Jasné, že sme mali český komplex! Vždy, keď sme proti nim hrali, boli sme premotivovaní. Pred očami sme mali krivdu, že sme po rozdelení federácie padli do C-kategórie majstrovstiev sveta.

Bol to prvý turnaj, na ktorom sme hokejovému svetu ukázali, že s nami treba počítať.

Bol to prvý turnaj, z ktorého sme doniesli medailu.

Bol to prvý turnaj, po ktorom sme zažili plné námestie a davy fanúšikov, ktorí na nás boli hrdí.

A napokon, bol to prvý turnaj, po ktorom vo svete rapídne narástol záujem o slovenských hokejistov.

Poďme ale pekne poporiadku.

Kopanec do rozkroku

Majstrovstvá sveta sa pred 20 rokmi konali v ruskom Petrohrade a my sme tam nešli s veľkými ambíciami.

Do základnej časti NHL síce zasiahlo 19 Slovákov, no na majstrovstvá sveta ich pricestovalo len šesť, plus náš tím doplnili ďalší dvaja z farmárskych tímov. Šesť chalanov prišlo z českej ligy a osem zo slovenskej, medzi nimi aj ja.

Aj keď ma zrejme poznáte ako zlatého medailistu z majstrovstiev sveta, ktorý v NHL odohral viac ako 900 zápasov, do zámoria som prišiel pomerne neskoro.

Počas šampionátu v Petrohrade som mal 23 rokov a stále som hrával doma. So Slovanom Bratislava som sa krátko pred majstrovstvami stal slovenským majstrom.

Prípravu sme absolvovali s výberom najlepších Slovákov z našej a českej ligy. Už vtedy sa k nám pripojil môj rovesník Zdeno Chára, ktorý síce ešte nebol hviezdou ako dnes, ale už bol kapacitou.

Až tesne pred turnajom sa pridal Rado Suchý a Miro Šatan, ktorý sa hneď aj stal kapitánom. Mišo Handzuš, Ľuboš Bartečko a Jano Lašák naskočili už keď sme mali odohrané prvé dva zápasy.

Do Ruska sme cestovali so skromnými ambíciami, dovtedy sa nám nepodaril žiadny veľký úspech. Po rozdelení federácie sme najprv museli bojovať o to, aby sme vôbec mohli hrať v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. Prvýkrát sme sa do nej dostali v roku 1996, no veľa vody sme nenamútili.

Zato Česi v Petrohrade obhajovali svoj druhý titul.

My sme do turnaja nevstúpili zrovna slávne. Zápas s Rakúskom bol trápením, možno aj preto mi vyfučal z pamäte, ktorú som si musel osviežiť na internete. Súpera sme nedokázali zlomiť. Gól sme strelili až v tretej tretine a pridali sme už len jeden ďalší. Poďme ale radšej ďalej.

Čakali nás Taliani, ja si ich však pamätám skôr ako výber naturalizovaných Kanaďanov, ktorí chýbajúci hokejový um nahrádzali zákernosťou. To im bolo vlastné. Doplatil na to aj Ronald Petrovický, ktorého jeden z nich kopol do rozkroku. Pre Ronalda to znamenalo koniec na turnaji.

Zápas bol, ako inak, plný nervozity a vylúčení. Hokejovo sme však jasne dominovali a vyhrali sme 6:2. Výsledok nebol prekvapením ani sklamaním.

V prvých dvoch zápasoch sme získali šesť bodov, čiže sme už mali istotu postupu do osemfinálovej skupiny.

Posledný zápas skupiny. Súper: Fínsko. Dve minúty do konca: Fíni vedú 2:1.

K puku sa však dostal Jano Pardavý a vyrovnal na 2:2. Fíni boli prakticky domácim tímom, stačilo im nasadnúť na trajekt a hneď aj boli v Petrohrade.

V roku 1995 sa prvýkrát stali majstrami sveta a jasné, že proti nám boli veľkými favoritmi. My sme ich však potrápili a dokonca sme siahala na víťazstvo. Ak sme na turnaj išli potichu, teraz sme prvýkrát vystrčili rožky a zdvihli si sebavedomie.
Pravda o českom komplexe

To sa ukázalo v prvom zápase osemfinálovej skupiny, keď sme Nórov rozstrieľali 9:1. Bol by to výborný rozbeh na ďalšieho silného súpera, keby tým silným súperom bol niekto iný ako Česi.

Veľa sa vtedy hovorilo o takzvanom „českom komplexe“ a mnoho športovcov pred kamerami tvrdilo, že žiadny neexistuje a že „zápas s Českom je ako každý iný“.

Ja vám však poviem pravdu. Jasné, že sme mali český komplex! Vždy, keď sme proti nim hrali, boli sme premotivovaní.

Pred očami sme mali krivdu, že sme po rozdelení federácie padli do C-kategórie majstrovstiev sveta.

Kým oni hneď hrali proti Kanade a Švédom, my sme bojovali o postup do B-kategórie s Bulharskom, Maďarskom a postkomunistickými krajinami na šampionáte v Poprade a Spišskej Novej Vsi.

Navyše si viacerí z tímu pamätali, aké pomery predtým vládli v spoločnej reprezentácii. Tréneri zobrali štyroch-piatich Slovákov, zvyšok tímu tvorili Česi.

Naše vzájomné zápasy vyzerali nejako takto: na Čechov sme vybehli, lebo sme ich veľmi chceli zdolať. Boli sme však premotivovaní, oni si to v pohodičke ubránili a dali nám lekciu.

Augustové prípravné turnaji v Zlíne si doteraz pamätám, akoby sa odohrali včera. V každom zápase sme od nich dostali sedmičku. Magické číslo. Dosť nás to sralo.

Asi teda úplne chápete, že sme im to chceli ukázať aj v Petrohrade.

A asi vás neprekvapí, že sme prehrali 2:6. Na magickú sedmičku však, našťastie, neprišlo.

Posledný zápas skupiny sme hrali proti Kanaďanom. Dobre vedeli, ako na nás, doteraz mám pred očami moment, keď Todd Bertuzzi narazil Ľuba Sekeráša na mantinel tak, že si to Ľubo ani nepamätá. Odviezli ho do nemocnice a neskôr hral po podpísaní reverzu.

Kanaďania proti nám naschvál hrali surovo, vedeli, že nie sme hráči, ktorí by zrovna vyhľadávali súboje.

My sme chceli hrať hokej a oni robili všetko pre to, aby nám to znemožnili. Napokon sme prehrali 3:4, čo bol proti veľkej Kanade trochu aj úspech. Tesná prehra nám ukázala minimálne to, že môžeme hrať vyrovnane aj proti takému tímu.

Napriek dvom prehrám sme z osemfinálovej skupiny postúpili do štvrťfinále, ktoré sa hralo prvýkrát, dovtedy sa zo skupín postupovalo do semifinále.

To nič nemenilo na tom, že si prvýkrát zahráme v play-off majstrovstiev sveta. Vybavené. Ak v ňom aj prehráme, nič sa nedeje, nikto predsa od nás viac nečakal.

Vtedy si však zobral slovo Šarky.

Veď sú slabší ako my

Miro mal vtedy len 25 rokov, no bol jednoznačným lídrom. Zahral si už na olympiáde v roku 1994, kde hviezdil po boku Petra Šťastného.

Rok pred Petrohradom si s Buffalom zahral finále Stanleyho pohár a patril k oporám svojho tímu.

Poznal som ho veľmi dobre, veď sme spolu vyrastali v Topoľčanoch. Miro bol prirodzený líder, rešpekt si v kolektíve dokázal vybudovať vždy. Keď rozprával, ostatní počúvali.

„Chalani, šampionát sa pre nás nekončí. On sa len začína,“ spustil na naše veľké prekvapenie. „Američanov poznám z NHL a poviem vám, my sme lepší hokejisti. Ak sa ich nezľakneme a nenecháme sa vyprovokovať a nechať vylučovať, vyhráme.“

Šarkymu sme uverili.

Možno sa pýtate, akú úlohu zohral tréner Ján Filc. Tú otázku si možno kladiete hlavne po výrokoch Borisa Valábika, ktorý trénerove schopnosti zadupal pod čiernu zem.

Tréner Filc určoval taktiku, dával dokopy tím, bol výborným mentorom. Myslím si, že Boris svoje výroky už viackrát korigoval. Pôvodne mu vyčítal hlavne to, že nedbal na detaily ako tréneri v NHL.

Odkiaľ však mal tréner Filc vedieť, ako sa trénuje v NHL?

Poďme ale naspäť do Petrohradu.

Pred štvrťfinále sme si boli pozrieť americký tréning. Keď sme stáli na striedačke, zrazu po nás začali lietať puky.

Bol to známy zákerák Jason Blake, ktorý nám chcel ukázať, že voči nám nemá žiadny rešpekt. Neskôr bol mojim spoluhráčom a nemôžem povedať, že prvý dojem klame. Blake nebol v šatni obľúbený, bol to presne ten typ, čo sa potrebuje nad druhými vyvyšovať, aby si kompenzoval svoje vlastné komplexy.

Američania síce po prvej tretine vyhrávali 1:0, ale my sme Blaka aj jeho spoluhráčov sfúkli štyrmi gólmi, z ktorých tri sme strelili v priebehu štyroch minút druhej tretiny.

Zrazu sme boli v semifinále, opäť sme dosiahli nové maximum slovenského hokeja. Vtedy sme však už nerozmýšľali tak, že je po turnaji a ak aj nezískame medailu, nič sa nedeje. Keď už sme boli v semifinále, chceli sme zlato! Veď kedy najbližšie sa nám naskytne takáto možnosť?

Fínov sme zdolali 3:1, hrali sme krásny hokej. Nádhera.
Faxy a komplex

Chceli sme zlato. No skúste si tipnúť, kto bol naším finálovým súperom. Správne: Česi.

Ešte pred zápasom sme však riešili kopec vecí, ktoré absolútne nesúviseli so športovým výkonom.

Viac ako na taktiku sme sa sústredili na lístky pre naše rodiny, ich ubytovanie či spôsob, akým sa dopravíme po finále domov.

Vtedy ešte neexistoval internet v mobiloch, ale chodilo nám veľmi veľa faxov od fanúšikov. V šatni sme si ich čítali a nechali sme sa nimi rozptýliť.

Ja som celý turnaj volal domov a až keď mi prišiel účet za telefón, zistil som, že jedna minúta hovoru stála 200 korún. Celkovo som tak zaplatil účet v päťcifernej sume, dnes by to bolo v stovkách eur.

Spravili sme chybu, že sme sa tým všetkým nechali rozptýliť. Ako sme však mali vedieť, že je to chyba? Nikto nemal skúsenosť s finále majstrovstiev sveta, žiadny hráč, tréner ani člen realizačného tímu.

Zato Česi boli obhajcami titulu majstrov sveta.

Či sme doplatili na český komplex alebo na to, že sme sa v tom zhone ani nestihli zamyslieť nad tým, že hráme finále majstrovstiev sveta? Myslím si, že sa to spojilo.

Tak aj vyzerala prvá tretina, ani sme sa poriadne nespotili a už sme prehrávali 0:3.

Góly sme dostali už v prvých striedaniach. Napriek trojgólovému manku a faktu, že hráme proti Čechom, som neprestal veriť. Nepatrím k hráčom, ktorí prestanú hrať, keď je stav 0:10. Aj vtedy sa snažím najviac, ako viem.

Nemôžem povedať, či to tak mali aj všetci moji spoluhráči. Určite však môžem povedať jedno – keď sme sa na Čechov začali gólovo doťahovať, v obrat verila už celá striedačka.

V 58. minúte strelil Šarky (kto iný) gól na 3:4 a zrazu sme k vyrovnaniu boli veľmi blízko.

Prehrali sme však 3:5, naše nádeje pochoval Robert Reichel.

Či sme boli smutní? Samozrejme. A ako! Viacero z vás si možno pamätá výraz Šarkyho tváre, keď preberal trofej pre vicemajstrov sveta.

Mnoho starších hráčov to vnímalo tak, že do finále sa už nikdy nemusia dostať, preto tak veľmi chceli vyhrať.

Smútok však netrval dlho. Keďže sme mali správy, aké šialenstvo sa rozpútalo na Slovensku, už v lietadle nám začalo dopínať, akú veľkú vec sme dosiahli.

Už na letisku v Bratislave nás čakali masy ľudí. Vtedy po nás neprišiel autobus a už tobôž nie s otvorenou strechou. Sponzor po nás poslal osobné autá, v ktorých nás po štyroch vozil na Námestie SNP.

Ľudia však boli všade, vytvorili nám živý koridor z letiska až do centra mesta. Vtedy nám naplno došlo, čo sme dosiahli a akí sú vďaka nám ľudia hrdí, že sú Slováci. Pre tento pocit som hral hokej od šiestich rokov.

Malý obranca v NHL? To ťažko

Majstrovstvá sveta mi už pomaly vyšumeli z hlavy, keď som sa začal pripravovať na novú sezónu. Zo Slovana som odišiel do českého Třinca, ktorý vtedy viedol tréner Vladimír Vůjtek.

O dvanásť rokov neskôr nás priviedol k ďalšiemu striebru, ale v roku 2000 mal, našťastie, horší odhad. „Ty seš dobrý hokejista, ale půjdeš na farmu,“ povedal mi o mojich ambíciách presadiť sa v NHL.

Nehádal som sa s ním, nečakal som, že ako nižší európsky obranca by som sa niekedy mohol presadiť v NHL, ktorá vtedy preferovala veľkých tvrdých obrancov.

Los Angeles Kings ma draftovali bez toho, aby som o tom vedel, dozvedel som sa to cez telefón.

Zrazu mi volá zahraničné číslo a v telefóne sa predstaví legendárny Vašek Nedomanský, ktorý pre svoj sen hrať v NHL emigroval z Československa. Teraz však už pracoval ako šéf skautov organizácie Kings.

Hovoril, že ma podrobne sledoval už posledné dve sezóny. V klube ma mali nakukaného. Ľutoval, že ma rok predtým nedraftovali a tú chybu už nechcel druhýkrát zopakovať.

Mal som šťastie v tom, že šéfom skautov bol Vašek a aj v tom, že Kings viedol Andy Murray, ktorý zo svojho pôsobenia v nemeckej a švajčiarskej lige poznal európsky hokej.

Vo svojej prvej sezóne som vynechal len jeden zápas, v 81 stretnutiach som nazbieral 39 bodov.

Ďalších 15 rokov som strávil v najlepšej hokejovej lige sveta. Ale o tom možno niekedy nabudúce.