Kvoli takymto textom sa oplati predplatit N. Ale urcite sa tu najde niekto komu je 5e vela, tak prikladam aj text. Ale teraz budete mat vela casu citat tak si kupte.
https://dennikn.sk/1815713/latinska-amerika-cakanie-na-koronavirusovu-katastrofu/?ref=tit


Latinská Amerika: Čakanie na koronavírusovú katastrofu

Tu, na chudobnej periférii sveta, som ako posol z budúcnosti. Nikto ju však nechce poznať.

Je taká krajina plná slnka, úžasných farieb a vôní, do ktorej nechcete ísť. Dorazil som tam pred dvomi týždňami; veci vyzerali z diaľky náročne, no na zvládnutie. Prekročil som jej hranice a vydal sa opačným smerom ako tisíce utečencov, ktorí odtiaľ každý deň prúdia preč. Strana cesty, ktorou sa odtiaľto odchádza, bola plná čakajúcich áut na niekoľko kilometrov. Tá moja, do vnútrozemia, úplne prázdna.

V čase, keď sa v Taliansku pomaly rozvíjala Choroba, potom panika a napokon karanténa, žil som tam na druhej strane. Bez tečúcej vody, s výpadkami prúdu a väčšinou bez internetu, takže správy z Európy prichádzali zriedkavo; najčastejšie vôbec. Navyše by bolo takmer nevhodné riešiť akúsi chrípku v krajine, kde sa možno nakaziť maláriou deväťkrát za rok a v nemocniciach nie je ani len pitná voda, kde sa na novinárske povolanie zomiera a kde vás za nevinnú fotku na ulici ľudia s kamennými srdcami zbavia končatiny alebo aj života. Kde vládne hlad, násilie, bezprávie a nekonečná túžba po zlate.

A tak sme Chorobu neriešili; nedalo sa. Voda sa pila z komunitného pohárika, v ktorom si predo mnou každý deň omočili pery desiatky Indiánov. Občas nebolo čo jesť. Môj sused sa volal Fabián, mal obstarožného choppera a vozil ma všade, kam som si prial. Ak sa dalo – benzín sem prichádza raz za pár týždňov, čaká sa naň dlhé hodiny a väčšinou sa vám neujde. A tak sa nalieva do nádrže po pár deci, z téglikov po falošnom margaríne. Táto krajina má totiž najväčšie zásoby ropy na svete, ale nemá benzín. Fabián ho vždy vydrankal od susedov, za prísľub peňazí, ktoré dúfal, že odo mňa dostane večer. Jazdili sme v strachu pred políciou a armádou, pretože nedostávajú od vlády takmer žiadne peniaze, a tak ich kradnú od občanov. Najradšej vás olúpia kdesi na ceste uprostred džungle, v špinavých uniformách a s namierenými samopalmi, ale radi to urobia aj v strede mesta.

[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Koronavírus e-mailom. ]
Mohlo to však celé dopadnúť ešte horšie. Plán bol dostať sa na sever, kde medzi sebou bojujú vláda, ozbrojené gangy a partizáni. Potom tam však priamo v centre mesta strieľali na auto s mojím fixerom a olúpili ho. Čoraz viac ľudí mi preto hovorilo: nechoď.

A tak som nešiel. Keby som ich neposlúchol, v čase písania tohto textu by som už bol uväznený v jednom z najhorších miest na svete, bez možnosti cestovania, bez prístupu k jedlu a pitnej vode. Krajina je dnes v karanténe a na ľudí, ktorí sa vydajú na ulicu – napríklad hľadať jedlo –, armáda strieľa.

Že vírus a panika prichádzajú aj sem, som sa dozvedel jedného dňa od pouličných priekupníkov zlata, ktorí tu vedia všetko ako prví. V tom momente začali v Brazílii padať akcie a jej mena, a tak sa priekupníci vykašľali na svoj biznis a horúčkovito utekali nakupovať zásoby ryže a múky, skôr ako Brazília zavrie hranice a milióny ľudí tu zostanú o hlade. Hneď na druhý deň skoro ráno ma môj priateľ, brazílsky konzul, prepašoval cez hranice do bezpečia v Brazílii. Ešte v ten deň sa začala evakuácia celého jeho konzulátu.

Keď som odchádzal, až na priekupníkov žilo mestečko v blaženej nevedomosti. Nepoznali slovo koronavírus, nikto nechodil v rúškach ani nedezinfikoval. Každý jednoduchý sociálny úkon naďalej zahŕňal podanie ruky nešpecifikovanému množstvu ľudí. Nezhromažďovali sa jedlo ani drogéria – aj keby ich bolo za čo kúpiť.

Na hranici síce stáli brazílski vojaci s rúškami a gumovými rukavicami, no hneď za nimi sa začínal utečenecký tábor, kde to páchlo výkalmi a rúška mali opäť len vládni zamestnanci. Prešiel som ďalej, do hraničného, kedysi ospalého mestečka, ktoré dnes trpí výbuchmi kriminality a xenofóbneho násilia, lebo prišelci z druhej strany naďalej nemajú čo jesť a kde bývať, a miestni zase nemôžu vydržať tú ľudskú riavu, ktorá strojnásobila ich počet obyvateľov.

Ulice na tom boli rovnako, ako keď som ich tu pred dvomi týždňami nechal. Nikto sa netrápil karanténou, len vlastným prežitím. Tí, ktorým sa už neušlo miesto v tábore, prespávajú priamo na ulici; na ulici aj zbierajú odpadky na jedlo, kradnú, súložia. Predral som sa davom ľudí, ktorí boli kedysi vo vlastnej krajine strednou triedou, no tu, ako utečenci, sa stali žobrákmi, vekslákmi, štetkami a zlodejmi. Svoju cestovnú tašku som nechal u katolíckeho kňaza menom Ježiš. Pozeral na mňa nedôverčivo; bol presvedčený, že v nej mám drogy, no jeho kresťanská láska a moja farba pokožky napokon zvíťazili.

Odvtedy prešlo ďalších niekoľko dní. Bývam v meste Boa Vista v brazílskej Amazónii a svet sa začína meniť aj tu. Najprv mesto zaplavila ďalšia vlna utečencov, keď Brazília definitívne zavrela svoje hranice. V priebehu pár hodín som zistil, že nemám kde bývať – každý, kto práve utiekol a zostali mu nejaké úspory, sa ubytoval najprv v hoteloch. Potom zmizli z obchodov rúška. Tí bohatší už vedia, potichu nakupujú zásoby, na uliciach si držia od ostatných odstup alebo sa snažia utiecť na juh, do obývanejších a civilizovanejších častí Brazílie.

Ešte v deň, keď som utiekol do Brazílie, som si kúpil letenku domov. No letecké linky odvtedy zlyhávajú, zákaznícke centrá kolabujú pod náporom záujemcov a nič už nie je isté. V zúfalstve som si teda kúpil druhý, skorší lístok, tentokrát za dvakrát drahšiu cenu. Potom, pre istotu, ešte niekoľko ďalších a do iných destinácií. Večer som si otvoril fľašu džinu.

Na druhý deň ráno mi let zrušili. Potom aj tie ostatné.

Na letisko teraz chodím každý deň. Každý deň sa v rade čaká čoraz dlhšie, ľudia si medzi sebou udržiavajú čoraz väčší odstup. To však, samozrejme, platí len pre strednú a vyššiu triedu. Chudobných ľudí na letisku nestretnete, pretože tam nechodia; nechodia vôbec nikam.

Aj medzi nimi už cítiť strach. Mlčky sledujú televíziu v lacných pouličných jedálňach a baroch, počúvajú správy z Talianska a Iránu. Obavy im vidieť jasne na tvárach, ale nerobia nič. Prezident ich už dlhé týždne presviedča, že epidémia je len pokusom opozície poškvrniť jeho reputáciu a sabotovať mítingy na jeho podporu po celej Brazílii. Mnohí, najmä chudobní, Brazílčania toto vysvetlenie prijali s úľavou. Nemusia vďaka tomu mrhať životnou energiou na ochranu pred vzdialenou a abstraktnou hrozbou, keď každý deň riešia oveľa konkrétnejšie problémy, napríklad z čoho zaplatiť za elektrinu alebo ako si nájsť prácu.

Kamarátke, ktorá živí malú dcérku a nemajú za čo žiť, som navrhol, nech šije a predáva rúška. Ak začne ako prvá, bude mať náskok pred konkurenciou, zarobí si a ešte aj pomôže ľuďom okolo seba. Navyše jej radím, aby si kúpila technický alkohol na čistenie rúk, hygienické potreby a dostatok sušeného jedla pre prípad, že na tomto odľahlom mieste planéty prestane fungovať distribúcia tovaru. Ale neverí mi. Naďalej tvrdohlavo hľadá prácu v kancelárii a sporí na nové šaty pre svoje dievčatko. Za ušitie rúšok som napokon zaplatil kaderníčke z mojej ulice.

Nie je jediná; v tomto meste sa dnes cítim ako posol z budúcnosti. V Európe som nebol už mesiac, ale vidím a počúvam z nej dosť, takže presne viem, že onedlho sa miestnym ľuďom zásadne zmení život. Že z ukričaných, horúcich ulíc sa stane mesto duchov v karanténe, ktorého obyvatelia sa budú ukrývať v tieni a zároveň sami pred sebou. Niet pochýb, že vírus vtrhne aj do slumov a utečeneckých táborov, kde sa už teraz umýva len v kontaminovanej rieke alebo nikde a kde je luxusom ešte aj mydlo a toaletný papier. Predstavujem si, čo sa začne diať, keď skolabuje miestny krehký zdravotný systém a ekonomika, a či to prestojí brazílska demokracia. Moji miestni známi sa však pri mojich projekciách na mňa len vystrašene usmievajú a krútia hlavami.

A tak chodím každý deň na letisko a naďalej sa snažím utiecť skôr, ako sa tu začne na ich detinskú naivitu zomierať. Lebo príkoria, ktoré musíme znášať v bohatej Európe, sú neporovnateľné s peklom, aké sa v najbližších týždňoch rozpúta tu, na chudobných perifériách našej planéty.

Spomeňte si na to u nás doma, vždy keď sa bojíte, že sa vám minú papierové utierky. Váš strach, vaša choroba a panika prídu onedlho nielen sem do Brazílie, ale aj do onej krajiny na druhej strane hranice. K Fabiánovi a Indiánom s jedným plastovým pohárom, do nemocníc bez pitnej vody, do miest zovretých armádou a stanným právom, v ktorých už teraz deti zomierajú od hladu a nedostatku zdravotníckej starostlivosti.

Tým ľuďom dnes naozaj nemáme ako pomôcť. Posledný pokus priviesť tam zahraničnú humanitárnu pomoc sa skončil tak, že armáda postrieľala priamo na hraniciach desiatky svojich zúfalých občanov.

Taká je to dnes krajina na pokraji absolútnej katastrofy. Nádherná, hladná, nekonečne smutná Venezuela.

Článok vznikal v uplynulých dňoch. V čase jeho uverejnenia sa jeho autorovi podarilo vycestovať späť do Európy a bol na ceste do domácej izolácie. V meste Boa Vista niekoľko hodín po jeho odchode brazílska vláda priznala prvé prípady choroby COVID-19 a celá oblasť bola následne uzavretá do karantény. Platí tam zákaz vychádzania