https://dennikn.sk/blog/1571691/hlavne-spravy-a-zem-a-vek-patria-podla-prieskumu-focusu-medzi-najdoveryhodnejsie-media-medzi-ucitelmi/?ref=in

Doteraz sme počúvali iba ojedinélé príbehy o učiteľoch, ktorí použili časopis Zem a vek ako pomôcku pri vyučovaní. Teraz vieme, že Zem a vek by svojim žiakom odporučilo 53% a Hlavné správy 57% učiteľov z reprezentatívnej vzorky v prieskume.

Podľa prieskumu agentúry Focus pre projekt People to People by najviac učiteľov odporúčilo svojim žiakom tradičné médiá ako Aktuality a Hospodárske noviny. Hneď za nimi na treťom mieste nasledujú Hlavné správy. Tie spoločne so Zem a vekom v tomto prieskume predbehli médiá ako Denník N alebo SME.

Prieskum bol robený na reprezentatívnej vzorke 523 učiteľov 2.stupňa základných škôl z celého Slovenska. Ide o prvý prieskum tohto typu, ktorý nám dáva predstavu o mediálnych voľbách učiteľov. Presné znenie otázky v priekume bolo: „Ak by ste mali svojim žiakom odporučiť médiá, kde môžu nájsť dôveryhodné informácie o tom, čo sa deje doma a vo svete, ktoré z nasledujúcich médií (či už v tlačenej alebo internetovej podobe) by ste svojim žiakom odporučili?”

Popularita Hlavných správ alebo Zem a veku je rozložená relatívne rovnomerne na všetky skupiny učiteľov bez ohľadu na vek, dĺžku praxe, predmet, ktorý učia alebo kraj, v ktorom pôsobia.


Možné vysvetlenie prieskumu: štatisticky je pravdepodobné, že väčšina z opýtaných učiteľov nie sú pravidelnými čitateľmi väčšiny z ponúkaných médií. Je teda možné, že časť učiteľov jednoducho ignorovala možnosť “nepoznám” a dali svoje odporúčanie aj médiám, s ktorými mali minimálnu alebo žiadnu skúsenosť. Prieskum teda nemusí automaticky znamenať, že viac ako polovica učiteľov sú konšpirátori, ale znamená minimálne to, že veľká časť učiteľov má zlý prehľad o médiách a laxný prístup k selekcii zdrojov.

Zem a vek vychádza v náklade cca 25 000 kusov (podľa ich údajov) a najčítanejšie články na webe dosahujú okolo 5000 – 10000 pozretí, čo z neho robí pomerne malé médium. Je teda nepravdepodobné, že by väčšina opýtaných učiteľov boli aktívnymi čitateľmi Zem a veku.

Ťažko vysvetliteľný je napríklad významný rozdiel medzi dôveryhodnosťou Zem a veku a Slobodného vysielača, aj keď v poznateľnosti medzi nimi nie je veľký rozdiel. Oboje médiá majú podobné zameranie, podobnú cieľovku a do veľkej miery aj podobné témy a úroveň.

Interpretovať tento prieskum ako plošnú kritiku celého učiteľského stavu by bolo nefér voči mnohým skvelým učiteľom, ktorí už dnes v školstve pôsobia. Platí ale, že toto je jedna z najalarmujúcejších správ o rozsahu a hĺbke problému, ktorý nám spôsobili nové médiá a nové spôsoby šírenia informácii.

Znamená to, že školstvo v dnešnom stave na mnohých miestach nemusí fungovať ako liek, ale do značnej miery sa môže spolupodieľať na výchove mladých ľudí, ktorí sa v rekordných počtoch prikláňajú k extrémizmu.

Práve tieto médiá šíria antisemitizmus (šéfredaktor Zem a veku je za to v súčasnosti trestne stíhaný), dávajú nekritický priestor extrémistickým politikom (napríklad Slobodný vysielač urobil priateľský rozhovor s Mariánom Magátom, ktorý na Facebooku obdivoval Adolfa Hitlera) alebo bez overovania faktov šíria lži z ruských štátnych médií, prípadne od Mariána Kočnera (Hlavné správy propagovali jeho reláciu Na pranieri). Problém s týmito médiami teda nie je v tom, že by mali “nepohodlné názory”, ako to o sebe často tvrdia, ale v tom, že šíria klamstvá a často aj extrémizmus.

Ak je nejaký učiteľ ochotný odporúčať práve tieto médiá ako dôveryhodný zdroj, potom je tažké si predstaviť, ako bude viesť žiaka k demokratickým a občianskym hodnotám.

Juraj Hipš, odborník strany Spolu na školstvo, používa takéto prirovnanie: „Išli by ste k lekárovi, ktorí by vás liečil na základe horoskopov v Novom čase? Rovnako vážne by sme mali brať situáciu, ak deti učia pedagógovia, ktorí odporúčajú svojim žiakom čítať dezinformačné médiá Zem a vek alebo Hlavne spravy.sk.

Učiteľské povolanie je jedno z najdôležitejších a najzodpovednejších na svete. Deti strávia v školách tisícky hodín a učitelia majú na nich obrovský vplyv. Je hanbou, že štát tak dlhodobo prehliada túto profesiu. Potom toto povolenie nevykonávajú len tí najlepší z najlepších, ale aj ľudia, ktorým nie sú cudzie extrémistické názory. To je vážne varovanie“

Čo s tým robiť?

Napriek tomu, že rozmachu dezinformácii sa venuje v posledných rokoch väčšia pozornosť, dlhšiu dobu sledujem, že toto úsilie je nedostatočné. Nedostáva sa k dostatočnému množstvu ľudí. A zároveň stále viac ľudí (aj starších) začína používať sociálne siete a aj vďaka tomu dezinformačná scéna naďalej rastie.

Preto som sa posledné mesiace venoval presviedčaniu politikov alebo nádejných politikov (konkrétne v rámci koalície PS a Spolu), aby si túto tému viac všímali. Výsledkom je, že v programe PS a Spolu, ktorý bude zverejnený onedlho, bude mať samostatnú časť téma Dezinformácie a hybridné hrozby, ktorú sme pripravovali spolu s expertom Globsecu Danielom Milom.

Samozrejme, kľúčovou a dlhodobou výzvou v školstve je vytvoriť v ňom také podmienky, aby tam prichádzali tí najlepší z najlepších, ako spomínal Juraj Hipš vyššie. Aj tento prieskum ale ukazuje, že problém s dezinformáciami je tak vypuklý, že kým sa toto podarí, treba robiť aj užšie zamerané opatrenia:

– Musíme venovať vážnu pozornosť mediálnemu vzdelávaniu na školách – zaradiť mediálnu výchovu do vzdelávacieho kurikula v rámci existujúcich povinných predmetov a vytvoriť nové osnovy mediálnej výchovy.

– Podporovať a škálovať iniciatívy, ktoré organizujú diskusie a prednášky novinárov alebo odborníkov na školách.

– Ako naznačuje tento prieskum, venovať sa treba nielen žiakom, ale aj učiteľom samotným. Cestu v tomto naznačuje napríklad Francúzsko, kde vytvorili v spolupráci s novinármi a odborníkmi rozsiahly program školení pre učiteľov o médiách a dezinformáciach.

Treba tiež zmeniť spôsob, akým štát a štátne inštitúcie komunikujú s verejnosťou. Reaktívne odpovedať na novinárske otázky prostredníctvom tlačových správ a s použitím úradníckeho jazyka už nestačí. Štát ako taký a aj jednotlivé rezorty sa musia stať proaktívnym silným komunikačným hráčom aj v online prostredí a mať zrozumiteľnú, premyslenú a dlhodobú stratégiu toho, čo chcú verejnosti hovoriť. To v praxi znamená formovanie odborov na strategickú komunikáciu na ministerstvách, podobne ako to je dnes na Ministerstve zahraničných vecí.

Je treba posilniť súčasné štátne kapacity, lepšie koordinovať a podporiť existujúce občianske aktivity. Po vzore krajín ako Veľká Británia, Švédsko, Fínsko, Česko alebo pobaltské štáty aj Slovensko potrebuje v štátnej správe inštitúciu, ktorá sa bude systematicky a komplexne venovať mapovaniu, predchádzaniu a neutralizácii hybridných hrozieb a dezinformácií. Jednou z úloh tohto centra by bolo monitorovať informačnú mapu krajiny (aj realizovať podobné prieskumy ako je tento o učiteľoch), včas identifikovať rýchlo sa šíriace dezinformácie, analyzovať ich potenciálny zásah a podporovať rezorty, ktorých sa to týka pri včasnej a efektívnej reakcii. Dôležité je tiež zvyšovať povedomie o hybridných hrozbách a dezinformáciach vo verejnosti a organizovať celoplošné informačné kampane.

Kľúčovým hráčom v boji proti dezinformáciam sú novinári a špeciálne verejnoprávna televízia. Je dôležité odpolitizovať voľbu riaditeľa RTVS a viazať časť výdavkov na tvorbu investigatívnej žurnalistiky.

Podrobnejšie opísané návrhy riešení nájdete zatiaľ buď v programe na dezinformácie strany Spolu, alebo v publikácii Globsecu Hybridné hrozby na Slovensku, na ktorej pracoval Daniel Milo.