kocner by bol nasim Chodorkovskym, a "protisystemovy" Kotleba by snad bol vyzdvihnuty na piedestal reformnej "lavice" typu Kerenskeho a Nemcova... Paralely s Putinovym rezimom su sice obcas vtipne, no neda sa na nich zalozit cela "diagnoza". Lenin sa ucil (ucil a ucil!) nielen z neuspechov predoslych revolucii v Rusku, ale aj z cinnosti dobovych lavicovych organizacii po celej Europe. Tie v Zygarovej knihe vobec nemaju miesto. Nespadaju asi do jeho bielogvardejskeho stereotypu o Europe. Mame tu z nej len dobrosrdecneho cisara Viliama II., ktory sa priatelsky stretava s carom a ukazuje mu pochopenie pre jeho tazkosti. Okrem neho este neosobnu masu francuzskej smotanky, pasivne konzumujucej ich opery a balety, a podliehajucej pri tom nacionalistickym a inak dekadentnym vasnam. Karpaty u neho posobia ako ovela tazsie preniknutelna hranica, nez akou v priebehu dejin boli.

Kazdopadne je to idealna kniha na dlhe karantenne vecery. Aj ked ten Gorkij bude mozno lepsi. Uzite si!