Bude to literárna udalosť minimálne tejto jesene. Román Majster a Margaréta od Michaila Bulgakova, ktorý je považovaný za vrcholné dielo ruskej literatúry 20. storočia, až doteraz slovenskí čitatelia mohli poznať len v jeho cenzurovanej podobe. Vďaka čerstvému prekladu Jána Štrassera, ktorý vychádza v týchto dňoch vo vydavateľstve Slovart, sa to konečne zmení.

V slovenskom preklade síce Majster a Margaréta existuje už od roku 1968, no toto vydanie vychádzalo z vtedajšej jedinej dostupnej verzie. Sovietski cenzori zo slávneho románu, ktorý pripomína magický realizmus, vyškrtali až 15 percent textu. V takejto podobe vychádzal na Slovensku opakovane aj po novembrovej revolúcii.

S básnikom, spisovateľom a prekladateľom Jánom Štrasserom sme sa rozprávali:

prečo Majstra a Margarétu považuje za najväčší ruský román 20. storočia
ako Stalin držal Bulgakova pod krkom
v čom ho prekladal inak ako Magda Takáčová
ako ruština od čias Eugena Onegina už dvesto rokov nestarne
ako prespal august 1968
prečo by si už dnes neprevzal cenu za preklad od ruského prezidenta Putina
Prečo román Majster a Margaréta aj po toľkých desaťročiach vyvoláva takú pozornosť?

Je to kultová záležitosť. Keď si vygúglite meno Michail Bulgakov, alebo len Majster a Margaréta, zistíte, že sú o tom tisíce linkov. O Majstrovi a Margaréte sa napísalo možno päťtisíckrát viac textu, ako má samotné dielo. Je to kultový román, a nielen v ruskej literatúre. Keby bol vyšiel začiatkom 40. rokov minulého storočia, keď mu po Bulgakovovej smrti jeho manželka Jelena dala definitívnu podobu, ocitol by sa na jednom poschodí s Joyceovým Odysseom, Kafkovým Zámkom či Camusovým Cudzincom. Taká je to liga.

V čom je genialita Majstra a Margaréty?

Je to určite najlepší ruský román 20. storočia. Pojmom magický realizmus (nemecký kritik Franz Roh) sa označuje istý typ literatúry Južnej Ameriky od polovice 20. rokov minulého storočia, u nás sa viaže najmä na kultový román Marquéza Sto rokov samoty. No Majster a Margaréta je magický realizmus v tom najpravejšom zmysle slova. Ten román je žánrovo nezaraditeľný. Keď si ho čítam, mám pocit – odpusťte mi to prirovnanie –, akoby v českej literatúre Franz Kafka a Jaroslav Hašek napísali spolu Zámok a Švejka.

Pamätáte si, kedy ste ho prvý raz čítali?

V ruštine prvý raz verejne vyšiel na dve pokračovania, v rokoch 1966 a 1967, v časopise Moskva. Čítal som ho v slovenskom preklade Magdy Takáčovej, ktorý vyšiel na vtedajšie pomery veľmi rýchlo, v roku 1968, rok pred českým prekladom. Vtedy sme však nevedeli, že to ruské časopisecké vydanie bolo cenzurované – vypadlo asi 15 percent textu.

Čo vyhodili cenzori?

Keď som si to neskôr porovnával s originálom, nebolo mi jasné, na základe čoho cenzori vyhodili práve to, čo vyhodili. Nemal som pocit, že strážili ideologickú čistotu toho románu, to pri tomto type prózy ani nie je dosť dobre možné. Napríklad v prvom vydaní chýba mimoriadne komická scéna vo valutovom obchode pre zahraničných turistov, kde Koroviov a kocúr Hroch narobia poriadnu paseku. Možno cenzori nechceli, aby sa verejnosť dozvedela, že v Moskve boli také obchody.

V čom ste postupovali pri prekladaní inak ako Magda Takáčová?

V Takáčovej preklade cítiť, že patrí k prekladateľskej škole Zory Jesenskej. Jesenská bola výborná prekladateľka, ona i jej nasledovníčky však preferovali, poviem to bez čo len náznaku dehonestovania, rurálny jazykový štýl. Hovorilo sa tomu aj „martinská škola“. Tento štýl výborne pasoval napríklad na prekladanie ruských klasikov 19. storočia, alebo na prózu s vidieckou tematikou. Majster a Margaréta je však klasický urbánny román a Takáčovej preklad do istej miery potlačil jeho grotesknosť. Usiloval som sa k Majstrovi a Margaréte pristupovať ako k súčasnému ruskému románu. Trebárs ako k Vladimirovi Sorokinovi.

Bulgakov Majstra a Margarétu písal pred osemdesiatimi rokmi – necítiť v ňom, že tá ruština je zastaranejšia?

Vôbec. Keď čítate Puškina, tak máte pocit, že čítate súčasné ruské veci. Spisovná slovenčina vtedy ešte nebola kodifikovaná. Samozrejme, aj ruština sa vyvíja, a veľmi dynamicky, najmä jej nenormatívna lexika, to však nič nemení na fakte, že súčasná ruština je súčasná už dobrých dvesto rokov. Zoberme si hoci Eugena Onegina – je napísaný jazykom, ktorý je stále aktuálny. Mám pocit, že celá ruská literatúra od klasiky, teda od Puškina, je súčasná. Pritom jazyk a štýl prvého slovenského prekladu Eugena Onegina z roku 1900 – preložil ho Samuel Bodický – sú dnes až komicky archaické.

To je zasa váš najobľúbenejší román 19. storočia, nie?

Niekedy si hovorím – s nepatričnou pýchou –, že som preložil najväčšie ruské literárne dielo 19. storočia, to je Eugen Onegin, a najväčšie ruské literárne dielo 20. storočia, teda Majstra a Margarétu. Aj keď niektorí ho na prvé miesto kladú s Doktorom Živagom od Borisa Pasternaka.

Ako dlho vám trval preklad Majstra a Margaréty?

Ťažko povedať, nezvyknem si vopred stanoviť, koľko mám za deň preložiť. Robil som na tom plus-mínus trištvrte roka. Potom som to po sebe čítal, opravoval, konzultoval s pani redaktorkou aj s inými ľuďmi.

Pripravovali ste sa na preklad?

Samozrejme, že prv ako som začal prekladať, som si študoval množstvo bulgakovovskej literatúry. V Rusku – ale aj vo svete – existuje nielen odbor bulgakológia, ale aj odbor majsteramargaretológia. (smiech) V rozsiahlej encyklopédii, venovanej výlučne románu Majster a Margaréta, som sa napríklad dozvedel, že Patriarchove rybníky, pri ktorých sa odohráva prvá scéna románu, boli v čase, keď Bulgakov písal Majstra a Margarétu, premenované na Pionierske rybníky (dnes sú opäť Patriarchove), no Bulgakov zvolil pôvodný názov. A napodiv mu to prešlo.

Dozvedel som sa aj všeličo iné – napríklad topografiu Jeruzalemu za čias Ježiša a Piláta –, no v jednej chvíli som si povedal: dosť! Keď sa budem do hĺbky venovať majsteramargaretológii, možno sa stanem majsteramargaretológom, ale nepreložím Majstra a Margarétu.

Obrali by ste sa o mystérium Majstra a Margaréty?

Stratíte mystérium, ale najmä istotu, či to robíte dobre. Povedal som si: čítaj originál a prekladaj.

Mali ste nejaké prekladateľské dilemy? Ako ste napríklad preložili meno jednej z postáv – kocúra? Doteraz bol Mosúr alebo Begemot…

V origináli sa kocúr volá Begemot. Podľa mňa sa Bulgakov pohrával s dvojznačnosťou tohto pomenovania – ruské slovo begemot znamená hroch, a zároveň je to aj slávne biblické monštrum. Česká prekladateľka Alena Morávková meno kocúra preložila ako Kňour, Magda Takáčová ako Mosúr – ani jeden preklad sa mi nepozdával. Rozhodoval som sa medzi Behemotom a Hrochom. Nakoniec som si zvolil Hrocha. Ten kocúr je totiž veľmi veľký, veľmi vitálny a veľmi smiešny. Rád uvádzam scénu, v ktorej kocúr Hroch nastúpi do električky, a všetci sú zdesení. Ale nie z toho, že kocúr cestuje v električke, ale že si chce kúpiť lístok. Napokon ho z električky vyženú, no kocúr sa uvelebí na zadnom nárazníku a smeje sa, že ušetril desať kopejok.

Zmenili ste ešte niekomu meno alebo len kocúr je výnimkou?

Nie, Woland je Woland a Koroviov je Koroviov. No v kapitolách o Pilátovi a Ježišovi dôsledne používam mená tak, ako ich má Bulgakov. Ježiš je Ješua-ha-Nocri a Jeruzalem Jerušalaim.

Príbeh ukrižovania Ježiša – teda Ješuu – a jeho stretnutia s Pilátom je jednou z troch rovín románu Majstra a Margaréty. Ako na vás pôsobí tento motív?

Je to azda najlepšia pasáž románu. Neviem posúdiť, do akej miery sa Bulgakov drží tej biblickej verzie, ale to je v poriadku – vytvoril svoju vlastnú fabulu tohto stretnutia. Najsilnejšie na tom je to, čo presahuje aj do dneška – ako má Pilát chuť Ješuu oslobodiť, priam nabáda Kaifáša a synedrion, aby ten zločinec, ktorý má byť v súlade s tradíciou na počesť sviatku Paschy oslobodený, bol Ješua. To, že sa tak nestane, Piláta nesmierne sklame, pretože v Ješuovi vidí partnera na filozofovanie a rozhovory, ako sa to ukáže v závere románu. Pilát jednoducho vníma Ješuovu výnimočnosť, mystickú aj intelektuálnu.

Prekladali ste to v kuse?

Áno. Vybral som si tie pasáže – v románe sú štyri na rôznych miestach – a prekladal som ich naraz, aby som zachoval ich jednotný štýl. Potom som ich povkladal na patričné miesta.

Je to román v románe?

Zvykne sa to tak hovoriť. Ale jeho väzby na celý román sú prirodzené – veď príbeh o Ješuovi a Pilátovi píše Majster a v závere sa to všetko prepojí s Wolandom a jeho misiou.

Bulgakov spálil prvú verziu rukopisu, začal odznova a potom kniha vyšla až po jeho smrti. Už len príbeh vzniku knihy by stál za samostatný román.

Jeho žena Jelena Sergejevna vydala Bulgakovove denníky, kde deň za dňom opisuje, ako to bolo. Je známe, že prvú verziu románu Bulgakov spálil. Napísal dokonca list sovietskej vláde, že ho zničil.

A dokonca sa to spomína aj v románe, je tam výrok, ktorý zľudovel: Rukopisy nehoria.

Áno, keď Majster povie Wolandovi, že svoj rukopis spálil v peci, Woland odpovie, že to nie je možné. „Rukopisy nehoria.“ A prikáže kocúrovi, aby Majstrovi odovzdal jeho rukopis. Bulgakov napísal šesť verzií Majstra a Margaréty, tú poslednú dokončila po jeho smrti jeho manželka. Viackrát sa pokúsila Majstra a Margarétu vydať, no nešlo to.

Nakoniec román vyšiel až koncom 60. rokov, v cenzurovanej podobe, ako sme už spomínali. Prečo mu to nechceli vydať? Lebo sa to dá čítať aj ako kritika stalinistického Ruska 30. rokov?

Áno, aj to. Ale najmä preto, že ten román sa vymyká estetike socialistického realizmu, ktorá v Sovietskom zväze vládla. Bola to doba, keď Stalin dal zabiť Osipa Mandelštama a Isaaka Babeľa. A desiatky ďalších. Spomeňte si na brutálne útoky na Annu Achmatovovú a Michaila Zoščenka koncom 40. rokov. Bulgakov nebol fyzicky perzekvovaný, „len“ ako spisovateľ – strašne tým trpel. Písal divadelné hry a filmové scenáre, niečo málo sa realizovalo. Napísal Stalinovi prosebno-obviňujúci list. Stalin potom zariadil, že mohol pracovať v MCHAT-e (Moskovské umelecké divadlo), no aj odtiaľ musel odísť a zamestnať sa v Boľšoj teatri ako operný libretista, čo ho veľmi ponižovalo.

Ako sa k nemu staval Stalin?

Zaujímavé je, že Stalin miloval hru Dni Turbinovcov, čo je dramatizácia Bulgakovovho románu Biela garda, videl ju mnohokrát v divadle. To bol Stalin – krutosť a absurdita. Tlieskal Bulgakovovi v divadle a zároveň ho držal pod krkom. Aj keď mu niečo vyšlo, ideologická kritika bola k nemu nemilosrdná, čo spisovateľa drvilo. Chcel vycestovať do zahraničia, liečiť sa. Vyzeralo to, že mu tú cestu povolia, ale bola to zo strany režimu len hra mačky s myšou.

Prečo mu nedovolili vycestovať do zahraničia?

Zrejme sa báli, že by emigroval a stal sa slobodným človekom. Vydal by všetko, čo v Sovietskom zväze nesmel, a pre Sovietsky zväz by to bola zlá vizitka. V týchto dňoch prekladám poéziu Natalie Gorbanevskej, jednej z ôsmich statočných, ktorí 25. augusta 1968 protestovali na Červenom námestí proti okupácii Československa. Jej v roku 1975 povolili emigrovať zo Sovietskeho zväzu a viem, ako mučivo riešila v sebe dilemu, či emigrovať neznamená zradiť vlasť a či človek nemá proti zlému režimu bojovať doma. Ale nie každý ten boj vydrží. Alexandra Solženicyna museli doslova vyhodiť z krajiny, Andrej Sacharov musel žiť nútene v meste Gorkij. Totalitný režim nikdy nemá jednotnú politiku voči svojim disidentom a oponentom, rôznym prístupom k nim ich chce rozoštvať. Dmitrij Šostakovič vo svojich pamätiach písal, že všetci mali celé roky zbalený kufrík pod posteľou, aby boli pripravení, keď si po nich nadránom príde NKVD, neskôr KGB. Totalitný režim pracuje s prirodzeným strachom človeka o svoju slobodu, o svoj život, ako s fenoménom svojej moci.

Román Majster a Margaréta u nás vyšiel v období uvoľnenia, počas Pražskej jari v roku 1968. Študovali ste vtedy ruštinu na FFUK – ako ste prežívali to obdobie?

Mal som 22 rokov. Ako takmer všetci som fandil Dubčekovi a obrodnému procesu. Bol som šťastný, že sa zrušila cenzúra. No v lete v Československu prebiehalo vojenské cvičenie armád Varšavskej zmluvy, po skončení ktorého sa sovietske vojská akosi neponáhľali vrátiť domov. Dnes vieme, že tie manévre slúžili na rekognoskáciu terénu pri príprave okupácie.

Potom prišiel 21. august…

Je to komické, ale možno som sa o tom, že sme okupovaní, dozvedel ako jeden z posledných Bratislavčanov.

Ako to?

Býval som vtedy v Bratislave na priváte v tichej štvrti Červený kríž. 21. som si dlhšie pospal, okolo deviatej som sa vybral do mesta. Trolejbus nepremával, ale to ma neprekvapilo, to sa stávalo často. Vybral som sa pešo do mesta a oproti mne išli ľudia s tranzistorákmi pri ušiach. Spýtal som sa sám seba: O deviatej ráno je nejaký futbal? Na rohu Palisád a Šulekovej bolo malé mäsiarstvo, stál pred ním obrovský rad. Spýtal som sa sám seba: Nebodaj dostali maďarskú salámu? Šiel som dole Šmeralovou (dnes Kozia) a na jej konci pri vtedajšej budove Čs. rozhlasu som uvidel tank s červenou hviezdou a všetko bolo jasné. Medzi tankmi a ďalšou obrnenou technikou som sa prekľučkoval na Štúrovu ulicu do redakcie Kultúrneho života. A začali sme písať články, petície, vylepovať plagáty. Ako všetci.

To uvoľnenie pred okupáciou bolo také citeľné?

Vo sfére kultúry áno. V krutých 50. rokoch som bol malý chlapec a ich zlo som na vlastnom tele a duši nezažil. V 60. rokoch sa to naozaj postupne uvoľňovalo. Vychádzali dobré knihy, v kinách sa hrali dobré filmy. Pozitívnu rolu v tom hrali kultúrne časopisy, Kultúrny život, Slovenské pohľady, no a, samozrejme, Mladá tvorba, kde som už ako študent pôsobil ako redaktor. Tú – do istej miery liberálnu – atmosféru som bral ako samozrejmosť. O to ťažšia bola potom pookupačná normalizácia.

Keď ste sa rozhodli urobiť nový preklad Majstra a Margaréty, ako to bolo? Vy ste oslovili vydavateľstvo Slovart alebo ono vás?

Ja som s tým prišiel. A zo strany Slovartu považujem za veľmi veľkorysé, že mi ten preklad umožnil, hoci práve Slovart viackrát znovu vydal preklad pani Takáčovej. Keď som sa chystal na preklad, pokladal som za slušné informovať o tom aj manželov Martina a Zorku Bútorovcov – Zorka Bútorová je dcéra nedávno zosnulej pani Takáčovej. Ich reakcia bola nesmierne priaznivá, takže prvý výtlačok odo mňa poputuje práve k nim.

Ponúkate ruské knihy na preklad? Alebo iniciatíva prichádza zo strany vydavateľstiev?

Aj tak, aj tak, ale častejšie ja ponúkam a oni na ponuku reagujú. Jednoducho preto, že ani tie najlepšie vydavateľstvá nemajú vo svojich radoch špecialistu na súčasnú ruskú literatúru. Preferujú americkú, anglickú, francúzsku, nemeckú literatúru, čo je prirodzené. Navyše súčasná ruská produkcia je taká rozsiahla, že sa nedá všetka zaregistrovať a je veľmi ťažké vytypovať si dobrú knihu. V rámci svojich možností sa o to pokúšam. Najviac si cením, že vydavatelia mi dôverujú, vedia, že to, čo ponúknem, je kvalitná kniha, hoci to nemusí byť čitateľský hit.

Zo súčasných ruských autorov ste preložili sedem kníh Vladimira Sorokina – patrí medzi vašich najobľúbenejších autorov?

Určite áno. Nedávno som mu mailoval, či nemá nejaký nový rukopis, odpísal mi, že nič nepíše, len maľuje. A spolu s ním je moja obľúbená autorka Ľudmila Ulická. Pred pár dňami mi poslala svoj ešte teplý rukopis knihy poviedok Spätná chronológia. Skvelá kniha. Slovart prejavil záujem…

Ulická aj Sorokin sú ostrí kritici Putinovho režimu. Ako ho vnímate?

Dnešná ruská zahraničná politika je typická veľmocenská imperiálna politika, ktorá sa po páde komunizmu chvíľu hľadala. Rusi v tomto zmysle nemajú radi neistotu, takže – logicky – vygenerovali nového báťušku cára, ktorý to postupne vzal pevne do rúk. Má svoju traumu, ktorou je rozpad Sovietskeho zväzu a strata globálnej veľkosti. Aj ten Krym a Donbas sú len demonštrovanie, že sme veľkí a mocní, nech to svet láskavo berie na vedomie. A že je to bezprecedentné porušovanie medzinárodného práva? A že pritom tečie krv? To podľa Putina svet prehryzne, nikto nechce riskovať svetový vojnový konflikt.

V roku 2004 ste dostali za preklad Eugena Onegina ruské štátne vyznamenanie, Puškinovu medailu. Na certifikáte k nej je podpis prezidenta Vladimira Putina. Teraz by ste ho prebrali?

Pred pätnástimi rokmi sa ešte zdalo, že Putinovo Rusko smeruje k demokracii. Po vojne v Donbase a ruskej anexii Krymu by som nijaké ruské štátne vyznamenanie neprijal.

src: https://dennikn.sk/1570958/konecne-ho-mozeme-citat-v-povodnej-podobe-roman-majster-a-margareta-vychadza-aj-s-cenzurovanymi-pasazami/?ref=mpm