Po roku 1945 zaniklo v českom pohraničí veľké množstvo obcí. Dôvodom bolo vysídlenie ich obyvateľov - (sudetských) Nemcov. Režim sa snažil tieto územia umelo doosídliť, no napriek všetkým snahám zostalo opustených 500 obcí, 1000 častí obcí a 1500 samôt.
Okres Ústí nad Labem patril vďaka priemyslu počas doosídľovania medzi pomerne vyhľadávanú lokalitu (hlavne slovenskými osídlencami). Aj keď sa nehnuteľnosti predávali za smiešne peniaze, nie všetky boli pre ľudí atraktívne. V Českom stredohoří pod Bukovou horou boli osady, ku ktorým nebola zavedená cesta a práve to rozhodlo o ich osude - zanikli. S kamarátom Tomášom sme si spravili výlet po niektorých z nich.

Mauerschin
Na cestu sme vyrazili z malebných Zubrníc. Po asi dvoch kilometroch a strmšom stúpaní sa pred nami objavila samota Mauerschin. Bohužiaľ, o tomto objekte je len málo dostupných informácií. Vieme však, že tu bol kedysi hostinec, a že se zde vařilo pivo a chodilo se sem tancovat.





Velké Stínky (Gross Zinken)
Od Mauerschinu postupujeme ku štôlni Svatý Gothard. Kúsok nad ňou sú základy niekdajšieho domu, pivnica, studňa. Sme vo Velkých Stínkach (Gross Zinken) a zisťujeme, že táto osada bola celkom rozľahlá. V roku 1929 tu žilo v 6tich domoch 33 ľudí. Oproti Mauerschinu sú Veľké Stínky menej zachované. Všetkých 6 domov bolo totiž ešte v roku 1945 zbúraných. Prežila len pamätná lipa.



Velké Stínky sú najvyššie položenou zaniknutou obcou, ktorú sme navštívili. Len niekoľko sto metrov nad Stínkami je vrchol Bukovej hory s vysielačom, ktorý slúži aj ako dobrý orientačný bod. Z neďalekej Humboldtovej vyhlídky je pekne vidieť obce Ústecka, ale hlavne České stredohorie.



Stará Homole (Alt-Hummel)
Bukovú horu navštívil v roku 1778 aj cisár Jozef II. Údajne sa napil z neďalekej studničky, ktorá sa nachádzala v obci Stará Homole (Alt-Hummel). Studničku pomenovali na počesť cisára Kaiserbrunn. Najstaršia zmienka o Starej Homoli pochádza z 15. storočia a spája sa s horninovým zosuvom. V roku 1929 tu žilo v 14tich domoch 54 obyvateľov. Obec bola po roku 1945 vysídlená a zanikla. Dnes leží Stará Homole na križovatke turistických trás a je spomedzi navštívených obcí tou najmenej zachovalou.





Thunovská lesovna
Jozef II. pokračoval vo svojej ceste na Vitín a Ústí nad Labem. My sme si cestu trochu predĺžili a po asi troch kilometroch dorazili k samote Thunovská lesovna. O tomto objekte žiaľ internet žiadnu pikošku neponúka. Na turistickej tabuľke je nápis: Bývalá Thunovská lesovna (18. stol.). Pod starým gaštanom stojí dom s kamennými stenami omotanými brečtanom. Cez bývalé izby prerastajú stromy. V prednej časti lesovne je vstup do malej pivničky a za domom sklad vsunutý do kopca.





Vitín (Wittine)
Značka nás naviguje ďalej. Po ceste objavujeme na zemi starý hrnček a kúsky taniera. Za kopčekom vidíme torzo budovy. Pred nami je Vitín (Wittine). Tomáš si dáva chvíľu pauzu. Ja sa dostávam do raušu a putujem z domu do domu. Ocitám sa v inom svete a v hlave sa mi premietajú informácie, ktoré som čítal o odsune Nemcov. Vítin je pravdepodobne najväčšou zachovalou vysídlenou obcou. Na stenách domov vidieť pôvodné omietky a detaily architektúry. Na zemi sa občas objavujú staré predmety a diery studní hlbokých 30 metrov.





Názov Vitín je odvodený z mena Víta. Prvá zmienka o obci pochádza zo 14. storočia. V roku 1930 tu žilo v 18tich domoch 106 obyvateľov nemeckej národnosti a rímskokatolíckeho vierovyznania. V lete roku 1946 bola dedina vysídlená. Obyvatelia boli odsunutí do východnej aj západnej zóny. Narozdiel od ostatných dedín pod Bukovou horou, bol Vitín znovu osídlený - vojakmi Svobodovej armády a ich rodinami. Noví obyvatelia žiadali výstavbu cesty do dediny, ale neuspeli. Zánik obce urýchlila smrť dieťaťa, ku ktorému sa neskoro dostal lekár. Posledný obyvateľ odišiel z Vitína roku 1966.





Pôvodní obyvatelia Vitína sa živili hospodárstvom a ovocinárstvom. Z obce sa zvážalo ovocie, ktoré sa prepravovalo po Labe až do Hamburgu. Niektorí muži pracovali v mediarni v Povrlách, kam dochádzali pešo. Osada mala svoju vlastnú elektráreň a každý hospodársky objekt čerpadlo na prívod vody. Do Vitína sa dovážalo pivo z Velkýho Března; konkrétne do hostinca s názvom Frohe Aussicht.





Pred pár rokmi kúpil Vitín súkromník. Je teda otázne, čo bude s touto dedinou ďalej. Jeden z pamätníkov spomína na Vitín takto: Těch porcelánových dóziček popsaných švabachem, které jsme tam rozmlátili (blbci, já vím, ale doma to nikdo právě pro ty německé nápisy nechtěl). Spánek pod dekami (kdeže spacáky!) kolem ohně patří dodnes k mým nejsilnějším zážitkům. Dnes je mi ze všeho už jenom smutno...



Tscherlaken
Od Vitína kráčame okolo studničky a niekoľkých ruín domov. Po ceste sa v listí objavujú úlomky porcelánu. Po miernom klesaní sa dostávame k poslednému vysídlenému objektu - samote Tscherlaken. Po oboch stranách cesty si všímame torzá domov a kamenné základy. V jednom z domov je položený starý hrdzavý rýľ; ktovie odkedy. Informácii o Tscherlakene je minimum. Vieme však, že Tscherlaken, podobne ako Mauerschin, nemal nikdy český názov. Strmým zrázom schádzame do Malého Března, kde náš výlet po zaniknutých obciach končí.



V 50tich rokoch mali nehnuteľnosti v českom pohraničí takmer nulovú hodnotu. Bolo ich všade dosť a patrili všetkým. Niektoré rodiny sa v priebehu krátkej doby sťahovali aj štyrikrát, kým našli svoje "ideálne" miesto. Drevené domy sa za pár sto korún predávali ako palivo. Tehlové domy sa rozoberali na stavebný materiál. Slovenské dosídlenci prepravovali tehly vlakmi a stavali z nich na Slovensku domy, do ktorých sa neskôr vrátili. Osady a samoty v Českom stredhoří mali tú "výhodu", že k nim neviedli cesty. Napriek tomu, že zanikli, unikli demolícii. Zachovali si podobu, ktorá nám pripomína (smutnú) časť českej histórie.