Ľubomír Višňovský: Po ukončení kariéry som bol nervózny, cítil som sa nepotrebný

Pred tromi rokmi ukončil kariéru po tom, ako posledné tri roky odohral v bolestiach. Ľubomír Višňovský naťahoval svoj odchod, pretože sa bál, čo príde, keď už bude bez hokeja. Tvrdí, že ak by mohol, hokej hrá aj na najnižšej možnej úrovni, dokedy by mu to telo dovolilo.

Po ukončení kariéry je finančne zabezpečený, investuje a chce, aby jeho deti mali dobré školy. „Ale peniaze stále nie sú to, čo mi dávali emócie a adrenalín na ľade. Peniazmi sa to nedá nahradiť, ani sa to nedá kúpiť,“ hovorí Višňovský.

V roku 2015 ste sa nedostali do prvého tímu Chicaga a chceli ste ukončiť kariéru. Manželka vám však povedala, že len nervózne sedíte doma a či si tak predstavujete koniec kariéry. Svoju poslednú sezónu 2015/2016 ste napokon odohrali za Slovan Bratislava. Čo ste prežívali predtým, ako ste prišli do Slovana?

Bol som sklamaný, že sa mi nepodarilo dostať do zostavy Chicaga. Prišli zdravotné problémy a klub zistil, čo mi je. Nechceli riskovať a ja som to akceptoval, zbalil som sa, išiel som domov a povedal som, že končím s hokejom.

S generálnym manažérom Slovana Marošom Krajčim sme však už predtým boli dohodnutí, že kariéru ukončím v Slovane. Tak som dodržal dohodu s tým, že odohrám pár domácich zápasov. Napokon som však aj vycestoval s tímom na trip.

Boli ste nejaký čas v tom, že definitívne končíte?

Áno, keď som sa vrátil zo Chicaga. Prišiel som domov, na druhý deň ráno som si zaväzoval šnúrky a tak ma seklo, že som musel volať o pomoc. Moje platničky mi úplne znemožňovali hýbať sa a trénovať. Problémy pretrvávajú, no nemám každodennú námahu, tak sa to zlepšilo.

Čo ste však prežívali po psychickej stránke? Súviselo to so zdravotným stavom alebo s faktom, že ste si mysleli, že už nikdy nebudete profesionálne hrať hokej?

Celkovo. Človek si nechce pripustiť, že sa končí niečo, čo robil odmalička. Pre mňa bol hokej všetko. Ráno som vstal a myslel som len na hokej. Zaspával som a rozmýšľal som, čo som mohol na ľade spraviť lepšie. Tak som to mal celý život. Zrazu prišiel deň, ktorého sa športovec bojí, deň, keď už nejde na tréning alebo na zápas. Môže si robiť, čo chce, môže spať doobeda a nikto mu nezavolá, že mešká. Bol som nervózny, cítil som sa nepotrebný.

Ten pocit, keď vyhráte, podarí sa vám zápas, nebodaj dáte gól, potľapkanie a potlesk od tisícov fanúšikov na tribúnach. Nemal som už ani predzápasový stres, to všetko mi chýbalo a nemal som nič, čo by mi to nahradilo. Preto som bol nervózny.

Napokon ste ešte odohrali jednu sezónu, po ktorej koniec prišiel definitívne. Bolo pocity rovnaké, ako keď ste si prvýkrát mysleli, že končíte?

Trochu som sa na to pripravoval, vedel som, že príde definitívny koniec po pár zápasoch za Slovan. Bol som v stave, že som odohral dva-tri zápasy a mesiac som musel pauzovať. Každý mi hovoril, že na to ešte mám, a aj ja som cítil, že tú ligu by som ešte mohol hrať, no zdravie to nedovolilo. Kariéru som ukončil v najneskoršom možnom momente. Ak by to prišlo neskôr, možno by som už nemohol chodiť.

Hovoríte, že keby vám to zdravie dovolilo, hráte aj najnižšiu súťaž, len aby ste hrali, ako napríklad Jozef Stümpel.

Jožkovi sa nečudujem. Hokej miluje a nerobí to z iného dôvodu. Chce si zahrať a mať pocit napätia pred zápasom a po zápase mu určite lepšie chutí pivo. Rovnako aj Jardo Jágr a chalani, ktorí dokážu udržať krok s mladými. Keby som mohol, robím to tak aj ja.

Môžu sa báť, že ak skončia, už nebudú užitoční?

Neviem, nevidím im do hláv. Ľudia si to predstavujú veľmi jednoducho – skončíme s hokejom, peniaze máme zarobené, budeme si užívať. Teoreticky áno, ale peniaze nie sú dôvod, prečo som celý život robil niečo, za čo ma ľudia uznávali.

Po troch rokoch som už vyrovnaný človek, ale prvý rok, rok a pol bol blbý.

Ľubomír Višňovský (43)
je bývalý slovenský hokejista, z majstrovstiev sveta má kompletnú medailovú zbierku. V NHL odohral v základnej časti a v play-off dokopy 911 zápasov za Los Angeles Kings, Edmonton Oilers, Anaheim Ducks a za New York Islanders. Pred odchodom do NHL, počas výluk a na konci kariéry hral za Slovan Bratislava, s ktorým získal tri slovenské tituly.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Mám zarobené? Nič som nedostal zadarmo
Zachytili ste výroky Martina Kližana, ktorý povedal, že tenis ho nikdy nebavil?

Poviem jeden príklad. Bol som v Los Angeles, kde som bol šťastný a podpísal som dosť veľký kontrakt na päť rokov. Deň pred začiatkom jeho účinnosti ma vymenili do Edmontonu. Nechcel som tam ísť.

V LA som to zbožňoval, draftovali ma, dali mi šancu. Aj majiteľ mi povedal, že mojím domovom nie je Slovensko, ale Los Angeles. Tiež hovoril, že to okolo mňa postavia a že mi do tímu prišiel Anže Kopitar. Bol som si istý, že tam zostanem, a napokon ma vymenili. Je to však biznis, čo som vtedy nechápal. Teraz by som to znášal úplne inak.

Aké to bolo v Edmontone?

Prvý rok bol okej, darilo sa nám, ale vo februári mi utrhli rameno, nasledovala ťažká operácia. V ďalšej sezóne vymenili trénerov, mali sme veľa zranených hráčov a nedostali sme sa do play-off. Prišli radikálne zmeny, moju generáciu hráčov povyhadzovali a prišli noví tréneri. Nový štýl mi nevyhovoval, trápil som sa a ani rodina tam nebola šťastná.

Jediné, čo ma držalo nad vodou, bola olympiáda vo Vancouveri 2010. Makal som len kvôli nej. Ak by nebola olympiáda, zbalím si veci, nechám im tam milióny dolárov a budem hrať tam, kde budem šťastný. Peniaze vôbec nehrali úlohu, dôležitejšie bolo, aby som mal radosť z hokeja, ktorý som miloval najviac na svete. Potreboval som byť vnútorne spokojný s tým, čo robím.

Fanúšikovia, aspoň teda internetoví diskutéri, však akoby mali pocit, že Kližan a jemu podobní sú povinní predávať svoj talent.

Diskusie nečítam. Pokiaľ si to človek nezažije, bohužiaľ, nemôže to hodnotiť. Môže jedine povedať svoj názor. Ja neviem, prečo ho to trápi.

Akú úlohu vo vašom živote zohráva to, že ste finančne zabezpečený? Ak by ste boli ligový futbalista a zarábate 1500 eur, asi ste v inej situácii…

Nehovorím, zarobil som si slušný balík a nemusím rozmýšľať, čo bude zajtra a či si môžem dovoliť dovolenku. Rozmýšľam aj spôsobom, aby deti mali dobré školy a chodili do dobrých krúžkov a aby sme ako rodina spolu strávili kvalitný čas.

Je pekné, že nemusím chodiť do roboty. Za to ďakujem Pánu Bohu, rodičom, že mi umožnili hrať hokej. Ale peniaze stále nie sú to, čo mi dávali emócie a adrenalín na ľade. Peniazmi sa to nedá nahradiť, ani sa to nedá kúpiť.


Ľubomír Višňovský v drese Slovana počas výlukovej sezóny 2004/05. Foto – archív TASR
Ako sa na to má pozrieť človek, ktorý zarába 800 eur?

Každý sme začínali na rovnakom bode. Mohli sme si vybrať šport, školu, hocičo. Ja som si vybral hokej a bolo pre mňa trestom, keď som nemohol ísť na tréning. Keď som začínal s hokejom ako malé dieťa, prvé tri roky sme už o šiestej ráno mali minimálne dvakrát za týždeň tréning. Plus sme boli o rovnakom čase na ľade aj cez víkendy.

Tí, čo boli doma, spali do desiatej a cez prázdniny si mohli robiť, čo chceli, a chodili na dovolenky, čo som ja nezažil. Keď ostatní vstávali, ja som už mal po tréningu.

Ľudia si neuvedomujú, že som nič nedostal zadarmo a všetci sme mali rovnakú štartovaciu čiaru. A že teraz niekto zarába málo? Nehovorím, že je to jeho chyba, ale mohol spraviť niečo pre svoj sen. Ja som o ňom vedel, už keď som mal šesť rokov, vždy som si vybral tvrdšiu cestu. Nemôžem za to, že niekto teraz musí chodiť do roboty.

Aj vaše deti sú zapálené, ako ste boli vy?

Nie, bohužiaľ. Hnevám sa aj sám na seba, že im niekedy dám všetko do ručičky. No musia si splniť aspoň svoje povinnosti. Nevyrastajú však tak, ako som vyrastal ja.

Michal Handzuš mi v rozhovore povedal, že koncom kariéry príde hokejista aj o partiu kamarátov z tímu. Hokejisti sú zrazu oveľa viac doma, čo môže byť problém, keďže dovtedy neboli s manželkou zvyknutí, že sú toľko spolu.

Je to pravda. V kabíne je kopec srandy, niečo zle poviete a trikrát sa vám to vráti, ale je to veľká sranda, mám veľa zážitkov a príbehov. Tie si tiež nekúpite a v kolektívnom športe to funguje dokonale. To všetko športovcovi chýba.

V roku 2003 vám prvýkrát vyskočili platničky. Odkedy ste si však umelo udržiavali kariéru a hrali cez bolesť, len aby ste stále zostali aktívnym profesionálnym hokejistom?

Na začiatku druhej sezóny v New Yorku Islanders (september 2013, pozn. redakcie) som na tréningu korčuľoval a zrazu ma z ničoho nič seklo tak, že som si vôbec necítil nohu. Bolo to tak štyri dni, veľmi to bolelo, nevedel som si ani obuť ponožku. Nakoniec ma zobrali do nemocnice do New Yorku a pod CT strojom mi pichali do nervov injekcie, ktorými mi umŕtvovali nervy. Zrazu som si nohu začal cítiť a bolesti odišli. Toto som musel absolvovať každých šesť týždňov, aby som mohol hrať. Fungoval som tak tri posledné roky kariéry.

Injekcie s kortikosteroidmi, kyselinou hyalurónovou a botoxom spôsobili, že poškodené miesta mi úplne vyschli, a teraz akoby nemám tri platničky. To je problém môjho chrbta.

Vedeli ste, aké riziko tou procedúrou podstupujete?

Nikto mi nič nepovedal, iba to, že mi to pomôže a budem môcť hrať. Následky som neriešil. Stačilo, že po tých injekciách som mohol hrať.


Višňovský po poslednom zápase kariéry vo februári 2016. Foto – archív TASR
Ponuku od Šatana som odmietol
Čomu sa teraz venujete?

Mám toho dosť. V prvom rade je to rodina a deti. Potom mám veľa koníčkov, cez leto sa chodím bicyklovať a súťažne jazdím na motokárach. V utorky a vo štvrtky s partičkou hrávam hokej.

Pracujeme na športovom areáli v Rači, to už trvá päť rokov a uvidíme, či sa to niekedy podarí.

Mám svoju firmu, melieme polyetylénový granulát na prášok a predávame to automobilkám.

Môj dobrý kamarát ma naučil robiť s Forexom, tak si tam robím pozície.

Ako sa hokejista dostane k polyetylénovému granulátu?

Mal to švagor, potreboval pomoc, tak som sa zapojil. Nie je to však miliónový biznis, ale zarobí si to na seba a ešte aj niečo zostane.

Lepia sa na vás ľudia, ktorí z vás chcú dostať peniaze?

Mal som veľmi veľa ponúk na investovanie do „stopercentných“ biznisov. Poďakoval som sa s tým, že mám investované peniaze a zatiaľ všetko slušne funguje. Darí sa, ale žiadne zázraky. Keď už bol niekto otravný a volal trikrát do týždňa, povedal som, nech to spravíme opačne. Ak si je taký istý, že jeho biznis funguje, dám mu stotisíc eur, založí mi to niečím v hodnote 200-tisíc. Potom mi vráti peniaze a ostatné je jeho. Keď to tak nevedeli spraviť, povedal som im, nech ma s tým neotravujú.

Poznáte športovcov, ktorí sa na tomto popálili?

Aj mne sa to stalo. Ešte počas aktívnej kariéry prišla ponuka investovať do domov v Mexiku. Investoval som x-tisíc dolárov a po dvoch rokoch zrazu zmizli. Popálil sa asi každý a ja som jeden z nich. Aj ja som takto prišiel o peniaze, ale nie o výrazné čiastky.

Od prezidenta SZĽH Miroslava Šatana ste dostali trénerskú ponuku. Prečo ste ju odmietli? Neplánujete pracovať v hokejovom prostredí?

Bolo to pre mňa ešte skoro. Necítil som sa, že by som chcel každý deň prísť na zimák ako tréner. Nemal som ambície byť trénerom.

Samozrejme, bol som ambasádorom osemnástky, ktorá pobláznila celé Slovensko počas MS v Poprade a v Spišskej Novej Vsi. To ma však úplne nenapĺňalo, a preto som to odmietol. Nechcel som to robiť.

Ako to vidíte smerom do budúcnosti?

Neviem. Nerozmýšľam nad tým. Slovenský hokej sa určitým spôsobom posúva, ale nesúhlasím so všetkými vecami. Nie som tam a zatiaľ to ani neriešim. Nejde o nič zásadné, ale nepáčia sa mi nejaké veci. Neriešim to. Možno idú správnou cestou a možno nie, len ja ju ešte nevidím. Čas ukáže, či to bolo správne.