Uz som sa bal ze k tomu Zlazloj nic nenapise :]

Epidémia signalizuje na jednej strane limity trhovej globalizácie, ale tiež osudné limity nacionalistického populizmu.

Slávny ľavicový filozof Slavoj Žižek vie vždy prekvapiť. V tomto texte, ktorý je príliš dlhý na poctivý stručný súhrn, a treba ho čítať celý, okrem iného polemizuje s radikálnou ľavicou (aj radikálnou pravicou), ktorá vidí za opatreniami vlád proti šíreniu koronavírusu sprisahanie mocných. Tí totiž podľa nich s chuťou využijú epidémiu (a možno ju aj sami zámerne vyvolali) na absolútnu kontrolu občanov.

Polemizuje so svojím talianskym kolegom, filozofom Giorgio Agambenom, ktorý vidí „rastúcu tendenciu štátu expandovať“ a je presvedčený, že epidémiu len využíva na posilnenie svojej moci. Keďže terorizmus ako šíriteľ strachu, ktorý umožňoval štátu obmedzovať našu slobodu, sa vyčerpáva, koronavírus je ideálnou náhradou. Tiež šíri paniku, ktorá je „ideálnym predpokladom“ na zavedenie absolútnej kontroly štátu.

Žižek síce uznáva, že Agamben sa správne dotkol citlivých miest, ale pochybuje o jeho záveroch. Prečo by mala štátna moc záujem na šírení paniky, ktorú zároveň sprevádza rastúca nedôvera voči štátu (je bezmocný, nedokáže obyvateľov ochrániť atď.)? Prečo by mu mala epidémia vyhovovať, keď tá veľmi tvrdo ohrozuje aj ekonomiku? „Je naozaj v záujme kapitálu a štátnej moci rozpútať globálnu ekonomickú krízu, aby upevnila svoje vládnutie?“

Žižek si naopak myslí, že štátna moc je v rovnakej panike ako obyvatelia. „Čoho sa dnes obávam viac ako opatrení zavádzaných Čínou alebo Talianskom, je, že sa im nepodarí zabrániť epidémii a že vlády budú manipulovať skutočné dáta.“ A dodáva, že popri rastúcej kontrole zhora ožívajú aj najrôznejšie formy aktivít ľudí zdola, dramaticky sa rozmáha „lokálna aj globálna solidarita“.

Kritizuje radikálnu ľavicu za konšpiračné myslenie a jej obdiv k Číne, ktorá zdoláva koronavírus úspešnejšie ako demokratický Západ.

Žižek pochybuje o úspechoch Číny, ktorá sa tvári, že sa vracia k normálnemu životu a že priemysel začína opäť fungovať. Uvádza príklad z jednej provincie, kde miestne podniky fingujú návrat k výrobe tým, že vykazujú veľkú spotrebu elektriny, aby do Pekingu vyslali správu, že už opäť vyrábajú. Robotníci však zostávajú doma a fabriky v skutočnosti stoja.

Žižek sa už mnoho rokov vracia k idei komunizmu, čo mu jeho kritici neustále vyhadzujú na oči, ale aj v tomto texte Žižek vysvetľuje, ako to s komunizmom myslí. Chápe ho ako princíp solidarity a globálnej spolupráce, najmä v týchto časoch krízy. Národy by si mali v boji s epidémiou pomáhať podobne ako za vojny, štáty by mali „direktívne intervenovať, ako keby boli vo vojne, keď je treba množstvo zbraní – v tomto prípade respiračných prístrojov“. A mali by spolupracovať. Toto má Žižek na mysli, keď hovorí o komunizme.

Epidémia signalizuje na jednej strane „limity trhovej globalizácie“, ale tiež „osudné limity nacionalistického populizmu, ktorý trvá na úplnej štátnej suverenite“, píše Žižek.

V závere eseje sa blysne ako skutočný filozof, keď uvažuje o víruse ako o forme, ktorá „osciluje medzi živým a neživým“, vírusy sú doslova „živí mŕtvi“, ktorých zmyslom je sa replikovať a naše telá im slúžia ako „kopírovacie stroje“. Vychádza z Hegelovej teórie ducha a píše, že by sme ju mali v súčasnosti chápať tak, že „duch je vírus“. Cituje Dawkinsa aj Tolstého a prechádza od koronavírusu k virálnym mémom, k infekcii biologickej aj duchovnej. „Skutočným zápasom je zápas medzi dobrou a zlou infekciou,“ cituje Tolstého, podľa ktorého napríklad kresťanstvo je tou dobrou infekciou.

Toto sú Žižekove záverečné vety: „Možno najviac znervózňujúcim poučením z tejto virálnej epidémie (myslenej duchovne aj biologicky) je toto: keď na nás príroda útočí vírusmi, vracia nám svojím vlastným spôsobom posolstvo, ktoré sme jej vyslali my sami. Znie takto: To, čo ste urobili vy mne, robím teraz ja vám.“