V predošlom texte sme uviazli na hranici zákona a túžby, pred ktorou sa nás snažia spasiť filozofie životosprávy. Aby sme mohli ísť ďalej, treba najskôr priblížiť podivnosť túžby samej.

Prírodu sme ovládli a pomaly ju zahubujeme a ironicky sa zdá, že antropocentrizmus má nakoniec pravdu - sme takí dôležití, že bez nás to nepôjde ďalej. To, že sme do seba takto zahľadení, že ťažko vôbec dokážeme prekonávať ľudské hľadisko, nie je náhoda. Vnímame len to, čo je nám nejako symbolicky sprostredkované, a vždy sa musí vy/nájsť nové kolektívne spojivo- ako napr. koncept antropocénu- aby sme vôbec mohli uchopiť, že niečo mimo nás sa rúca. Táto reťaz významu, po ktorej sa pohybujeme a historicky ju obmieňame, to čo nazýva Lacan sieť signifikantov (signifierov), len vďaka nej tvoríme spoločenstvo, len cez ňu sme živí. Inými slovami, surová “prírodná” realita je nám neprístupná- to čo vnímame a chápeme je len jej drobný výsek, ktorý sme si skrotili skrze efekty jazyka a reči, ktorých pole pôsobnosti je v nevedomí.

Navonok sa teda javí, že platí Aristotelova téza o spoločenskom zvierati. Lenže otázka znie, či máme niečo spoločné aj s tým zvieraťom. A tu sme pri radikálnej odlišnosti: človek má podľa Freuda pudy, ale tieto pudy nie sú inštinktuálne ako u zvierat; ľudský pud je iná jednotka, nefunguje ako vzorec účelného správania. Z hľadiska pudu sme nedokonalé zvieratá- pretože tento pud si musíme podriadiť cez spomenuté kultúrne vzorce, aby sme mohli vôbec ko/existovať ako ľudia. Skúsenosť ukazuje pud v jeho surovej neopracovanej podobe ako polymorfný a pervezný, ktorý nemá špecifický objekt, ktorý by ho uspokojil a predsa neustále vytvára tlak na uspokojenie. Od mala akoby nám ostali zbytky pangealogickej sexuality roztratené po tele v erotogénnych zónach a sexualita ako sa otvára u človeka nie je zďaleka pôvodne erotická/genitálna (musíme sa postupne cez signifier naučiť “ako” sexu a čo si potom výnimočne pod ním predstavujeme), ale skôr vyjadrením akéhosi zmätku, ktorý samozrejme poznáme len cez dodatočný efekt. Myslieť o človeku ako tvorovi, ktorý by nebol formovaný kultúrou je takmer nemožné- nedostali by sme živočícha ako iné, ale akési amorfné stvorenie, ktoré akoby si už nepamätalo svoje predošlé ucelené bytie, ale zároveň nemalo žiaden nástroj, ktorým by tento vzdialený vnem mohlo dosiahnuť.

V našej skúsenosti máme tento chaotický pud preložený do túžby, ktorá je síce nevedomá, ale smeruje už ku spoločensky mediovaným objektom. Paradoxné je, že aj obyčajné zažehnanie hladu nie je u človeka čisto biologická operácia: vždy je v danom akte jedenia ešte niečo navyše, požehnanie zhora- takto sa stoluje a toľkoto je už dosť, ale aj nemožnosť úplného uspokojenia hladu- toto nie je celkom ono a čoskoro sme opäť hladní. Podľa Freuda vždy pri snahe o akékoľvek uspokojenie túžby dochádza ku sklamaniu, a to preto, že konkrétny spoločenský objekt túžby je len slabým odtienkom dokonalej “Veci” (das Ding), ktorá poskytla úplné uspokojenie- možno si ho predstaviť ako stav dojčiatka spojeného s matkou, ktorý sa však raz musel skončiť a ostáva ako akási predloha najbližšie dosiahnuteľná jeho halucinovaním. Toto nemusíme brať ako vývinový opis, ale skôr štrukturálny opis nedostatočnosti, ktorý má predobraz v dokonalej Ding. Nejde o to, či sme to naozaj takto prežili, ale že spätne sa zdá, akoby áno, akoby práve takáto skúsenosť bola blízka tomu neuhasiteľnému tlaku pudu. Preto je skúsenosť psychoanalýzy tá, že ak nám niečo prináša uspokojenie, nejde nikdy o nové uspokojenie, ale o znovunachádzanie uspokojenia, aj keď opäť paradoxne- to dokonalé sa nikdy nemuselo udiať.

Túžba nás teda dialektikou cez kultúrne vzorce učí ako s ňou máme narábať. Štrukturálne si môžeme vizuálne predstaviť jej pôsobenie akoby krúžila okolo Ding umiestnená v určitých spoločenských reprezentantoch významov- signifieroch, ktoré predstavujú náhradné nedokonalé objekty. Práve v tomto napätí medzi mŕtvym signifierom túžby a pudom, ktorý signifier nepokrýva dostatočne, je zhrnuto vysvetlená podstata ľudského osudu: naša túžba nikdy nebude dostatočná, jej pôsobenie je v neustálom míňaní a posúvaní sa medzi nedostatočnými objektami- táto operácia nemá v skutočnosti žiaden hlbší zmysel ako len udržiavanie túžby.

Túžba je vždy túžba Druhého, čo znamená, že skôr ako túžime, už je naša túžba kultúrne sprostredkovaná- to znamená, že sme z hľadiska existencie v spoločenstve akoby zaživa mŕtvi. Problém je v tom, že kedže svet vnímame cez túžbu Druhého (sieť signifierov), máme o ňom určitú predstavu všemocnosti, a skôr akoby sme si pripustili, že Druhý je nedokonalý (toto nevieme, lebo oblasť Druhého je v nevedomí) a tiež len chabá skonštruovaná záplata za Ding, jeho chyby berieme na seba. Kvôli tejto domnelej dokonalej predstave Druhého, ktorú kompenzujeme braním zodpovednosti za jeho nedokonalosti na seba, vznikajú neurózy, pri ktorých Druhý ostáva nedotknutý a naše nevedomie vykoná symptomatické operácie, ktoré našu túžbu potlačia, tak aby ako tak mohla byť uspokojená, ale zároveň Druhý celý. Pri psychóze je vzťah k Druhému iný- Druhý je subjektu uzavretý, a preto sa akoby tá surová realita, ktorú Druhý nahrádza, vracia v určitých krutých podobách. Ale o tom inokedy.

A tu sme pri danej hranici a pri otázke či zákon Druhého vždy vedie k poslušnému potlačeniu túžby. Psychoanalýza neprišla s vlastnou etikou, skôr kritikou etiky tým, že ukázala ako toto dokonalé dobro, o ktorom všetci filozofi tušia, a o ktoré sa máme rôznymi technikami pokúšať, nie je dosiahnuteľné, a že toto Dobro za hranicou zákona je neodlíšiteľné od radikálneho Zla, to je tá povestná Ding postavená mimo zákon. Zákon nás “chráni” (alebo aj superego bráni) pred jej prekračovaním a predpisuje “dobrá”, ktoré sú dosiahnuteľné cestami nerozbíjajúce spoločenstvo. Tieto zástupné dobrá, ktorých primát preferuje filozofia životosprávy, nám teda vyzdvihujú represiu ako dobrý model žitia, pretože existujú len pri akceptovaní toho, že túžba je dovolená iba taká, ktorá je požehnaná morálkou spoločenstva. Byť neurotikom je teda z pohľadu týchto filozofií svojím spôsobom ideál, pretože nemajú žiaden spôsob ako pochopiť túžbu mimo aritmetiky dobier.

Znamená to však, že je možné žiť len pred hranicou? A byť svojím spôsobom len odkázaní na to, čo nám ponúka aktuálny symbolický poriadok?
Sade ukázal, že za hranicou túžby je niečo, čo Lacan nazýva jouissance- teda neohraničené uspokojenie, ktoré nemá pred ničím zábrany. Sade musel siahnuť po fantázii, aby udržal obete vo večnom utrpení, aby slasť mučiteľov nikdy neskončila. Toto je jeden obraz transgresie, ktorá je založená na modeli perverzie, v ktorej sa nekontrolovaný pud premiestňuje do subjektu-mučiteľa, stiera rozdiel medzi subjektom a objektom a výsledkom je totálna deštrukcia- takéto spoločenstvo, v ktorom by si subjekt osoboval miesto Ding nemôže existovať.

Existuje však spôsob transgresie, ktorý nevedie k záhube v podobe jouissance pervertov, a ktorému sa podarí sprostredkovať pud bez potlačenia túžby. Freud tento osud pudu nazval sublimáciou- jeho teória však spočívala len v tom, že človek našiel uspokojenie vo vyššej spoločensky uznanej činnosti, ktorá mala napr. umelcovi nahrádzať okamžité zrieknutie pudu. Lacan sublimáciu posunul tak, že nemusí ísť o spoločenské uznanie objektu vhodného na sublimovanie, ale že sa práve určitou hrou signifiera, teda remodeláciou predstavivosti objekt (môže ísť o hocaký predmet ako krabička cigariet, nie nevyhnutne vysoké umčo) získava “auru” Ding- získava dôstojnosť toho zakázaného dokonalého Dobra (Zla), ku ktorému nemáme prístup. Je jasné, že v sublimácii nejde o priamy kontakt s reálnou Ding , lebo ten nie je možný (je to imaginárny/fantastický vzťah), ale je to to najbližšie, čo sa nám ponúka ku skúsenosti za hranicou. Operácia, ktorá prebieha pri sublimácii spočíva v tom, že dochádza k určitému kreacionistickému (ex nihilo) pozdvihnutiu veci k dôstojnosti Ding, tak ako kedysi prvýkrát vymodelovali vázu okolo ničoho a stvorili prototyp kultúrneho objektu reprezentujúci Ding. Takto tiež historicky vznikol ideál romantickej lásky na Západe, v čase keď znásiľnovanie žien bolo spôsobom pytačiek. Vidíme tu teda, že nie subjekt sa stáva všemocným, ale mení sa objekt- človek získava prístup k tomu, čo je mu zakázané bez toho, aby sa zároveň stieral odstup od objektu jeho spotrebovaním a zničením.

Je to teda oblasť estetického vnímania sveta, ktorá nám sprostredkuje túžbu poza jej zákonnú hranicu bez toho, aby sme sa stali násilníkmi a vrahmi- Ding je tu ako nedotknuteľný objekt, ktorý máme možnosť v umeleckom stvárnení prežiť a spätne premietnuť do svojej situácie. Preto si Lacan vyberá model antickej tragédie a jej katarzívneho aspektu ako príznačného príkladu Ding. Zvlášť Sofoklove tragédie majú postavy, ktoré pôsobia ako päsť na oko a vymykajú sa svojou podivnou krásou, od ktorej si nemôžeme získať konkrétne poučenie do života, ale vieme si premietnuť perspektívu neobjavenej sily vedúcu k možnej premene uviaznutej túžby, ktorá nás ťahá dole. Antigona nie je postava, ktorá žiari špeciálnym etickým postojom- dá sa vnímať ako sebecká a nepríjemná, chladná, je práve stuhnutím nedostupnej Ding. Už od začiatku je mŕtva- v zóne dvoch smrtí, ale to jej práve dáva možnosť prekročiť hranicu túžby, za ktorou je smrť (najskôr v spoločenstve) a držať sa svojej túžby bez nutnosti jej potlačenia. Rovnako jej protivník, Kreón najskôr pôsobí neoblomne- tu vidíme akoby stret zákonov (zákon božstiev, zákon vladára) a túžob - Kreón vydáva svoju túžbu za zákon, ale prelakne sa keď si uvedomí, že prekročil hranicu. Antigona naopak od začiatku chce umrieť a nič jej túžbu pochovať brata nemôže zvrátiť. Je celkom jedno či mala alebo nemala morálnu pravdu- vieme nájsť viac interpretácii za aj proti, teda nejde o obsah jej skutku- jej krása spočíva práve v tom, že jej konanie stráca konečný význam (pre spoločenstvo), vymyká sa z pochopenia, ale naberá svojim príkladom spomínanú noblesu. Jej osud sa nedá replikovať, ale máme tu predstavený inak neprístupný kontakt s tým, že Druhý je nahý, a že túžba subjektu má aj svoj singulárny charakter, ktorý nemusí vždy robiť kompromisy.

Psychoanalýza, tak ako ju rozvinul Lacan, sa snaží odkryť práve tento singulárny charakter túžby. Proces analýzy preto vôbec nie je príjemná záležitosť- vyžaduje si dve aktívne strany, dve túžby dvoch subjektov nevedomia, ktorej jedna pomôže nájsť svoje naviazanie druhej v Druhom. A teda, neprichádza do úvahy hocaká náprava analyzovaného na obraz analytika- tento buržoázny sen homeopatickej spoločnosti- to sme späť pri ignorácii singularity a násilnému usmerňovaniu túžby do Druhého- aj preto vidíme taký podivný jav, že nestačí analyzovanému povedať, kde uviazol, ale musí sa po lane vyšplhať sám, aby sa vyslobodil. Preto je psychoanalýza vždy etickou záležitosťou, a nie je žiadna príbuzná technika, ktorá by dokázala odkryť človeku túto svoju skrytú časť, ktorá ho sužuje. Je jasné, že túžbu nie je možné a ani žiadané nasledovať- ako sme videli, je slepá, nie je v nej nejaký zmysel. Sme v paradoxnej situácii, kde sme uväznení v túžbe, ktorá sa nedá uspokojiť preto, že sme nenašli, to čo stále hľadáme a musíme sa zmieriť s tým, že to nikdy nenájdeme, lebo to nie je možné. Ale kultúrne sme zviazaní tak, že našu singularitu musíme pred sebou skrývať a takpovediac si vyberať medzi zástupnými dobrami spoločnosti, príslovečným šťastím a túžbou. Spoznať nevedomú túžbu a nasledovať ju vždy predpokladá obetu, vzdanie sa dobra a pohodlia Druhého, je to až hrdinský akt v pravom zmysle slova.