Vplyv rodičovskej výchovy na správanie detí sa preceňuje. „Uznanie detskej skupiny začne byť pre dieťa skôr či neskôr oveľa dôležitejšie než názor rodičov,“ vraví sociálny antropológ Martin Kanovský z UK.

V rozhovore sa dočítate aj:

prečo deťom škodí, ak sa segregujú do homogénnych skupín – rasovo, sociálne či intelektuálne;
ako deti dostať zo sociálne vylúčeného prostredia;
či je rodina v kríze a či dochádza k liberalizácii výchovy;
ako sa mení kontrola rodiča nad časom a aktivitami detí.
Školský zákon zakazuje segregáciu, no podľa vyjadrenia Európskej komisie z tohto leta sme nedosiahli „žiadny skutočný pokrok v odstraňovaní segregácie rómskych študentov“. Čo vy na to?

Európska komisia sa opiera skôr o individuálne prípady a odhady než o populačné charakteristiky segregácie, ktoré hovoria, že máme neprimeranú mieru rómskych detí v určitých typoch škôl a tried. Žiaľ, zatiaľ nemáme kvalifikované odhady segregácie vo vzdelávaní.

Poviem hypotetický príklad – je úplne v poriadku, ak je v škole alebo triede 40 alebo 60 percent rómskych detí, ak je v danej obci 40 alebo 60 percent rómskej populácie. No už nie je v poriadku, ak sú v obci s 30 percentami Rómov triedy, kde ich je 80 percent. A to je rozhodne aj náš prípad, hoci o rozšírenosti týchto javov nemáme dostatočne podložený prehľad.

Čím je to spôsobené?

Jednou z príčin je nie celkom šťastný systém financovania. Špeciálne školstvo má byť určené pre deti, ktoré sú telesne alebo mentálne ťažko postihnuté. Na ne je iný normatív financovania. Zriaďovateľovi sa niekedy vyplatí zaradiť početné rómske deti do špeciálnych tried, lebo za ne dostane viac peňazí.

Niekedy aj samotní rómski rodičia trvajú na tom, aby ich dieťa bolo v špeciálnej škole. Hovoria: „Tam, kde je teraz, sa mu všetci vysmievajú, tak nech ide do špeciálnej školy, tak ako jeho súrodenci.“

Iná vec je, keď rodičia majority reagujú aj bez akýchkoľvek problémov v triede na rómske deti v zmiešaných triedach tak, že z nich masívne premiestňujú svoje deti inam.

Prečo ľudia takýmto spôsobom premiestňujú svoje deti, ak sú v triede Rómovia?

Je mnoho dôvodov. Niekedy sa stane, že niektoré rómske deti naozaj nemajú primerané návyky, lebo sú prvý raz v živote v nejakej inštitúcii. Inokedy ich aj majú, no rodičia majoritných detí sa aj tak domnievajú, že ich nemajú. Aktivizujú predsudky.

Slovensko je v diskriminácii detí pri prepadávaní druhé najhoršie vo vyspelom svete. Napriek rovnakému skóre v teste majú rómske deti zo znevýhodneného prostredia vyššiu pravdepodobnosť, že prepadnú. Čím je to podľa vás spôsobené?

Rozdielnymi štartovacími čiarami – deti prichádzajú do školy na odlišnej úrovni. Veľa predškolskej pedagogickej práce v súčasnosti vykonávajú rodičia. Ešte pred 50 či 100 rokmi bolo nepredstaviteľné, aby dieťa prišlo do prvej triedy a vedelo, ako držať ceruzku, aby dokázalo načrtnúť základné abstraktné tvary a vymaľovať ich.

To všetko sa deti učili až v škole. Teraz sa to učia aj v škôlkach, ba dokonca ešte pred nimi, no obrovské množstvo pedagogickej práce vykonávajú rodičia v podstate od narodenia. Mnohé rómske deti takéto základné zručnosti nemajú. Keď si porovnáme štartovacie čiary, rómske deti zaostávajú a školský systém má problém, aby im pomohol dobehnúť to.

Toto však vôbec nie je o rómskych deťoch. Deti z akejkoľvek sociálne deprivovanej skupiny – či už v Alabame v roku 1945, alebo v Austrálii v roku 1960 – majú ako celok vždy a zákonite slabšie výsledky, keď začnú chodiť do formalizovaných školských systémov.

Nemá nijaký zmysel hľadať tie dôvody v nich samých, v kultúre, rase či psychológii. Poviem to na rovinu: sú to úplné drísty. Ak chcete zmeniť výsledok, čiže mať lepšie výsledky v škole, musíte zmeniť sociálne prostredie.

Čiže môžeme povedať, že kotlebovci a spol. sa vezú na vlne rasových predsudkov a stereotypov.

Hovoria úplné nezmysly. Výskumy ukazujú, že deti z majority alebo aj z iných minorít, než je rómska, ktoré sú v zlých sociálnych, rodinných a emocionálnych podmienkach, majú v škole rovnaké problémy ako rómske deti.

Po druhé, podľa kvalifikovaných odhadov sú zhruba dve tretiny rómskej populácie na Slovensku plne integrované. Čo sa týka segregovaných osád alebo segregovaných mestských get, iba ťažko môže dieťa z nich dosahovať dobré výsledky, lebo ide o sociálne deprivované prostredie.

Ešte malá historická odbočka: tak ako kotlebovci a mnohí iní hovoria o Rómoch a ich chatrčiach, hovorili veľmi podobne pred sto rokmi stredné a vyššie maďarské a rakúske vrstvy o Slovákoch. Písali, že je tam alkoholizmus, bedač, všivač, hlúposť, degradácia, degenerácia a ľudský odpad. Za prvej Československej republiky existoval ženský spolok Živena (vznikol v roku 1869) – členovia chodili po slovenských dedinách a vzdelávali ženy.

Ak by ste si pozreli ich zápisky ešte z 50. rokov, zdúpniete. Nechceli by ste veriť podmienkam bývania, zdravotníctva a hygieny v slovenských dedinách. Povedal by som, že dnes aj tá najbiednejšia rómska osada je na tom lepšie ako mnoho slovenských dedín v roku 1920, v niektorých prípadoch aj v roku 1950.

Ako dostať deti zo sociálne vylúčeného prostredia?

Najprv poviem, čo nefunguje. V Austrálii boli pokusy vyťahovať deti v predškolskom veku a z prvého stupňa z miestnej komunity a premiestňovať ich inam – buď do internátnych škôl, alebo do zvereneckých rodín. Tento projekt skrachoval. Deti utrpeli obrovské psychické a emocionálne traumy.

To, čo získali na prístupe k formálnemu vzdelaniu, stratili traumatizáciou. Keď vyrástli, mali obrovské psychické, emocionálne a sociálne problémy. Robiť ľuďom dobre tak, že ich pritom traumatizujete – to nefunguje.

Čo, naopak, fungovať môže?

Integrácia na lokálnej úrovni. Niekde majú modely s kvótami – ak podiel rómskych detí v triede presiahne povedzme 40 percent, zabezpečia autobusy a rozmiestnia ich do iných škôl o pár kilometrov vedľa. Dieťa nie je vytrhnuté z domova, len chodí do inej školy. Treba dodať, že všetky modely integrácie, ktoré kedy boli úspešné, si vyžadovali masívne investície. No mnohonásobne sa vrátili – v zamestnanosti a inde.

Prečo je zlé, ak je v triede nadmerný počet rómskych detí oproti pomeru v populácii?

Zlé je to nielen pre samotné rómske deti, ale aj pre majoritu – spoločnosti nijako neprospieva, ak desaťtisíce ľudí žijú v deprivovaných sociálnych podmienkach. Nefungujú také riešenia, že sa budeme tváriť, že problém neexistuje a môžu si za to sami.

Na Slovensku sa však segregujú nielen rómske deti. Segregácia je u nás širším celospoločenským problémom, že sa napríklad segregujú aj sociálne slabšie deti, no aj nadané deti.

Výskumy od 80. rokov však hovoria, že čím je vzdelávací systém segregovanejší, tým máte populačne horšie výsledky vo vzdelávaní. Pre deti nie je dobré, ak sú v homogénnych skupinách – nadaní medzi nadanými, nenadaní medzi nenadanými a tak ďalej.

Prečo nie sú také homogénne skupiny dobré?

Najlepším vysvetlením je to, čo sa v angličtine nazýva „academic self-esteem“, čiže akademický či vzdelávací sebaobraz. Je to to, čo si dieťa myslí o svojom výkone, na čo si myslí, že má. Platí, že čím vyšší má dieťa akademický (školský) sebaobraz, tým lepšie výsledky má vo svojom živote v budúcnosti, aj o desať rokov.

Vzdelávací sebaobraz stúpa s tým, čím je dieťa v skupine vyššie, no to sa deje výhradne v rôznorodých skupinách. Dieťa môže byť mimoriadne nadané, no ak ho dáte do triedy samých géniov, jeho sebaobraz – predstava o tom, na čo má – klesne.

Často sa bude cítiť frustrované a jeho výkony poklesnú. Má to aj svoj názov: „veľká ryba v malom rybníku“ – pre veľkú rybu, čiže nadané dieťa, je lepšie, ak je v malom rybníku, než keď je vo veľkom, kde sú ešte väčšie ryby, čiže géniovia.

Uvediem príklad z praxe: Island po kríze v roku 2008 takmer skrachoval. Centrálna vláda prakticky prestala financovať regionálny školský systém a v krajine si nemohli dovoliť financovať systém deľby na lepších a horších. Z nedostatku financií boli nútení triedy integrovať. Paradoxne, vo dvoch veľkých meraniach študijných výsledkov v rámci OECD skončili podstatne lepšie ako predtým.

Ako taký systém pomôže deťom z minority? Nemali by pocit, že v takej triede by za nadanými zaostávali, čo by iba zhoršilo ich sebaobraz?

Je preukázané výskumom, že aj tí slabší sa snažia viac, ak sú v skupine s nadanejšími deťmi, než keď sú v úplne deprivovanej skupine, kde na výkone vôbec nezáleží. Teraz nehovorím o známkach či názoroch učiteľov a učiteliek, ale o dynamike vzťahov v detskej skupine, ktorá v najväčšej miere ovplyvňuje mienku dieťaťa, na čo má a nemá.

Nemôže to, samozrejme, fungovať tak, že v totálne deprivovanej skupine bude jeden či dvaja nadaní. Funguje to iba vtedy, ak ak je skupina rôznorodá.

Majú rodičia sklon k segregovaniu detí?

Určite áno. Ľudia si myslia, že ich nadanému synovi či dcére sa bude dariť strašne zle, ak bude medzi priemernými a podpriemernými. Bola by to pravda, ak by bol v triede sám či sama, no ak by v nej bola štvrtina nadaných detí, im samotným by to oveľa viac pomohlo, než byť v triede so samými nadanými.

V zmiešanej triede by sa cítili lepšie, mali by lepší sebaobraz a v konečnom dôsledku dosahovali v budúcnosti aj lepšie výsledky. Rodičia nevedia, že ak ich nadané deti zostanú s tými slabšími, je to pre nich samotných lepšie.

Robíme rebríčky a ustavične sa hovorí o tom, aby sme vyzdvihovali tých najlepších. A školy, ktoré sú slabšie, nech sa zrušia. No tým sa segregácia iba prehlbuje a celý vzdelávací systém ide dole vodou.

Slovenský vzdelávací systém vo výsledkoch veľmi prudko klesá a jediným súvislým prediktorom tohto stavu je, že sa čoraz viac otvárajú nožnice segregácie – nemyslím len rasovej, ale vôbec sociálnej, teda to, že deti zo sociálne slabších, chudobnejších rodín sa koncentrujú v určitých školách a triedach, priemerné deti sú v iných triedach a školách a nakoniec nadané deti sú v iných školách a triedach s nadanými deťmi. Doplatia na to všetci.

Aké je riešenie tohto stavu?

Mali by byť povinné inkluzívne programy, napríklad štipendiá či špecifické štátne politiky na rôznorodosť v triedach. Nemôže byť ponechané len na rodičoch, zriaďovateľoch a samospráve, a teda určitých sociálnych vrstvách, aby si s pomocou štátneho financovania budovali exkluzívne a segregované vzdelávacie zariadenia.

Verejný záujem sa nemôže nechať len na rodičov či samosprávy. Samozrejme, nemôžete rodičov k ničomu nútiť, ale štát by mal zvoliť také nástroje, aby nevznikali sociálne homogénne triedy a školy. Niekde siahli aj ku kvótam. Nie je na nich nič zlé. Štát, ktorý to celé platí, má právo určiť samosprávam, aby prihliadali aj na takéto veci, aby na škole vyhradili daný počet miest pre deti z takej a onakej príjmovej skupiny.

Napríklad Fínom neostalo nič iné, ako budovať inkluzívne školy. Krajina je v rozsiahlych oblastiach riedko osídlená a trepať sa 50 kilometrov cez zasnežené lesy do exkluzívnej školy sa nedá. Fínsko má dobré výsledky, no jeho systém je neprenosný a je vynútený miestnymi podmienkami.

Vydávame sa na Slovensku opačným smerom od inklúzie k segregácii?

Áno, vydávame, a tento trend sa zrýchľuje. Vzdelávacie politiky u nás nie sú ovplyvňované analýzami, výskumami a dobrými rozhodnutiami, ale hasením problémov. Nehovorím, že ľudia, ktorí robia vzdelávacie politiky (či už úradníci, alebo samospráva), majú zlé úmysly. Väčšina robí, čo môže.

Ale keď vám zateká do domu, jedna vec je podkladať vedrá a niečo celkom iné je kompletne opraviť strechu. Ako to robíme my? Podložíme vedro, potom ho vylejeme za dvere a povieme, že akurát neprší, takže je všetko v poriadku. Opraviť strechu, čiže celý vzdelávací systém, je oveľa drahšie ako len „prikladať vedrá“.

Od roku 2021 vstúpi do účinnosti zákon, ktorý zavádza povinné predprimárne vzdelávanie pre všetky päťročné deti v materských škôlkach. Nejde o ukážku systémového opatrenia tým správnym smerom?

Ide, ale nie som si celkom istý, či je opatrenie aj kapacitne a finančne dostatočne kryté. Za určitých okolností môže obec časť podielových daní na vzdelávanie použiť inak než na vzdelávanie, napríklad na ihrisko. Toto by malo už konečne prestať. Nemôže byť na samospráve, aby usúdila, že vzdelanie nie je prioritou.

Dať samospráve takúto právomoc bol totálny nezmysel; s týmto by sa malo prestať. Štát musí zvýšiť investície do vzdelávania, eurofondy tu nebudú donekonečna. Ak vám bude niekto tvrdiť, že vzdelávací systém zlepší bez stámiliónových navýšení, môžete ho prestať počúvať. To sa urobiť nedá.

No len ich tam naliať je tiež nezmysel. Investície musia ísť ruka v ruke so zmenou systému. Nemôžete zlepšovať systém bez financií a nemôžete liať financie bez zlepšenia systému.

Je rodina na Slovensku v kríze?

Áno aj nie. Áno preto, lebo rodina je v kríze neustále. Keď si pozriete babylonský epos o Gilgamešovi alebo gréckeho Hésioda, nájdete náreky, ako sú mladí skazení a ako upadá morálka, hlavne tá rodinná. Píšu, že deti sú zvlčilé a že rodinné a manželské vzťahy sa rozpadajú. Náreky tohto druhu sú univerzálne a poznáme ich už tisícky rokov.

Na druhej strane, súčasná rodina nie je v kríze, pretože dochádza iba k tomu, že sa menia jej formy. Ale tie sa menili vždy a všade. To, čo dnes niektorí nazývajú „tradičnou rodinou“ a čo považujú za prirodzené, vzniklo v tomto priestore v 19. storočí a ide skôr o súbor ideálnych moralizujúcich predstáv.

Čiže „tradičná rodina“ existuje najmä v našich hlavách?

Uvediem príklad. Ak sa pozriete do matrík z 19. storočia a porovnáte dátumy sobášov s dátumami narodenia prvého dieťaťa, zistíte, že veľmi veľa detí sa narodilo menej ako deväť mesiacov od svadby.

Znamená to, že tu bolo toľko predčasných pôrodov? Nie. Buď tam bol predmanželský sex, alebo mala nevesta dieťa s niekým iným a potichu sa to prikrylo sobášom. Takisto v kolónke otca hojne a často zmieňovaný „pater ignatus“ nebol nesmierne plodný mních Ignác, ale otec neznámy, teda matka odmietla uviesť meno otca.

Narušuje to predstavu o akejsi tradičnej rodine, že mládenci a devy mravne sedeli, hľadeli oddane na seba, nanajvýš si zatancovali, potom sa zosobášili a žili šťastne. To sú ilúzie. Nič také sa nedialo ani tu, ani inde vo svete.

Nehovorím, že sa v každej dedine či mestečku ľudia váľali po kopách sena či tisli k sebe v tmavých kútoch, ale jedna vec sú normatívne predstavy, to, čo ľudia považovali a považujú za ideál, a niečo celkom iné je reálne správanie. Množstvo detí vychovávali príbuzní a veľa detí bolo opustených.

To, čo nazývame tradičnou rodinou – otecko, mamička a detičky, jedno v modrých šatočkách a druhé v ružových –, bolo početne oveľa menej zastúpené, ako si myslíme. V súčasnosti až štyridsať percent sobášov skončí do troch rokov a ľudia sa rozvedú. Tradičná forma rodiny, aj keby reálne existovala, je už v podstate menšinová, aj oficiálne.

Ohrozili by registrované partnerstvá „tradičnú rodinu“?

V žiadnom prípade. Jediné, čo by vám zachovalo v reálnom živote ideály tradičnej rodiny, je správanie konkrétnych ľudí. Zástancom tradičnej rodiny podľa mňa prekáža, že by gejovia a lesby mali vôbec nejakú formu inštitucionálneho vzťahu. No spôsoby spolužitia ľudí sa v čase, priestore a v rôznych kultúrach menia. Nedá sa tomu zabrániť.

Niektorí zástancovia tradičnej rodiny hovoria, že funkciou rodiny je plodenie a výchova detí, preto by malo mať manželstvo muža a ženy výnimočné postavenie.

Plodenie a výchova detí sa predsa dajú zabezpečiť aj bez manželstva. Predsa nikto nemôže byť taký hlúpy, aby tvrdil, že nejaký druh nepodpory iných zväzkov zabezpečí plodenie potomkov v „tradičnej rodine“. To nedáva zmysel, ani len logický. V manželstve sa u nás momentálne rodí len niečo vyše polovice detí, čiže plodiť a vychovávať deti možno aj mimo manželstva.

Ak chcete mať populačne viac detí, musíte robiť určité druhy prorodinných politík, ktoré nemajú nič spoločné s inštitúciou manželstva a idealistickými ilúziami o tradičnej rodine. Takzvané tradičné rodiny mali v minulosti viac detí z ekonomických dôvodov, z nedostupnosti antikoncepcie a so zohľadnením vyššej detskej úmrtnosti – preto si robili tak veľa detí.

Boli to často spoločnosti agrárneho typu, neskôr aj rané priemyselné spoločnosti, v ktorých hrali deti dôležitú ekonomickú rolu. No dnes si už nemusíme robiť deti, aby mal kto orať či pracovať v špinavej továrni.

Dochádza k liberalizácii výchovy?

Čiastočne áno, ale myslím si, že to má sociálne dôvody. Rodičia venujú podstatne viac času a dozoru deťom, a ak chcete na niekoho dohliadať, je efektívnejšie robiť to mäkšími technikami. Deti si toho môžu viac dovoliť práve preto, že sú v prítomnosti rodičov, takže je to bezpečné. Ešte pred 50 rokmi trávili rodičia s deťmi oveľa menej času a deti museli viac poslúchať.

Naozaj stúpa čas, ktorý rodičia trávia s deťmi? Povedal by som, že ľudia sú veľmi zamestnaní a pracujú do večera…

… Uveďte mi obdobie, kedy rodič nebol zaneprázdnený prácou. Dnes je rodič animátorom a deťom manažuje čas. Končí sa doba, že sa skončí škola a dieťa sa bezbreho rozbehne von do detskej partie. Aj v menších mestečkách či dedinách sú už krúžky a tréningy a dieťa treba voziť z jedného na druhý. Nehovorím, že rodič s dieťaťom nejako intenzívne komunikuje, no manažment dieťaťa sa zvýšil.

To, s čím rodičia zápasia, nie je fakt, že v minulosti trávili s deťmi veľa času a dnes menej. Ide o to, že rodičia dnes zápasia s idealizovanou iluzórnou predstavou rodiča-animátora, ktorý musí deťom zabezpečovať všetko. Ešte pred dvadsiatimi rokmi bola nemysliteľná situácia, aby dieťa predstúpilo pred rodiča, zahlásilo „nudím sa“ a vyčkávaco sa naňho zahľadelo.

K čomu vedie nárast kontroly rodiča nad časom a aktivitami detí?

Ešte nemáme dobre preskúmané, ako sa zmenili formy styku rodičov s deťmi. Vo všeobecnosti platí, že sa síce zvyšuje dozor, no akoby klesajú konkrétne pokyny, čo má dieťa robiť. Keď dieťa sedí tri hodiny za počítačom, rodič ani netuší, čo robí, aké sa hrá hry a s kým komunikuje na internete.

Ale dieťa je doma, rodič vie, že je v izbe, a sem-tam nakukne. Niektorí to dokonca považujú za čas strávený s dieťaťom. Lebo je doma a nebehá po vonku. Kedysi bolo normálne, aby bolo 8- až 9-ročné dieťa samo doma či vonku, aj tri hodiny. Teraz je to skoro nepredstaviteľné.

Nie je opatrnosť vynútená prostredím, v ktorom žijeme? Asi by sme nevyhnali dieťa pred panelák, nech sa hrá, ak je pri ňom veľká cesta plná áut.

Keď sa v 70. rokoch stavali veľké sídliská, pohybovali sa tam ťažké stavebné mechanizmy, boli tam veľké jamy, betónové rúry, panely, káble či iný stavebný materiál. A tie deti sú tu, sme to my. Niečo sa stať vždy môže. Ale keď sa dieťa pohybuje v istom prostredí, po nejakom čase sa v ňom naučí relatívne bezpečne pohybovať.

Ak by ste 10-ročné dieťa zrazu z ničoho nič vyhnali na rušnú ulicu bez predošlých skúseností, môže sa stať nešťastie. No ak deti v mestských partiách nebehajú po meste, nenaučia sa v ňom žiť. Nie je pravda, že by dnes bolo nebezpečnejšie. Samozrejme, niekto začne rozprávať príbehy o pedofiloch a únoscoch. Áno, takí sú, ale aj boli. Pred násilníkom tohto typu, ktorý si obete vyberá náhodne, dieťa neuchránite zvýšením dozoru.

Preháňajú to rodičia s aktivitami a dozorom detí?

Robia to, lebo si myslia, že tak zlepšia štartovaciu čiaru dieťaťa, o ktorej sme hovorili v úvode. Čiastočne to aj platí. Kľúčovou vecou je však sebaobraz dieťaťa. Ak dieťa chodí na krúžky rado, je mu tam dobre a vyniká, vtedy je to v poriadku. Ak dieťa síce dosahuje dobré výsledky, no premáha sa a samo si myslí, že to nechce robiť, je to viac škodlivé ako osožné.

Keď bude mať v puberte rozhodovacie právomoci, sekne s tým a bude znechutené. Na druhej strane, niektorí rodičia si myslia, že ak dieťa hrá napríklad na klavíri, musí mať rado všetko, aj cvičenia a vystúpenia, ak má pokračovať. To nie je pravda. Dieťa nemusí mať rado všetko – otravovať ho môže napríklad cvičenie, lebo je to drina.

No ak dieťa chvália na verejných vystúpeniach a má ich rado, lebo je úspešné a má pozitívny sebaobraz, že hrá dobre, potom je v poriadku, ak hrá, hoci cvičenie ho nebaví. Je absurdné chcieť, aby dieťa bavilo úplne všetko.

Preceňuje sa vplyv rodičovskej výchovy na správanie detí?

Vplyv rodičov sa rozhodne preceňuje a je menší, ako si mnohí myslia, najmä samotní rodičia. Naše mysle a správania sú adaptované najmä na žitie v malých sociálnych skupinách. Centrom sociálneho života dieťaťa je detská skupina.

Uznanie detskej skupiny začne byť pre dieťa skôr či neskôr kľúčové, oveľa dôležitejšie než názor rodičov. Ak je v partii statusovým znakom mobil, hodnotová výchova rodiča, že záleží skôr na vzťahu k prírode, sa pre dieťa stane do veľkej miery irelevantná. Dieťa nechce byť vyčlenené zo sociálnej skupiny.

Má rodič v takom prípade zakúpiť mobil?

Musí sa porozprávať s dieťaťom, aby pochopil, čo sa deje v detskej skupine. Lebo niekedy deti strategicky hovoria, že „každý má mobil“, čo nemusí byť pravda. Možno prídete na to, že mobil je len okrajová záležitosť. Potom ho nemusí vôbec potrebovať alebo mu stačí taký, ktorý nejde pod istú úroveň, ale nemusí to byť najnovší Samsung.

Mnohí rodičia sa tvária, ako keby detské skupiny neexistovali a dieťa bolo svetom samým osebe. Ak sa dieťa necíti dobre, takmer vždy to však má sociálne dôvody v detskej skupine.

Ak zistím, že sa dieťa v detskej partii necíti dobre, môžem mu pomôcť tým, že ho dám na inú školu?

Väčšinou vám to nepomôže. To, že sa dieťa necíti v nejakej detskej skupine dobre, má svoje dôvody a treba ich zistiť. Možno malo dieťa zopár nepríjemných zážitkov a uzavrelo sa do seba. Možno si nenašlo dobrých kamarátov. Možno stačí, aby rodič zavolal zopár spolužiakov k dieťaťu domov, aby mu pomohol nadviazať sociálne vzťahy.

Nikdy nerobte to, že niekam nabehnete a spravíte rozruch. Mágia toho, že sa bude niečo diať, ak zavoláte inému rodičovi a posťažujete sa mu, nech sa postará o svojho Miška, ktorý udrel vášho Jožka, je ilúzia. Niektoré deti nemusia spočiatku zapadnúť, lebo majú zatiaľ slabšie rozvinutý cit pozorovať iné deti.

Prečo sa im taký cit natoľko nerozvinul?

Lebo v ich rodine stačilo len naznačiť a každý skákal. Otec, matka i stará matka sa išli pretrhnúť. No iné deti sa takto nikdy nebudú správať. Potom je dieťa vyvedené z miery, utiahne sa a myslí si, že ostatné deti sú proti nemu.

Keď sa dieťaťu vysmeje súrodenec, dieťa zaplače, príde matka a okríkne staršieho súrodenca slovami „nebuď na Ferka taký zlý“. V detskej skupine sa nič také nestane, nikto ho nebude zachraňovať, a keď sa to pokúsi robiť učiteľka, ešte sa to zhorší. Mnohé deti sú z toho veľmi prekvapené, no zároveň sa aj veľmi rýchlo adaptujú.

Fungujú telesné tresty?

Nie. Fyzický útok vyvolá zväčša psychickú traumu, najmä keď je človek bezmocný, a dieťa je voči dospelému bezmocné. Trauma nespôsobí, že si dieťa lepšie zapamätá, čo má a nemá robiť. Iba vytesní to, čo k traume viedlo. Dieťa možno trestať, ak prekročí nastavené hranice, ale nie fyzicky. Najhorší trest pre dieťa je, ak ho izolujete od ostatných detí.

Čiže dať dieťaťu „zaracha“ funguje?

Deti dnes sedia doma, takže dať „zaracha“ niekomu, kto by bol aj tak doma a hral sa na počítači, nedáva význam. V súčasnosti oveľa lepšie funguje zákaz mobilu a internetu. Keď deti robia niečo spolu, tomu vášmu povedzte: „Nie, ty to robiť nebudeš, lebo si spravil to a ono.“

Dieťa musí vedieť, že aj niečo nedostane. Keď za niečím naťahuje ruku a nedostane to, začne revať. Čo v takej situácii? Stačí, ak si niektoré podnety nebudete všímať. Ak deti nemajú poruchu autistického spektra alebo inú poruchu, sú veľmi vnímavé voči tomu, čo robíte.

Čiže keď naťahuje ruku za sladkosťou a urazene kričí a plače, čo môžem robiť?

Nevšímať si to.

To sa nedá.

Ale dá. Schováte sa do kúta a chvíľu ho necháte. Dieťa zväčša robí divadlo a sleduje vás. Keď dieťa robí scénu a vy vyjdete z jeho zorného poľa, väčšinou prestane. Nebude revať naprázdno, lebo reve pre vás. Keď dieťa zistí, kde ste, začne plakať znovu. Vtedy sa môžete vzďaľovať a odvádzate jeho pozornosť.

Dieťa bude testovať hranice. Keď zistí, že plač je neúčinný, začne uberať z hluku. No ak sa dieťa v minulosti naučilo, že to funguje, bude ťažké, aby si odvyklo, a bude to trvať dlho.

Martin Kanovský (49)

Je sociálny antropológ. Odborník pôsobí na Ústave sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem iného sa venuje kognitívnej a evolučnej antropológii či antropológii detstva a vzdelávania. Dlhodobo robí antropologický výskum na Ukrajine a je zapojený do medzinárodných projektov na výskum morálky.

src: https://dennikn.sk/1540510/antropolog-v-skolach-rastie-segregacia-tradicna-rodina-je-iluzia-a-telesne-tresty-nefunguju/?fbclid=IwAR35brqGz-kvZ7_6GefXqH-JD9SLW0Ai74h-DDzFHCf8O4zPYq-rtE6-tLY