Historička Joan Wallach Scott opisuje ako sa ženy stávali historickými aktérkami prostredníctvom zhromažďovania a zverejňovania informácií o ich životoch a skúsenostiach. Nejde pritom len históriu “pozoruhodných žien”, ktorá “nevypovedá nič o tom, čo robila väčšina žien, ani o význame žien pre celú spoločnosť.” Dôraz sa kladie na aj na bežnú skúsenosť a každodenné aktivity rôznych žien. Ide o zvýznamňovanie špecifických skúseností žien, ako i o prehodnocovanie historických udalostí a zaužívaných štandardov historického významu.

Rady by sme tiež zdôraznili problematiku odporu, ktorá sa v spojení občianstva a revolúcií ukázala ako obzvlášť podnetná. Nadväzuje pritom na teóriu každodenného odporu, ktorú vypracovala autorská dvojica Anna Johansson a Stellan Vinthagen.

Pri tematizácii odporu ide o odpor zväčša viditeľný, kolektívny a odohrávajúci sa vo verejnej sfére. Takéto chápanie odporu však zneviditeľňuje rôzne prejavy rezistencie, pripisuje schopnosť konať len určitým privilegovaným skupinám a znemožňuje tematizovať aktivity iných skupín či jednotlivých osôb. Teória každodenného odporu tieto problémy reflektuje a zdôrazňuje, že odpor môže byť individuálny aj kolektívny, môže byť súčasťou každodennej rutiny, nemusí sa odohrávať vo verejnej sfére a často je nielen nerozpoznateľný, ale aj neuvedomovaný. Prekonáva zneviditeľňovanie rôznych činností a marginalizovaných skupín a ich vylúčenie z občianskej a politickej sféry.

Ak uvažujeme o revolúciách, ako o mieste kde sa opätovne utvára a reformuluje vzťah medzi občianskou spoločnosťou a štátom, teda o mieste, kde možno nanovo stanovovať významy občianstva, ako môžu subjekty vylúčené z občianstva alebo revolučného konania klásť odpor?

Súčasné legislatívne aj spoločenské nastavenie predurčuje dospelých, aby robili rozhodnutia za deti.

Keď však hovoríme o aktéroch, ktorí nejakým spôsobom posudzujú detstvo a rozhodujú o jeho podobách, interpretáciách, alebo právach, ktoré deti majú, často medzi nimi nenájdeme najdôležitejších aktérov, samotné deti alebo mladých ľudí. Je to tým, že deti sú obvykle skôr objektom, ako subjektom politík a dospelí často pristupujú k tejto téme v paradigme „my vieme najlepšie, čo je pre ne dobré“.

Deti samotné však nie sú a nemôžu byť len objektami nazerania dospelých.

Občianstvo
Kým v minulosti sa ženy a ďalšie sociálne skupiny vylučovali z občianstva explicitne, v súčasnosti sa práva vyplývajúce z formálneho občianstva priznávajú formálnej úrovni všetkým ľuďom bez ohľadu na ich rod, vek, etnickú či národnú príslušnosť, preferenciu sexuálnych partnerov a partneriek či zdravotné znevýhodnenie. Mnohé kritické analýzy však ukazujú, že to, ako sa formulujú práva a povinnosti “občana” a ako sa utvára model ideálneho občianstva, v skutočnosti vylučuje mnohé sociálne skupiny - koncept občianstva je androcentrický, heterosexistický, ageistický, etnocentrický a rasistický. Teórie občianstva predkladajú zdanlivo neutrálny a univerzálny model, ktorý však opisuje pozíciu úzkej sociálneho skupiny.

Tieto kritické feministické projekty v súčasnosti vychádzajú predovšetkým z koncepcie občianstva Thomasa H. Marshalla. Podľa Marshalla totiž občianstvo nie je len súborom práv a povinností, ale predstavuje aj pocit prináležitosti k spoločnosti, v ktorej človek žije.Pocit prináležitosti k spoločnosti k spoločenstvu sa dosiahne len vtedy, ak sa do sociálnej, politickej a občianskej sféry vnesie rodový aspekt.

Tento posun v chápaní občianstva ako pocitu prináležitosti pomáha prekračovať predstavu občana ako svojbytného jednotlivca, ktorému stačí utvoriť dostatočný priestor na to, aby si vlastným úsilím vybudoval (a najmä finančne zabezpečil) život, aký mu najviac vyhovuje. Feministickým iniciatívam otvára možnosť artikulovať požiadavky na odstraňovanie spoločenských a inštitucionálnych prekážok, ktoré sa vzťahujú na špecifické životné pozície žien rôznych spoločenských tried, národností, s rozličnou preferenciou partnerov a partneriek alebo s rôznou mierou fyzického či mentálneho znevýhodnenia.

Občianstvo rámcuje predstavu toho, čo znamená byť dospelým človekom. Koncept občianstva tiež vychádza z predpokladu, že sa nemá prihliadať na súvislosť rodu, etnicity alebo sociálnej triedy. Rovnosť sa vzťahuje na ľudí bez špecifických vlastností, a práve títo títo abstraktní jednotlivci potom predstavujú občanov, ktorí sú si navzájom rovní. Ak však chceme koncept občianstva rozšíriť, musíme brať do úvahy atribúty odlišnosti.

Emócie
Realizácia vlastného aktérstva vyvoláva pocity strachu a úzkosti, ale zároveň aj potešenia a radosti. Jenny Shaw upozorňuje, že situácie, ktoré vzbudzujú obavy, sú neodľučiteľnou súčasťou sociálnych techník výučby - známkovanie, testy a skúšanie produkujú strach, nervozitu a sklamanie, ale aj radosť a dobrý pocit z vykonanej práce.

Shaw hovorí o nevedomom kurikule. Nevedomé procesy sú maskované tým, čo Jane Kenway a kol. (1998) nazývajú hyperracionalitou školy. Táto racionalita zakrýva emócie, ktoré sú súčasťou každodenného školského života.

Mary Jane Kehily (1997) ďalej ukazuje, že na vzťahy medzi vyučujúcimi sa študujúcimi možno pozerať ako na “priestor, kde sa prejavujú nevedomé túžby.” Sú prítomné pri vytváraní maskulinít, obrazu vhodného správania dievčať, obrazu ideálneho občana. Ak chceme pochopiť ako pedagogická prax ovplyvňuje utváranie vlastného “ja”, ako aj vytesňovanie “iného”, porozumieť tomu, ako študenti v škole zažívajú vzájomné pôsobenie nevedomého, kultúrneho a sociálneho.

Údaje s rozhovorov som analyzovala s cieľom zachytiť napätie medzi schopnosťou konať, občianstvom a emóciami. Rozmanitosť dievčat podnietila výskumníčky, aby hľadali nové spôsoby, ako im načúvať a všimnúť si, kedy sa dievča vníma ako konajúca osoba, kedy má pocit, že niečo robia jej a kedy sa jej zdá. že sa veci jednoducho dejú. Existoval totiž veľký rozdiel medzi tým, čo dievčatá poznali z vlastnej skúsenosti a tým, ako sa o nich utvárali inštitucionálne pravdy.

Neoliberálna politika vzdelávania zdôrazňuje individuálne práva a potrebu racionálnej individuálnej zodpovednosti na úkor sociálnej sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Napätie medzi emancipáciou a reguláciou sa prejavuje v rozporoch medzi vlastným konaním a dohľadom. Toto napätie je charakteristické pre vzdelávací proces vo všeobecnosti, v kontexte komodifikácie však pôsobí čoraz pálčivejšie. Viac sa zdôrazňujú lákadlá individuálneho úspechu, zatiaľ čo ubúdajú možnosti a zdroje, ktoré majú študentky a študenti k dispozícii.

Študentky a študenti majú obmedzené možnosti utvárať svoju pozíciu činných, prehovárajúcich subjektov. Ich možnosti konať sa rôznia. Občianstvo nie je neutrálny pojem a nie je prístupné pre všetkých rovnako.