Pozostatok z doby, kedy človek (ako dieťa ešte v spojení s matkou) zažíval neobmedzený pocit sebestačnosti a stavu uspokojenia, predstavuje Ideal ego. Nesie so sebou akýsi sentiment počiatočného narcisizmu. Ego teda nie je možné stotožniť s ideal ego, pretože tento stav pocitu počiatočnej sebestačnosti je nenávratne stratený. Počas psychického vývoja prechádza ego človeka fázami, v ktorých si začína uvedomovať svoju oddelenosť od matky, od okolitého objektového sveta. Je takpovediac nútený zaujať pozíciu voči týmto objektom/vymedziť sa na jednej strane, na druhej strane sa musí vysporiadať s nárokmi, ktoré na neho kladú najskôr rodičia, neskôr život v spoločenstve ľudí a v spoločnosti celkovo. Z tejto formácie vzniká ego-ideal, ktoré má bližšie k superegu a stojí voči ideal egu skôr k opozícii (aj keď nie vždy nevyhnutne). Ego-ideal nie je už len akousi spomienkou, sentimentom voči pôvodnému stavu sebestačného detského narcisizmu. Je čiastočne obrazom toho, kým by človek chcel byť (ale nie je) - aký by chcel byť, pričom v tomto obraze sú zahrnuté požiadavky superega.


V spise venujúcom sa psychológii skupín, popisuje Freud úlohu ego-ideálu, ktorú zohráva pri formovaní a udržiavaní libiduálnych väzieb človeka na objekty (idey alebo osoby vodcu), do ktorých ľudia premietajú obraz ego-ideálu. Takáto identifikácia ego-ideálu s nejakou ideou alebo vodcom skupiny spôsobujú, že človek svojou participáciou v skupine nachádza určité uspokojenie vo forme odobrenia zo strany ego-ideálu. To je umocnené skutočnosťou, že čím viac v konformite človek jedná so skupinou, tým väčšiu ochranu človek v rámci skupiny zažíva. Za určitých podmienok sa môže priblížiť do takého stavu identifikácie so skupinou, ako keby sa až vytratil pôvodný konflikt medzi ego-ideálom (a požiadavkami superega) a ideal ego, ktoré za normálnych okolností zažíva izolovaný človek v rámci spoločnosti. Preto majú jednotiace idey (ako náboženstvo, ideológie, identita na základe nejakých znakov) na jednej strane taký potenciál spájať ľudí a pomáhať im dosahovať spoločné ciele, no na strane druhej sa takáto silná identifikácia spája aj s nepriateľstvom alebo až nenávisťou voči tým, ktorí do skupiny "nepatria". Či už preto, že nezdieľajú spoločné znaky, vlastnosti alebo ideály.