Stalo sa zvykom, že narodeniny oslavujem niekde na výlete. S mojimi báječnými kamarátmi sme si tentokrát vybrali Görlitz - najvýchodnejšie mesto Nemecka. Historicky spadá Görlitz pod Hornú Lužicu a Dolné Sliezsko. A zaujímavosťou je, že mesto pretína rieka Nisa na nemeckú a poľskú stranu. Osobne by som ale Görlitz rozdelil na tri časti.

Görlitz Altstadt
Sú to kulisy, nie mesto. Ľudia sú herci, ktorí to na nás hrajú. To bol náš prvý dojem z Görlitzu. Tá atmosféra je neskutočná a nečudujem sa, že si režiséri vyberajú toto mesto na nakrúcanie. Pre svoju filmársku povesť sa zvykne Görlitz označovať aj ako Görliwood. Natáčali sa tu desiatky filmov, vrátane niekoľkých oscarových.



Jedným z filmov bol aj Grandhotel Budapešť. Wes Anderson si vybral na natáčanie obchodný dom Görlitz, ktorý je zatvorený od roku 2009. Párkrát do mesiaca je tento obchoďák prístupný aj pre verejnosť. Mali sme zrovna to šťastie, že to bolo počas našej návštevy. Görlitz svoje filmové povedomie nijako extra nepromuje. Vo vnútri kaufhausu je akurát tabuľka s informáciou, že Grandhotel sa natáčal počas 4 mesiacov. Ale aj tak bol zážitok prechádzať sa po prázdnom "grandhoteli".



Nápis WÄHLT THÄLMANN! bol prvýkrát namaľovaný v roku 1985 ako kulisa k filmu o Ernstovi Thälmannovi. Počas natáčania Grandhotel Budapešť ho Wes Anderson premaľoval na OLD LUTZ CEMETERY. Lenže obyvatelia Görlitzu chceli naspäť Thälmanna, a tak bol nápis namaľovaný na stenu druhýkrát.



Okrem filmárčiny je to s kultúrou v Görlitzi dosť bieda. Možno by mal aj kto, ale skôr nie je pre koho. Mládež je preč. Görlitz je mesto, kde skôr nájdete písmomaliara ako kaviareň. Jedna výnimka sa ale nájde - Rabryka (Rot + Fabryka). Kultúrne centrum, ktoré združuje mladých z nemeckej aj poľskej strany.



Obyvateľmi mesta sú z veľkej časti dôchodcovia. Aj preto sa zvykne Görlitz označovať ako Pensionpolis. Tento názov je daný historicky. Görlitz si vyberali ako miesto dôchodku už pruskí úradníci v 19. storočí. Príliv dôchodcov pokračuje dodnes. Okrem pokojnej atmosféry sem ľudí lákajú aj o 20% nižšie náklady na bývanie. A bývať je naozaj kde. V meste je momentálne okolo 6000 prázdnych bytov.





Druhá svetová vojna Görlitz takmer nepoškodila. S viac ako 4000 pamiatkami je dnes najrozsiahlejšou pamiatkovou rezerváciou v Nemecku. Na druhej strane, po vojne sa o mesto nikto nestaral a začalo chátrať. Na konci 80. rokov sa začala dokonca plánovať rozsiahla demolácia historickej časti. Tieto tendencie našťastie zastavil rok 1989 a spravil tak z mesta skanzen.









Görlitz Südstadt
Kým sa v historickej časti plánovala demolácia, na druhej strane mesta prebiehala výstavba nových štvrtí. Südstadt pôsobí naozaj "nemecky", vizuálne celkom inak ako staré mesto. Pekné parčíky, čisté ulice a vilové štvrte. Ale aj v tejto časti sa objavujú opustené priestory. V parku pri pivovare sa pred nami objavila Villa Arnade. Vo februárovom slnku, za sprievodu krákania vrán. Od altánku vily prechádzam po mokrom lístí k vyhliadke Weinberghaus. Prekračujem plot a chcem sa dostať do dreveného domu z roku 1890. Prídem k dverám, zakráka vrana. V okne predomnou uvidím svietiť žiarovku. Wow, Görliwood vo svojej plnej kráse, ako kulisa ku kriminálke dokonalé.





Zgorzelec
Úplne iný príbeh sa odohráva na poľskej strane mesta. Skôr tragický. Prejdeme po moste Karola Wojtylu a vítajú nás nápisy Kantor a Billigste Zigaretten. Toto mesto nemá s Görlitzom nič spoločné (okrem Domu kultúry). Paneláky tu pôsobia ako päsť na oko, ale obchod Artykuly z humorem je na správnom mieste. Je neuveriteľné, ako hranica rozdelila jedno mesto. Rozdiel medzi Nemcom a Poliakom je jasný na pohľad. To čo Nemcom prináša nejaký benefit, je lacný kaderník a jedlo za polovicu. My sme vyskúšali staromestskú pivnicu, ktorá sa chváli tým, že ju navštívil Nicolas Cage. Ten sem tiež nejakým omylom zablúdil.
O Görlitzi zvyknú niektorí hovoriť ako o najkrajšom nemeckom meste. O Zgorzelci by niekto mohol povedať presný opak. Preto nechajme radšej Zgorzelec Zgorzelcom a pustime si nejakú peknú pesničku.



Je sobota, deväť hodín večer. Zoberiem pivo a idem sa prejsť po meste. Nikde nikto, ani na námestí. Prechádzam okolo prázdnych obchodov a tovární. Míňam ulice, v ktorých sa svieti v dvoch-troch oknách. V hlave mi hrá soundtrack z Grandhotel Budapešť a premietam si svoje vlastné filmy. Skôr ako Görliwood ma v tomto momente zaujíma Pensionpolis. Cítim sa, ako som sa už dlho necítil. Spokojne a bezpečne. O chvíľu mám narodeniny a niečo hlboko vo mne sa teší, že mám o rok menej do dôchodku.