mám takú peknú spomienku z detstva. Na omši bola kázeň o tom, ako satanistická hudba škodí duši. Mohla som mať tak osem rokov a žiadnu satanistickú hudbu som nepočúvala ale kázeň na mňa zapôsobila a pomyslela som si, že istotne to musí byť niečo veľmi zlé. Keď som s kamarátkou v mojom veku vychádzala z kostola, tak tetuše sa rozprávali ešte o kázni a o tom, ako mladí ľudia počúvajú satanistickú hudbu a aké je to zavrhnutiahodné. Cítila som takú vnútornú potrebu nahlas sa vymedziť a hovorím kamarátke (najhlasnejšie ako som vedela, tak aby ma počuli všetci okolo): "Zbožňujem satanistické kapely"

Tetuše okolo sa na mňa zhrozene pozreli. Slovo "zbožňujem" používala často moja mama v ironizujúcom kontexte, takže som si z jej tónu hlasu vydedukovala, že "zbožňujem" = neznášam .)